|
SÚčASNÝ STAV SLOVENSKÉHO FILMU |
SÚčASNÝ STAV SLOVENSKÉHO FILMU |
O tom, v akom dezolátnom stave sa v súčasnosti nachádza slovenská kinematografia, sa už popísalo neúrekom. Preto by som sa v tomto texte chcel zamerať na niečo iné. Chcel by som poukázať na iné cesty, ktorými by sa slovenská kinematografia mohla a podľa mňa mala uberať, ak chce prežiť. Som toho názoru, že všetko sa dá, keď sa chce. V kontexte slovenskej kinematografie po roku 1993, teda od vzniku Slovenskej republiky sa môže zdať toto tvrdenie dvojsečné. Dotácie štátu na kultúru a umenie vo všeobecnosti sú minimálne. Preto sa musia hľadať iné cesty a zdroje. Tieto aktivity si vyžadujú nesporne obrovské nasadenie, energiu do nich vkladanú, ale myslím si, že sa to dá.
Na tohtoročnej Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti bol ako jediný slovenský zástupca premietaný amatérsky film skupiny nadšencov Nič nekrváca večne. Počas diskusie po premietaní sa jeden z divákov opýtal na náklady spojené s výrobou tohto filmu. Odpoveď znela 50 000. Kvality tohto diela nie sú podľa môjho názoru vysoké, ale na tomto príklade som chcel dokumentovať niečo iné. A síce to, že pokiaľ sa zíde skupina nadšencov, ktorých baví to, čo robia, tak sa dá nakrútiť dlhometrážny film aj za skutočne malé peniaze. Zvlášť v dnešnej dobe, keď cena digitálnej filmovej techniky a jej možnosti sú natoľko priaznivé, že nakrútiť film prestáva byť po technickej a finančnej stránke výrazným problémom. Väčšia časť rozpočtu sa potom môže obetovať na reklamnú kampaň a PR aktivity, aby film mal aj nejaký ohlas medzi divákmi.
|
|
Zaujímavým obdobím prechádza slovenská nonfiction, teda dokumentárna tvorba. Svedčí o tom napríklad fakt, že dokument Petra Kerekesa 66 sezón sa dostal do kín. Na západe sa tento trend stále domestifikuje a práve takýmito prvými výbojmi akoby sa aj naša kinematografia snažila držať krok s dobou, keď už absentujú iné možnosti a prostriedky. Zároveň je o tento druh tvorby záujem zo strany divákov, o čom svedčí aj októbrová prehliadka 10 dokumentárnych filmov mladých autorov najrozličnejšieho zamerania. Práve táto tematická variabilita dokazuje, že je o čom nakrúcať. Môžeme tak sledovať filmy Zuzany Piussi Bezbožná krajina o názore umelcov na súčasný stav na Slovensku a Výmet o jednotke tzv. kukláčov, príslušníkov policajného zboru. Zároveň sa k nám dostanú dokumenty ako Kadár-Klos: 8 spoločných mladého Mira Iršu, Zlé deti Slava Šišku a viacero ďalších.
Ďalším prísľubom pre slovenský film sú študenti VŠMU v Bratislave ako najvyššieho a takmer jediného zástupcu filmového vzdelávania na Slovensku. Treba podchytávať mladé talenty už v zárodku. Sami študenti pritom skrývajú kvalitný kreatívny potenciál, z ktorého sa určite dá čerpať.
Na základe uvedených faktov by sa čitateľovi mohlo zdať, že slovenská kinematografia musí byť zachraňovaná vlastne minoritnými filmovými žánrami a druhmi. Bohužiaľ, čiastočne je táto situácia pravdivá, nie však úplne. Mnoho slovenských tvorcov a hercov sa podieľa na koprodukčných filmoch s okolitými krajinami, či už s Českou republikou, Rakúskom, alebo inými. Aj toto je spôsob prezentácie slovenského umenia, hoci nie celkom plnohodnotný.
Slovenská kinematografia teda nie je v úplnom štádiu rozkladu. Aj keď čo sa týka hranej celovečernej tvorby to tak môže vyzerať, nájdu sa aj v tejto oblasti zástupcovia, ktorí dokazujú, že to tak nie je. Napríklad režisér Martin Šulík, ktorému sa vlastne ako jedinému podarilo ako-tak etablovať na domácej (ale aj zahraničnej) scéne. Ako som sa pokúsil naznačiť týmto textom, je mnoho možností a ciest, ktoré sa, chvalabohu, začínajú využívať.
Text bol písaný pre Filmové listy
