KULT: VTEDY NA ZÁPADE

Tento typ "predstavovačky" spolu s klasickým budovaním atmosféry pomocou pomalých dlhých záberov (známy z mnohých predošlých filmov) tentokrát prerastá do dokonalého opusu. Piesočnatá polopúšť a takmer ľudoprázdna železničná stanička (starec a indiánka) sa stávajú svedkom príchodu troch drsných indivíduí, ktoré (bez vynaloženia sebamenšej námahy) ovládajú budovu. Nepotrebujú povedať slovo, nepotrebujú nič vysvetľovať. Tak, ako im pomedzi prsty ulietavajú ponúkané lístky na vlak, tak mizne aj pochybnosť o tom, že sa niečo stane. Nejakú tu chvíľu sa však nič nedeje. Presnejšie, spolu s titulkami (ktoré sú svojou formou nie doplnok, ale súčasť filmu) pozorujeme jedného z banditov (áno dá sa to o nich tušiť) ako je príliš šetrný v pohyboch, aby odohnal muchu. Mucha si poletuje a všetkým nám lezie na nervy. Vo chvíli keď (z ťažko definovateľných dôvodov) nervozita a napätie vrcholí, ozve sa rachot blížiaceho sa vlaku. Tres desperados sa zdvihnú smerom na perón a závora v podobe textu Directed by Sergio Leone vlak zastaví. Presne podľa zákonov dokonalej gradácie je dlhé a pomalé vystriedané rýchlym sledom zvukových a obrazových vnemov. Otváranie dverí vozňov, trhnutia rúk smerom k zbraniam. Je jasné, že žiadne objímanie starých priateľov sa nechystá. Už sa zdá, že bolo vzrušenie zbytočné, keď kdesi odzadu zaznie znepokojujúci tón harmoniky. Prekvapení gringos sa otáčajú tvárou k prišelcovi. V tej chvíli je každému jasné, čo sa stane. 

- "A Frank?"
- pokrútenie hlavou, "Frank poslal nás..."
- "Máte pre mňa koňa?"
- sebaistý smiech, obzretie sa na tri priviazané kone, "no zdá sa...zdá sa, že nám jeden chýba!"
- pokrútenie hlavou, "nie, dva sú tu navyše!"

Úškrn, stuhnutie, výstrel, tma. 

Mnoho iných filmov nedosiahne v celom svojom výraze takú emóciu ako tento úvod. 

Ktosi kedysi dávno povedal, že indiánov neporazili ani zbrane, ani chľast a ani zákerné choroby. Indiánov porazila železnica. Tie dva zvláštne pruhy ligotavej ocele sa ako slimačí sliz začali tiahnuť neskrotnou prériou. Úmorná práca čínskych kuliov a černošských otrokov (bez ohľadu na právny stav) preniesla týmto spojivom bielu civilizáciu do nového sveta. Či už Northen Pacific, alebo ďalšie spoločnosti vypravovali vlak za vlakom a tie chŕlili zo svojich vozňov tisíce prospektorov, obchodníkov, hráčov i roľníkov každého druhu a svedomia. Malé mestečká vznikali doslova ako huby po daždi a v prípade objavenia zlata sa z noci na deň zmenili na veľkomestá. Romantická (a tak trochu klišé) predstava o Západe plnom silných jednotlivcov zmizla ako para z lokomotívy. 

Majitelia železníc sa stali obrovskými boháčmi, no títo kapitáni priemyslu boli príliš tvrdí, než aby pustili čo len dolár navyše. Jedinou slabinou ich parostrojových výrobní bohatstva bola voda. Parný stroj v rušni si vyžadoval dostatočný prísun vody a v často poloúradných končinách stredozápadu a juhozápadu bolo miesto s vodou cenné nadovšetko. Kto vlastnil takúto pôdu, ten sa mohol stať boháčom. Alebo mŕtvolou...

Brett McBain bol pravý írský čudák. Jeho ryšavá hlava tvrdohlavo lipla na bezduchom kúsku polopustatiny a borila sa rok čo rok s nástrahami prírody, ktoré pozná len farmár. On aj jeho tri deti čakala životná udalosť. Modré oči a pracovité ruky farmára si získali najkrajšiu ženu z New Orleans a vdovcova svadba (nech už sa to deťom páči, či nie) mala byť významnou zmenou. 

Znepokojení cvrčkovia tíchnu a pôvodne relaxová poľovačka sa stáva miestom napätia. Je ťažké slovami vystihovať bravúrnu harmóniu obrazu a hudby, ktorými režisér znova a znova vybičuje emócie po najvyššiu možnú mieru. V okamihu, keď sa výstrely po prepeliciach zmenia na vraždenie ľudí, diváka zamrazí. Dve deti padajú mŕtve a rozhnevaný otec plný úzkostlivosti uteká k svojej dcére zrážajúci k zemi opakovaným výstrelom. Okamžité dielo skazy dopĺňa nejasná silueta mužov v dlhých plášťoch, ktorí sa vynárajú z krovia a pozvoľna mieria na dvor farmy. Napätie vrcholí, opadne a opäť nečakane vytryskne z hlbín duše. Kamera sa zmení z celoplošnej perspektívy na stiesňujúci vizuál úzkej chodby, počujeme dupot detských nôh a doslova vybehneme spolu s najmladším (a posledným živým) McBainom z domu na dvor. V rukách ukradnutý pohár medu, v očiach nechápavosť. Ľadová krv zastaví žily. Údery Moricconeho hudby znejú ako posledný súd a prestrašená pehatá tvár sa otáča od mŕtvej rodiny k blížiacim sa vrahom.

Chvíľka skúmavých pohľadov. Oceľové oči neúprosného Henry Fondu zmäkčí vráska ľútosti. V tvári chlapca cítiť nádej.

- "...a čo urobíme s týmto malým, Frank?"
Oči doslova stmavnú, tvár skamenie.
- "...no keď si ma oslovil menom..." ledabolo vyslovená veta sprevádzaná vytiahnutím coltu. 
Kamera prestrieda v rýchlom strihu tváre a priam vbehne do hlavne pištole. Výstrel zanikne vo všadeprítomnom zvuku zastavujúcej lokomotívy.

Rýchlo sa rozrastajúca civilizácia reprezentovaná železničnou spoločnosťou oddeľuje minulosť od prítomnosti. Ľudia novej doby ako Morton (železničný barón) a jeho prisluhovači Frank & co. vládnu, zatiaľ čo starí desperádi padajú na kolená. Jeden z nich, Cheyenne, sa síce dokáže zbaviť želiezok, ale nielen svojou profesiou desperáda, ale i zvláštnym zmyslom pre česť a fair hru patrí do starého železa. Podobne, ako všetky ostatné postavy aj on má svoju nezameniteľnú hudobnú kulisu, ktorá dokresľuje jeho charakter. Stačí si spomenúť jeho príchod do krčmy, mikrosúboj s Harmonikárom a ovládnutie baru, aby sme presne vedeli kto je. A aké to prekvapenie, opäť prostredníctvo dlhých záberov vypointovaných priam zvukovým úderom a doklepnutím dôležitého detailu. 

Je pravdou, že takto by sme mohli popísať scénu za scénou a kochať sa jej výstavbou, ale to asi nie je nutné. Pozrime sa skôr o čo v tomto filme vlastne ide a ako to majster Leone dokázal. Podrobnejšie sa najskôr pozrieme na psychológiu postáv a potom na formálne výrazové prostriedky, ktoré Vedy na západe používa. 

Príbeh ovdovenej najkrajšej kurtizány z New Orleans, tajomného pomstiteľa, oldskuloveho desperáda a železničiarskej mafie je presne v intenciách spagetti westernu (a špeciálne Leoneho) príbehom uzavretých individualít. V porovnaní s kolektívnym hrdinom zo Siedmych statočných v tomto filme good boys i bad boys hrajú každý sám za seba. Zatiaľ, čo tichá mikrovojna medzi pánom Vláčikom a jeho "čističom" Frankom je vojnou žralokov, ani Harmonika, Chayenne a Jil McBayne si do náruče nepadajú (hoci Harmonika má ruky nebezpečne blízko Jill), nie snáď preto, že by nechceli, ale skôr nemôžu. Presne ako Chayenne vysvetľoval Jill pred záverečnou prestrelkou:

- "Nie som pre teba ten pravý, bolo by to nakrátko..."
Jill sa pozrie smerom k dvoru.
- "Ani on nie...Ak sa vráti do týchto dverí, zoberie si veci, povie adiós a odíde..."

Hrdinovia doslova trpia individualizmom. Minulosť ich prenasleduje a nedovoľuje im prekročiť hranice svojej obrany. Aj posledný rozhovor medzi Chayennom a Harmonikou je presne o tom. Tak ako jeden zomiera opustený, druhý nedokáže prijať ponúkaný domov. Sú a zostávajú sami. Je zvláštne, že v tomto výsostne chlapskom svete sa nezlomná pozícia nakoniec priznáva žene. Tá, slovami Claudie Cardinale, prekoná všetko. Nielen to, čo potrebuje zmyť horúcou kúpeľou a silnou kávou, ale i smrť manžela, zmenu sveta a nutnosť urobiť krok do neznáma. Záverečný obraz filmu v ktorom Jill (s výstrihom a odtrhnutými rukávmi) vychádza medzi robotníkov s vedrami osviežujúcej vody je nielen dôkazom "ženskej sily", ale i naivno-romantizujúcou predstavou o dobrom hospodárovi, ktorý sa stará o svoje ovečky. 

Formálna stránka Leoneho westernov má svoje základné zákonitosti. Či už je to na začiatku článku spomínané budovanie charakterov, alebo širokouhlý (nie len v technickom zmysle) pohľad kamery. Pre túto snímku majster "objavil" dlhé stacionárne zábery na mužov vo vlajúcich plášťoch. Tieto majestátne statické obrazy tvoria dokonalú expozíciu pre následné výbuchy energie. Táto základná dvojstupňová kompozícia - dlhé pomalé očakávanie, krátka rýchla explózia akcie - bola neskôr v osemdesiatych a devädesiatych rokoch prevalcovaná v akčnom žánri stroboskopickým sledom akcie (vrchol odštartovali hoši z MTV Bay & co.). Jej presýtenie a občasná prílišná klipovitosť strihu výrazne dopomohla k úspechu Tarantinovho Kill Billa, ktorý sa v štruktúre súbojov bezostyšne vrátil k starým žánrovým postupom. Jeho kung-fu westernový guláš dokonca pracuje s najzákladnejšími (najposvätnejšími) princípmi Leoneho (resp. Colliho) kamery, ktorými sú jasná štylizácia dobra a zla, nielen svetlým a tmavým oblečením (typické aj pre iné westerny, čiastočne i pre Sedem Statočných), ale napríklad i príchodom na scénu. Zlo prichádza zľava, dobro sprava (analógia na rannokresťanské predstavy). Vrcholom štylizácie (a popri vejúcich plášťoch druhým najsilnejším vizuálnym trademarkom) je záber, do ktorého protagonisti vstupujú. Najskôr vidíme krajinu a kamera sa nesnaží nájsť hercov, naopak tí musia "nájsť" kameru. Leone tak bez pomoci strihu, či slova len jedným obrazom a hudbou dokonale graduje tempo. Statická scéna predstavuje nervozitu a očakávanie, vstup hrdinov dynamiku a akciu. 

Dokonalou sebareflexiou tohto postupu je záverečný súboj medzi Frankom a Harmonikou. Do záberu ohrady najskôr zprava (!!!) vstupuje Frank a až pootočením kamery (absolútne netypické) zistíme, že vstúpil zľava a zprava vstupuje do ringu Mr. Revange. Nasledujúce krúženie (ukrývanie sa pred slnkom) je esenciou základných pravidiel pištolníckeho súboja. Jeden volí stranu, druhý vzdialenosť. Zatiaľ, čo Frank si stúpne chrbtom k slnku, jeho súper následne skracuje vzdialenosť na takmer najmenšiu možnú, čím vsádza svoju šancu na rýchlosť. 

Nemožno obísť ďalšiu dôležitú ingredienciu - hudbu. Majster Morricone (pridrahý pre Billa) tu vytesal do duše diváka naozaj nezmazateľnú stopu. Každej postave skomponoval hudobný plášť šitý na mieru, a či už dáte prednosť majestátnej hlavnej téme, hravému deseperádo motívu, alebo zhudobnenej smrti v podobe prerývaných dychov harmoniky, nemôžete sa netrafiť do geniálnej hudby, ktorá obohatila množstvo najrôznejších CD nosičov.

Použiť viac slov by bolo v tomto prípade kontraproduktívne. Tento film v svojej podstate takmer nesúvisí so slovami. Ak chcete (opätovne) zažiť neuveriteľné prepojenie dokonalej kamery a dokonalej hudby v režisérskom orgazme jedného z najlepších filmov všetkých čias, neváhajte tak urobiť.