|
FILM NA TRETIU |
FILM NA TRETIU |
Priznávam, že názov tohto článku je mierne prehnaný, úplne nepravdivý však nie je. Podobne môže znieť napríklad aj tvrdenie, že za všetko nesie zodpovednosť televízia. Je to samozrejme zavádzajúce, ale úlohu určitého katalyzátora udalostí rozhodne zohrala. Jej rozmach v päťdesiatych rokoch minulého storočia totiž spôsobil, že z bývalých návštevníkov kín sa postupne stali domáci otroci blikajúcej debničky. Prakticky neexistoval dôvod, prečo by mali opustiť vznikajúcu papučovú kultúru. Tak na dovtedy výrazne prosperujúce kiná doľahli ťažké časy.
Ešte pred zmienenou kino-krízou vymýšľali majitelia kín rôzne zaujímavosti a s ich pomocou sa snažili prilákať divákov práve do toho svojho kina. Samotné pasívne sledovanie filmu im už pripadalo nudné a za každú cenu chceli diváka prekvapiť niečím novým. V roku 1929 prišiel majiteľ jedného amerického kina na to, že divák okrem zraku a sluchu nevyužíva pri sledovaní filmu žiaden ďalší základný zmysel, čo mu pripadalo ako mrhanie možnosťami. Napadlo ho teda, že by mohol divákov donútiť používať tretí zmysel - čuch. Počas premietania romantického filmu Lilac Time (r. George Fitzmaurice, 1928) vháňal pomocou niekoľkých ventilátorov do kinosály vône súvisiace s práve prebiehajúcim dejom. Dochádzalo však k nechcenému prekrývaniu pachov a technicky nebolo možné v krátkom čase všetky vône, čo sa už netýkali deja, odstrániť. Spomínaný nápad doviedol do dokonalosti švajčiarsky profesor Hans E. Laube, a v štyridsiatych rokoch predstavil technológiu Scentavision. Pomocou nej sa mu podarilo napodobniť a dostať medzi divákov v sále až štyri tisíc rôznych pachov. Prvý a zároveň aj posledný krát predviedol profesor svoj prístroj bez veľkého úspechu pri projekcii filmu Mein Traum (1940).
|
|
Prvý film nakrútený len kvôli následnej "pachovej projekcii", prezentovali až na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Čínsky cestopis La Muraglia cinese (r. Carlo Lizzani, 1960) využíval systém Aroma-Rama, a sprevádzalo ho 72 rozdielnych vôní. Zlyhal však na starom známom probléme. Vône do sálu vháňali pomocou klimatizácie, čo spôsobilo ich nechcené zmiešanie. Čuchovo dezorientované publikum si muselo počkať až na nový systém s názvom Smell-O-Vision. Vďaka nemu sa použité vône dostali ku každému divákovi osobitne. Slúžil na to komplikovaný rozvod plastového potrubia vedúci zvlášť ku každému sedadlu. Na anulovanie vône slúžil po každej "pachovej scéne" neutrálny deodorant a po ňom mohla nasledovať ďalšia pachová stopa. Systémom Smell-O-Vision boli nakoniec vybavené len tri kiná v celej Amerike a režiséri sa veľmi o ponuky natáčať filmy s touto technológiou nepobili. V trubkových kinách sa tak premietal len jeden film - mysteriózny thriller Scent of Mystery (r. Jack Cardiff, 1960).
Začiatkom osemdesiatych rokoch sa o oživenie pachového filmu postaral režisér John Waters. Pre svoju komédiu Polyester (r. John Waters, 1981) vymyslel jednoduchý a pomerne lacný systém Odorama. Každý divák pred vstupom do sály dostal malú kartičku s niekoľkými očíslovanými políčkami. Akonáhle sa počas projekcie objavilo na plátne číslo, zotrel na kartičke dané políčko a tým uvoľnil príslušnú vôňu. Ani tento vynález však nezachránil fenomén pachového filmu považovaný vo svojej dobe za najväčší kinematografický pokrok hneď po vzniku zvukového filmu. Snaha zapojiť čuch do kino-zážitku stroskotala hlavne na nefunkčnosti deja trpiaceho pod primárnou úlohou použiť čo najviac rôznych pachov, samozrejme aj za cenu straty scenáristickej zmysluplnosti.
O zapojenie ďalších ľudských zmyslov sa pokúsili tvorcovia katastrofického filmu Earthquake (r. Mark Robson) z roku 1974. Vytvorili technológiu Sensurround simulujúcu zemské otrasy. Pomocou veľkých reproduktorov boli do kinosály vysielané zvukové vlny s veľmi nízkymi frekvenciami. Tie spôsobovali skutočne silné vibrácie, vďaka čomu trpeli nielen diváci (bolesťami hlavy a pod.), ale najmä omietka na stenách kinosál. Následne ešte vznikli dva filmy nakrútené vo zvukovom systéme Sensurround - Midway (1976) a Rollercoaster (1977) a otrasy v kinách skončili.
|
|
Na jemnejšom zapojení diváka do deja filmu pracoval v 50. a 60. rokoch režisér prevažne brakových hororov William Castle. Medzi jeho vynálezy patria rôzni kostlivci lietajúci divákom počas projekcie hororu The House on Haunted Hill (r. William Castle, 1959) priamo nad hlavami, bezpečnostné pásy na sedadlách, či dokonca jemné elektrošoky, púšťané do náhodne vybraných sedadiel pomocou elektrického rozvodu práve pri tých najnapínavejších scénach. Snažil sa zapojiť divákov aj formou interakcie, kde na konci jeho drámy Mr. Sardonicus (r. William Castle, 1961) mali hlasovať za to, či má byť hlavný "záporák" zabitý, alebo sa má zachrániť. Tu však celá interakcia končí, pretože si bol istý, že diváci budú chcieť, aby záporná postava neprežila, a tak prezieravo nakrútil len jeden koniec.
Do boja proti televíznej kultúre mal najvýraznejšie jednoznačne vyraziť trojrozmerný film. Ľudia prestávali navštevovať kiná a bolo viac než nutné zaujať ich pozornosť niečím novým, zaujímavým. Filmu bolo treba dať tretí rozmer a divákovi vsugerovať možnosť dotknúť sa filmového plátna. Aj vďaka Lumierovým 3D pokusom zo začiatku storočia, hoci sa nestretli s veľkým ohlasom - vznikol v roku 1946 prvý farebný trojrozmerný film Robinson Crusoe (r. Aleksandr Andriyevsky, 1946). Pri sledovaní ešte nebolo treba vlastniť špeciálne okuliare, pretože sa nakrúcal systémom Stereokino, založenom na rohovanom plátne, schopnom odrážať obraz do ľavého aj pravého oka zvlášť. Skutočného 3D šialenstva sa dočkali diváci, keď prišiel do kín americký dobrodružný film Bwana Devil (r. Arch Oboler, 1952). Následne vzniklo vyše štyridsať trojrozmerných filmov, obdarených širokým záujmom divákov. V sedemdesiatych rokoch sa princíp 3D nevyhol ani pornografii a tá ho dokázala (celkom pochopiteľne) finančne najviac využiť. Divácky útlm záujmu o 3D snímky, spôsobený ich kolísavou kvalitou, spôsobil začiatkom osemdesiatych rokov čiastočné pochovanie klasických trojrozmerných filmov.
Nasledovníkom nedokonalej 3D zábavy sa stalo špeciálne širokouhlé trojdimenzionálne kino IMAX. To bolo prvýkrát predstavené ako atrakcia na svetovej výstave Expo ešte v 70. rokoch. Postupne sa projekt s hlavným cieľom využitia drahého 70 mm filmu a rozšírenia panoramatického obrazu tak, aby celé divákove zorné pole zaplnil kvalitný ostrý obraz, menil a transformoval na tri základné druhy: IMAX, 3D IMAX a napokon IMAX Dome (premietanie obrazu pomocou objektívu rybie oko na projekčnú kopulu podobnú planetáriu). Charakteristickými znakmi IMAX kinosál sú strmo stúpajúce hľadisko s prevýšením radov až desať metrov a rozmerné filmové plátno veľkosti 16,5 x 22 metrov.
|
|
Princíp natáčania filmov pre 3D projekcie spočíva v kamerovom systéme. Kamera má vedľa seba umiestnené dve optiky (podobne ako ľudské oči) a súčasne sníma pohľad z ľavej aj pravej strany. Získané zábery sa naraz zaznamenávajú na dva nezávislé kotúče filmu vo vnútri kamery. Následné premietanie filmov z dvoch prepojených IMAX projektorov, cez dva rôzne polarizačné filtre na jedno plátno, vytvára efekt tretej dimenzie a hĺbky obrazu. Na každom filmovom páse sú zaznamenané obrazy pre jedno oko (jedny pre ľavé a druhé pre pravé). Tie sa synchrónnym premietaním na plátne presne prekrývajú. Obraz na plátne je premietaný v celom zornom uhle a používa sa už zmienený filmový formát s plochou až 10-násobne väčšiou než bežné filmové políčko. Aby divák dokázal spojiť dva rôzne obrazy, musí mať počas projekcie nasadené špeciálne okuliare s rovnakými polarizačnými filtrami, aké sú na projektoroch zabezpečia, že sa obraz určený pre ľavé oko dostane do ľavého oka a obraz určený pre pravé oko, do pravého oka. Ľudský mozog ich spája do jedného priestorového vnemu. Obraz tak získava hĺbku a priestorový optický dojem a divák sa stáva súčasťou deja a nekontrolovane sa snaží dotknúť filmových postáv.
Technológia klasických 3D filmov určených pre bežné kiná je postavená na úplne rovnakom princípe ako IMAX, s jedným hlavným technickým rozdielom: na projekciu sa nepoužívajú dva špeciálne projektory, ale len jeden. Rozdiely sú, samozrejme, aj vo veľkosti filmového políčka (35 mm namiesto IMAXových 70 mm) a v celkovej prepracovanosti technológie IMAX.
Momentálne je na svete 230 IMAX kín, z toho sa viac ako 60 percent nachádza v USA a Kanade. Nakrútené sú desiatky filmov určených len pre IMAX a s touto technológiou sa pohrávajú ďalší režiséri. Nejde však len o technológiu, ale aj o obsah. Rozdiel medzi klasickým 3D filmom a projektom natočeným pre IMAX je, okrem spracovania, aj v jeho dejovej rovine. Priestor totiž dostali prevažne atraktívne edukatívne filmy. Divák sa môže ponoriť do hĺbky oceánov, stratiť vo svete počítačovej fantázie, uniesť cestou do minulosti, či letieť do vesmíru. Americká filmová akadémia dokonca v roku 1997 ocenila premietacie zariadenia IMAX 3D Oscarom za technický prínos do svetovej kinematografie.
3D IMAX kino umožňuje nielen vidieť a počuť, ale film doslova prežiť. Spolu s hrdinami príbehov sa dostať na ťažko dostupné miesta, prežívať neskutočné dobrodružstvá, alebo sa nechať fascinovať krásou a tajomstvami našej planéty. Dotknúť sa filmu je ako objavovať nový svet.
zdroje: IMDB, Premiere, Kino Orange IMAX
