MESTO, BEZ KTORÉHO BY BOLO LEPŠIE |
MESTO, BEZ KTORÉHO BY BOLO LEPŠIE |
Ak existuje na tejto planéte nejaké mesto, bez ktorého by bolo lepšie, tak je to toto.
Prológ:
Snímka Dogville režiséra Larsa von Triera ponúka anatomický pohľad na malé americké mestečko ukryté niekde v Skalistých horách. Anatomický preto, lebo Trier ide v tomto prípade až na kosť, nič neostane jeho zraku ukryté, každý možný problém malomesta odkryje pred kamerou. Činí tak v jednom štúdiu s minimálnou výpravou (ak o niečom takom môže byť vôbec reč) a s pätnástimi ľuďmi, na príbehoch ktorých vykreslí skutočne všetky problémy, čo sa môžu v takej malej komunite vyskytnúť. Ale poďme po poriadku.
Románové a divadelné vplyvy
Dogville je film rozprávaný v deviatich kapitolách spolu s prológom. Jednotlivé kapitoly pôsobia na diváka dojmom, že majú predobraz v literatúre. Sú dokonale uzavreté, každá vystupuje ako kompaktný celok, pričom tá nasledujúca vždy rozvíja a posúva dej ďalej. Presne ako v románe. A tu sa dostávame k prvej zaujímavosti tohto pozoruhodného filmu. Dogville svojou naračnou štruktúrou pripomína skutočne román, práve vďaka členeniu rozprávania, zatiaľ čo priestorom, v ktorom sa odohráva (jedno štúdio, žiadne ďalšie interiéry ani exteriéry), pôsobí na diváka ako divadelná hra.
Dogville leží niekde medzi týmito dvoma vplyvmi a z každého si berie iba to najlepšie, pričom obidva si pretvára na svoj obraz. Práve vďaka týmto vplyvom zbaveným akýchkoľvek "rušivých" elementov (triky, akčné scény…) sa divák pri sledovaní snímky koncentruje čisto na mimoriadne silný príbeh a na chirurgicky presnú pitvu malomesta a jeho občanov.
Príbeh
Ako som už spomenul, príbeh filmu je členený do deviatich kapitol a prológu. Základná fabula je pritom mimoriadne jednoduchá. Do pokojne žijúceho malého mesta Dogville prichádza cudzinka Grace (Nicole Kidmanová), ktorá rozvíri stojaté vody ospalého plynutia času, nepoškvrneného už dlhší čas žiadnou významnejšou udalosťou. Jej príchod strhne lavínu udalostí, ktorých gradácia nevyhnutne ústi k tragickému koncu.
Kapitola 1
Dogville a jeho obyvatelia
Obyvatelia Dogvillu sú rozmanití, každý má svoj vlastný život a problémy, napriek tomu sú všetci svojím spôsobom unifikovaní. Ako charakteristický príklad použijem názov hlavnej ulice mestečka Elm Street, ktorý je vysvetlený ešte v prológu. Ulicu tak nazval niekto zvonku, niekto, kto v Dogville nežil. Napriek tomu, že v Dogville nikdy žiadny brest nerástol (elm - brest), nemali obyvatelia dôvod meniť názov, aj keď je vlastne nezmyselný. Absolútna apatia je jedným zo základných rysov týchto ľudí.
Nezamýšľajú sa nad vecami, ktoré sa ich bytostne netýkajú. Nemajú na to dôvod. Život v tom malom meste z nich spravil uzavretú komunitu, ktorá len s veľkými ťažkosťami je ochotná a schopná prijať medzi seba niekoho nového. Predsa však jeden človek vyčnieva z radu, snaží sa o pozdvihnutie týchto prostých ľudí. Je ním Tom Edison mladší (Paul Bettany). Uvedomuje si, že príchod Grace by mohol byť zlomovou udalosťou, ktorá by obyvateľov mohla zmeniť. Prehovorí preto nie veľmi dôverčivých občanov, nech ju prijmú medzi seba aspoň na akúsi skúšobnú lehotu, na dva týždne, počas ktorých by ich mala presvedčiť, aby mohla ostať. To si však vyžaduje veľa snaženia a námahy, ktoré však Grace podstúpi. Napriek tomu, že si "nevybrala Dogville na mape ani neprišla do mestečka na návštevu", pomaly si obyvateľov aj mestečko samotné obľúbi. Kým si ju obľúbia oni, bude to trvať dlhšie, ale aj to sa podarí.
V tejto časti filmu, teda pri príchode Grace, nám režisér predstavuje nielen ju, ale aj všetkých ostatných obyvateľov postavených pred konkrétnu situáciu, ktorú treba riešiť a s akou sa pravdepodobne nikdy nemuseli zaoberať. Predkladá nám vzťahy medzi obyvateľmi navzájom a postoje voči Grace. Tu by som sa chcel vrátiť k dôvodu divadelnej štylizácie filmového priestoru. Trier je známy svojím experimentovaním s formálnou stránkou filmového umenia, ale určite tak nekoná samoúčelne. Práve to jedno štúdio, kde sa odohráva celý takmer trojhodinový film, je symbolom uzavretosti a zároveň otvorenosti malomesta, ktoré tak očividne tento film kritizuje. Malý priestor miestami pôsobí až klaustrofobicky. Stáva sa metaforou toho, že človek nemá kam uniknúť. Možno ani nechce. Zároveň absencia kulís symbolizuje otvorenosť, ktorá pseudovládne medzi obyvateľmi. Každý vie všetko o každom, nič sa nedá ukryť. Aspoň tak sa obyvatelia vidia sami, pokrytectvo a faloš je základom tohto pokojného spolunažívania. Za krásnou fasádou je však to najhlbšie a najčiernejšie morálne bahno, do ktorého Grace začne pomaly prenikať. Pasívne sa necháva unášať udalosťami okolo seba, nekladie žiadny odpor. O to silnejšia je záverečná katarzia.
Charaktery všetkých zúčastnených sú definované pomerne jasne. Nachádzame teda akési archetypy. Na základe nich vieme aspoň čiastočne vopred odhadnúť ich konanie. Trier nás v tomto "omyle" ponecháva, aby si potom v závere mohol dovoliť radikálny zlom (aspoň podľa môjho názoru), ktorý divák nebude očakávať.
Kapitola 2
Grace
Grace, hlavná postava snímky, je presne taká, ako napovedá jej meno. Pôvabná (grace - pôvab). Do Dogvillu prichádza odetá v luxusných šatách, ktoré prezrádzajú jej pôvod, teda že pochádza z bohatšej rodiny. Jej príchod sprevádzaný viacerými neobyčajnými udalosťami. Pes Mojžiš šteká, akoby bolo na blízku nebezpečenstvo, akoby musel "čeliť sile, ktorá sa musí brať vážne" (aspoň podľa Toma Edisona mladšieho je brechot, sprevádzajúci zjavenie sa Grace na scéne, nezvyčajný). Grace prenasleduje auto. Tom Edison sa prihovorí mužom, čo v ňom sedia, a dostane vizitku osoby, s ktorou sa má skontaktovať v prípade, že vie niečo viac o tom, kde sa Grace momentálne nachádza. Grace sa medzitým schováva v bani. Z tejto situácie vyplýva, že Grace hľadajú istí muži, o ktorých vieme (zatiaľ) iba to, že sú gangstri. Ako sa dozvedáme neskôr, začne po nej pátrať aj polícia. A práve tieto skutočnosti vedú k radikálnej zmene postoju obyvateľov Dogvillu ku Grace. Vzťah k nej prechádza akýmisi troma štádiami. Najprv musí prelomiť bariéru vytvorenú nedôverou obyvateľov k nej. Po tom, ako sa jej to podarí, sú k nej všetci akísi milší, ústretovejší, priateľskejší. Dalo by sa povedať, že Grace má v tomto štádiu v meste priateľov. No a nakoniec tretie štádium, finálna časť tohto vývoja je poznačená práve tým, že po Grace pátra polícia aj gangstri. Zrazu ju všetci začnú zneužívať, dokonca do takej miery, že keď sa pokúsi z mesta odísť, obyvatelia jej v tom zabránia a priviažu ju na reťaz ako psa. Z krásnej utečenkyne, ktorá hľadala v tomto mestečku útočisko, sa stáva nedobrovoľná zajatkyňa. Roztáča sa bludný kruh, z ktorého sa nedá tak ľahko vymaniť. Grace bude musieť zozbierať všetky sily, ktoré jej ostali po nekonečných "sexuálnych návštevách" mužskej časti obyvateľstva, aby sa jej podarilo odtiaľ dostať.
Kapitola 3
Tom Edison mladší
Mladý, naivný, idealistický muž, ktorý sa snaží zmeniť beznádejne unifikovanú mentalitu obyvateľov malomesta sa stane Graciným prvým priateľom a sprievodcom po meste, ako aj po príbehoch jednotlivých obyvateľov. Po jej príchode, ako ju prevádza hlavnou ulicou, predstavuje jej aj jednotlivé postavy. Rodinu Hensosnovcov - Billa - jeho kamaráta z detstva, jeho sestru Lizu, ktorá je stredobodom pozornosti mužského osadenstva, až kým sa nezjaví Grace, a ich rodičov, ktorí sa živia predajom lacných pohárov, ktoré čistia od nečistôt lacnej výroby. Ďalej Chucka s Verou, manželov, ktorí majú sedem detí a nenávidia sa, Bena, čo pracuje v dopravnom priemysle a navštevuje verejný dom, hoci sa za to hrozne hanbí, Marthu, starajúcu sa o kazateľnicu, kým príde nový kňaz (ktorý zrejme nepríde nikdy), Oliviu, čo sa stará o ťažko poškodenú June, slepého Jacka McKaya, Ma Ginger a Gloriu, ktoré vedú obchod a napokon svojho otca, Toma Edisona staršieho, bývalého lekára. Všetci títo ľudia, ktorých v úvode predstavuje Grace, sú pre neho pôdou, čo treba obrábať, aby prinášala plody, a práve on je roľníkom na tomto pozemku. Morálne pozdvihnutie, ktoré sa snaží dosiahnuť u apatických obyvateľov, je jeho najvyššou métou. Avšak ako zaznie z úst jednej z jeho ovečiek - "staráme sa o seba a nikomu sa o nič neprosíme". Tvrdá skala sa nedá rozbiť, naopak, akoby sa príchodom Grace ešte viac zatvrdila. Nakoniec aj Tom podľahne a pridáva sa k väčšine. Grace teda stráca aj poslednú spriaznenú dušu a ostáva proti výraznej presile celkom osamotená.
Kapitola 4
Symboly a kontrasty
V snímke Dogville nachádzame množstvo symbolov, ktoré sú vo viacerých prípadoch postavené do mimoriadne zaujímavých kontrastov. Keď Grace prichádza do Dogvillu, je oblečená v luxusných šatách. Tento moment by nebol až taký zaujímavý, avšak v kontraste s oblečením občanov mesta to pôsobí, akoby ovečka prichádzala medzi vlkov (čo sa v konečnom dôsledku ukáže ako krutá realita).
Vo filme môžeme sledovať aj viacero biblických motívov, pričom niektoré z nich sú opäť postavené do kontrastov. Prvým príkladom môže byť pes Mojžiš, ktorý sa pri príchode Grace ocitá v úlohe akéhosi "proroka" oznamujúceho, že nebezpečenstvo je na blízku (Grace) a že obyvatelia budú musieť "čeliť sile, ktorá sa musí brať vážne". Táto "veštba" sa napĺňa v závere filmu, keď sa vzťahy obyvateľov a Grace obrátia o 180 stupňov a zrazu nie oni nad ňou, ale ona nad nimi má moc.
Ďalší biblický motív nachádzame v prípade manželstva Chucka a Very. Majú sedem detí, pričom sedem je pre kresťanské náboženstvo posvätným, dokonalým číslom. Tentoraz sa stretávame aj so zaujímavým paradoxom. Zatiaľ čo ich manželstvo je podľa počtu detí dokonalé (podľa kresťanskej vierouky), Vera sa zaujíma o celkom iné náboženstvo. Polyteistická antická mytológia a kultúra (ktoré sú veľmi úzko prepojené) sú pre ňu natoľko fascinujúce, že každé z jej detí nesie meno podľa niektorého z bájnych hrdinov, resp. bohov.
S číslom sedem sa stretávame aj v príbehu Grace. Zo mzdy, ktorú dostáva od obyvateľov za služby, čo im poskytuje, si odkladá peniaze a postupne si kupuje figúrky z obchodu Ma Ginger, ktorých je rovnako sedem. Obidva symboly, ako deti Chucka a Very, tak aj figúrky Grace, sa pretnú v jeden. Vera, aby sa pomstila Grace za to, že ju jej manžel s ňou podvádza, rozbije porcelánové figúrky. Potom však prichádza na ťah Grace ako anjel pomsty a vracia jej všetko aj s nespočítateľnými úrokmi. Medzi dvomi ženami prebieha akási minipartia šachu. Sedem detí a sedem figúrok sú imaginárnymi figúrkami na fiktívnej šachovnici.
S motívom hry sa stretávame ešte v jednom prípade, a to hneď v úvode filmu, keď Tom vysvetľuje Grace, že musí o svoj život hrať hru. A presne to sa aj počas filmu odohráva. Gracin život je neustále v hre, vydaný napospas milosti či nemilosti obyvateľov mestečka. Iba od nich závisí, či bude vydaná gangstrom, alebo polícii. Ak teda chce zostať a skrývať sa v mestečku, musí prijať pravidlá hry, ktoré nastolia občania.
Ďalším symbolickým motívom je stavba väznice neďaleko od Dogvillu. Pre Grace sa časom akoby celé mesto stalo väzením, z ktorého niet úniku. Priviazaná reťazou o mlynské kolo vo svojom dome pasívne čaká a oddáva sa svojim väzniteľom. Avšak spravodlivosť v tomto prípade naberie správny smer, keď Grace povstane v závere filmu ako nemilosrdný anjel pomsty a potom nezostane v mestečku kameň na kameni. Slovami jej samej: "Ak existuje na tejto planéte nejaké mesto, bez ktorého by bolo lepšie, tak je to toto."
Kapitola 5
Záver
Snímka Dogville Larsa von Triera je mimoriadna v mnohých ohľadoch. Či už formálnou stránkou, alebo silným príbehom, v ktorom nachádzame množstvo symbolov ukrytých pod povrchom prvého plánu, ktoré jemne presakujú do povedomia diváka a nepochybne tam ostanú vryté ešte dlhý čas po pozretí filmu. Práve vďaka týmto atribútom sa rozhodne oplatí Dogville vidieť.