VÝCHODNÁ ÁZIA

Vo svojej špičke východoázijské kinematografie ponúkajú zvláštny štýl, akýsi poetický neorealizmus alebo presnejšie neo-neorealizmus. Dôsledne zachovávajú až dokumentárnu autenticitu prezentovaného prostredia a zároveň svoje filmy v obraze ozvláštňujú rôznymi poetickými štylistickými figúrami. Nie je to však vždy tak. Často ide aj o filmy, ktoré nedodržiavajú žiadne žánrové pravidlá a občas s prehľadom ignorujú akýkoľvek realizmus.

Nasledujúci text informuje o sedemnástich nových filmoch z východnej Ázie, pričom pri výbere kritériom nebola len kvalita alebo spoločná príslušnosť k nejakej škole či štýlovému prúdu. Išlo skôr o zachytenie rôznorodosti súčasnej kinematografickej tvorby východnej Ázie, aj to iba v oblasti hraného filmu. Ale v poslednom čase práve táto oblasť priťahuje najviac pozornosti. Až do takej miery, že sa stalo vyslovene módou o nej hovoriť a analyzovať ju. Často pri tom pochopiteľne dochádza  ku komickým situáciám. V baroch a kuloároch veľkých medzinárodných filmových festivalov môžete stretnúť povedzme amerických filmových kritikov fascinovane špekulujúcich nad symbolikou nejakej plechovej červenej hviezdy na železničnej stanici v novom čínskom filme a vy sa im snažíte vysvetliť, že tá hviezda je tam proste neustále a patrí k vybaveniu, že staničná reštaurácia s opadanou omietkou bola realitou za socializmu pomerne bežnou i v Československu a nie je to inštrukcia vnímať film ako postkatastrofické sci-fi. Pri čínskych filmoch budete s vašou minulosťou jednoducho vo výhode.

Nasledujúci výber sa snaží postihnúť i teritoriálnu rôznorodosť filmov z východnej Ázie. Samotný strešný termín ázijský film je trochu smiešny, podobne ako európsky film. Každá národná kinematografia tu má isté špecifiká, vyplývajúce z rôznych politických systémov, tradícií a podobne. Nehľadiac na špecifiká a rukopisy jednotlivých režisérov. Ale termín "ázijský film" sa kvôli svojej operatívnosti bežne používa a iste aj používať bude, pretože zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by boom kinematografií z východnej Ázie končil. Naopak. Veľkí a silní európski producenti a aj distribútori sa o túto oblasť čoraz viac zaujímajú. Aj v konkrétnom prípade komunistickej Číny dnes už prekvapujúco badať uvoľnenie a možnosti koprodukcií so západnými bielymi diablami, t.j. ich finančné vstupy a následnú distribúciu filmu vo svete za Múrom - viď Zhang Yangov v Európe známy film Čínske kúpele z roku 1999, o ktorom jeho nemecký producent tvrdí, že bol prvou koprodukciou tohto druhu. To samozrejme neznamená, že sa tieto filmy premietajú verejne v Číne.

V neposlednom rade treba spomenúť, že všetky nižšie uvedené filmy( mali premiéru alebo sa hrali mimo, t. j. v nepremiérových  programových sekciách  na MFF Rotterdam 2003, ktorého programový tím je povestný svojím precíznym výberom a vkusom. Takže by sa dali považovať za istú reprezentatívnu vzorku, za výber z veľmi dobrého výberu, týkajúcu sa tohto a predchádzajúceho roku.

Japonsko

Oslavovanou superhviezdou japonskej filmovej réžie je skvelý výtvarník, rocker a filmár Kitano Takeši (1947). Je miláčikom davov aj vďaka veľkej televíznej show Takešiho hrad plnej absurdných situácií a čierneho humoru. Jeho vlastné autorské filmy sú však o niečom úplne inom. Príznačne minimalistickým štýlom a zovretou kompozíciou rozpráva zvláštne príbehy z japonskej súčasnosti, ozvláštnené výtvarnou skúsenosťou. Väčšina záberov jeho filmov by mohla byť i samostatným obrazom respektíve fotografiou vhodnou k zaveseniu na stenu. Ďalší film Kitana Takešiho s anglickým názvom Dolls (2002) je zatiaľ jeho najštylizovanejším, rozhodne viac ako fascinujúca Sonatína (1993) alebo Ohňostroj (1997), ktoré sa mihli aj v slovenských filmových kluboch.

Bábky je zvláštny film využívajúci v obraze i rozprávaní tradíciu bábkového divadla bunraku. Ide o tri tragické príbehy nenaplnenej lásky, pričom bábkami sú občas herci a občas sú použité bábky vo veľkosti hercov a v ich kostýmoch. Príbehy sú transponované do súčasnosti, respektíve odohrávajú sa v súčasných reáliách. Telefonuje sa z mobilov, komparz a vlastne i väčšina postáv má súčasné oblečenie. Manažér ženúci sa za kariérou, mladučká hviezda pop music a starnúci šéf jakuzy strácajú lásku a stávajú sa bábkami manipulovanými sebou samými, svojimi vlastnosťami, svojou minulosťou. Postavy sú síce na začiatku presvedčené, že sú pánmi svojich osudov, ale v závere sa stávajú ich zmanipulovanými a oklamanými obeťami. Bábky je film pozoruhodný aj svojou farebnou škálou a zmyslom pre estetické dobrodružstvo, pre vyvážené balansovanie na hranici umeleckých druhov.

Druhý celovečerný film režiséra Jamašita Nobuhira (1976) sa volá Archa nikoho. Podobne ako jeho predchádzajúci 16mm film Popletený život z roku 1999 je o mladých ľuďoch a ich postupnej socializácii, ale tentokrát ide o retrofilm. Začiatkom deväťdesiatych rokov začala praskať japonská bublina hospodárskeho zázraku a práve do tohto obdobia situuje režisér dvojicu mladých milencov a podnikateľov Daisokeho a Hisako. Ich podnikateľská činnosť spočíva v propagácii a predaji vzoriek neuveriteľne hnusného zdravého džúsu, ktorý navyše odpudzujúco smrdí. Takže logicky žiaden veľký kšeft, ani keď sa presunú za zvukov budovateľskej hudby na vidiek do mestečka, kde žijú Daisokeho rodičia. Tu, v prísne realisticky zobrazenom tradičnom prostredí začína kolotoč generačných vzťahov, bývalých kamarátstiev, prostitúcie a nevery. Dlhé, pusté a bezútešné zábery krajiny evokujú film Cudzejší ako raj Jima Jarmuscha - Nobuhirove filmy japonská kritika skutočne prirovnáva  k "mladému" Jarmuschovi - pri Arche nikoho však ide predsa len o otvorenejšiu komédiu. Napríklad v jednej veľmi realisticky pôsobiacej scéne zobrazujúcej dosť trápnu vzťahovú situáciu mužský protagonista z ničoho nič od hanby vyfučí (!) a jeho spľasnuté telo sa poskladá pod stôl.

Prežívaním mladých ľudí v drsnom svete sa zaoberá aj debut Iseja Jusukeho (1976) Kakuto. Príbeh sa skladá z minihistoriek súčasných japonských detí a tínedžerov, telefonujúcich z mobilov, baliacich dievčatá, prevracajúcich smetiaky a kradnúcich drobnosti v hypermarketoch. Lenže to nestačí na stále vyššiu spotrebu alkoholu a drog a neformálny vodca skupinky Kakuto sa zapletie s miestnou jakuzou. Stáva sa dílerom, stráca však zverené narkotiká a začína pekelná naháňačka za drogami a zároveň útek pred gangstermi. Spôsob rozprávania je prispôsobený deju. Film bol nakrúcaný digitálnymi kamerami a valí sa v rýchlom tempe videoklipu. Ide o pomerne drsné zobrazenie života japonskej mládeže, mladým divákom je aj adresované. Režisér rozpráva svoj príbeh pomerne čisto, nestrácajúc zmysel pre rytmus.

O jakuze robí filmy aj Miike Takaši (1960). A robí ich päť-šesť ročne. Film Vypočutie z roku 1999 získal ceny na medzinárodných festivaloch a otvoril režisérovi a jeho dielam, zaoberajúcim sa sexom a násilím, cestu do Európy a USA. Estetizácia násilia, brutalita a parodizácia sú typické príznaky Takašiho nového režijného rukopisu. Jeho nový film s názvom Smrtiaci muž mimo zákon: Rekka je akčný príbeh gangsterského žánru s podtitulom "jakuza proti jakuze". Dve znepriatelené skupiny začínajú drastickú vojnu, ktorej by však bolo možné zabrániť, nebyť nekontrolovateľného Rekku. Ten postupne likviduje všetko okolo (okrem prostitútok). Postavy vo filme - predtým, ako zomrú - pripisujú jeho brutalitu a absenciu akejkoľvek morálky tomu, že má v žilách kórejskú krv. Takže politicky absolútne nekorektný, cirkusovo-karnevalový film plný kečupu. Ale… pravdaže ide o paródiu. Miike Takaši potvrdzuje  tézu, že dobrú paródiu môže urobiť len ten, kto vie perfektne vytvoriť aj to, čo paroduje. Takaši je už od roku 2000 evidentne unavený z produkcie remeselne dokonalých akčných trilerov a dnes už paroduje, čo sa dá. Skoro až zlomyseľne sa vysmieva hongkongskej choreografii akčných scén, občas zabrúsi do čínskej melodrámy, do dokumentárnej oblasti alebo večne rozhýbanou kamerou do štýlu Dogmy. Hneď na začiatku filmu jakuzácky zabiják zavraždí iného zabijáka, s ktorým sa však dostane do kontaktu a ten ho v predsmrtných kŕčoch začne škrtiť. Preživší zabiják ruky už mŕtveho nepriateľa odreže v zápästiach a tretinu filmu chodí s nimi na krku, až kým mu raz, pri obede v reštaurácii, konečne neodpadnú. Príde akási upratovačka a ruky zametie…

Hong Kong

Verejné záchody je najnovší film Fruita Chana (1959), niekdajšieho zlatého dieťaťa hongkongskej kinematografie, ktorý už od roku 1991 nakrúca celovečerné filmy a každý jeden sa hral na "veľkých" medzinárodných filmových festivaloch ako sú Benátky, Berlín, Rotterdam… Veľkým hitom roku 2001 bola naturalistická komédia Hollywood, Hong Kong. Tentokrát sú to Verejné záchody. Film bol vyrobený v koprodukcii s Južnou Kóreou - existuje totiž - tvrdí film - tajná podzemná vodná cesta medzi jednou verejnou toaletou v Pekingu a jedným juhokórejským prímorským letoviskom pri Pusane. Okolo tejto zvláštnosti vzdialene pripomínajúcej podzemné cesty a križovatky pod Európou v Kusturicovom Undergrounde (1995) sa točí príbeh protagonistu, ktorý sa na verejnej toalete v Pekingu narodil, vyrastal a dnes tam aj žije so svojimi priateľmi. Príbeh voľne prechádza z realistického zobrazenia až k magickému realizmu, používa priznané triky, pôsobiace ako scudzovacie efekty. Divák spolu s exkrementami precestuje Čínu, Kóreu, Japonsko a Indiu. Môže sa zoznámiť s rôznymi rituálmi, tradíciami a krajinami, môže sa zoznámiť so štyridsaťročnou tradíciou reálnych verejných záchodov v Pekingu… Pokiaľ sa nestratí v typicky Chanovskom chaose pripomínajúcom hongkongský trh. Tam môžete dostať "zaručene pravé" Rolexky, liečivé kvapky proti rakovine, výborné jedlo, zlé jedlo, jedlo zo psa, krásne obrazy, päsťou do brady. Vo Fruit Chanových filmoch je to podobné - ignoruje akúkoľvek štýlovú čistotu v európskom chápaní a jeho diela pôsobia často ako výbuchujúce mestá.

Najzaujímavejší, najznámejší a najoceňovanejší hongkongský režisér Wong Kar-wai -  Chungking Express (1996), Spoločne šťastní (1997), Naladení na lásku (2000) - nakrútil v sledovanom období prekvapujúco len štvorminútový videoklip Šesť dní v spolupráci s DJ Shadow. Ide ako vždy o brilantne vystavaný príbeh, tentokrát minipríbeh o mužovi, ktorý sa snaží zahladiť stopy po vzťahu so ženou, ktorá ho podviedla. Takže Wong Kar-waiove obdobie analýz narušených vzťahov sa ešte neskončilo.

Tchajwan

Tchajwanský režisér Chang Tso-chi (1961) má vlastnú produkčnú spoločnosť a mimo mnohých projektov pre televíziu nakrútil už štyri celovečerné filmy pre kiná. Zatiaľ posledný má názov Najlepšie časy. Je to silne autentický film. Jeden z tých, ktorý balansujú na hrane dokumentu využívajúc reálne prostredia a nehercov, presvedčivosť v detailoch a naturalistickú, objektívne pôsobiacu kameru, pričom horizont obrazu kopíruje naše bežné pozeranie sa na skutočnosť. 19-ročný Wei, jeho sestra, kamaráti a nepriatelia žijú na periférii v Taipei a postupne sa z nudy a beznádeje prepadávajú do kriminálneho podsvetia. Film je v mnohom inšpirovaný Bertolucciho Stratégiou pavúka (1969). Nemožnosť odísť, nemožnosť východiska je leitmotívom a sny či predstavy hrdinov sú tu zobrazené realistickejšie (!) ako sám realistický príbeh. Je to zvláštny a pôsobivý trik - niekedy divák nevie, v ktorej rovine sa nachádza, režisér pracuje s prekvapením, s narúšaním očakávaného. I keď tento film má aj svoje slabšie miesta a problémy s udržaním rytmu v druhej časti, stojí za to ostať do konca - záver je totiž skutočne prekvapujúci a skvele nakrútený.

Premiéru mal aj nový film jedného z najznámejších režisérov súčasnej svetovej kinematografie, tchajwančana Tsai Ming-lianga (1957), 26 minútový Nebeská cesta skončila. Ide o štylistické cvičenie, ako vždy u tohto režiséra bravúrne. Nebeská cesta skončila nie je rozprávaním, vôbec sa rozprávaním ani hercami nezaoberá. Je to zvláštna nenaratívna obrazová štruktúra mesta a dvoch žien, ktoré sa ani nestretnú a postupne sa stávajú súčasťou dokumentárneho záznamu veľkomesta. Film pripomína trochu Tsai Ming-liangov - podľa môjho názoru zatiaľ najlepší - film Vive l´amour z roku 1994, za ktorý získal Zlatého leva na MFF v Benátkach a vzbudil i podobne kontroverzné diskusie. Ide o to, že tento režisér, podobne ako ďalšia superhviezda Béla Tarr, vychádzajúci pri definícii filmu skôr z výtvarného umenia ako z divadla, používa občas pomalé, statické čiernobiele zábery, na ktorých dĺžku a tempo si musíte zvykať. Ak sa vám to podarí a uvoľníte sa, zažijete nádherné meditatívno-estetické zážitky, ktoré môže kinematografia občas vyvolať. Ak sa vám to nepodarí, odídete z kina.

Thajsko

Pen-ek Ratanaruang - v roku 1985 absolvoval filmovú školu v New Yorku - zaujal medzinárodnú kritiku už svojím debutom Fun Bar Karaoke (1997), slávnym sa stal v roku 1999 vďaka vtipnej a sofistikovane nakrútenej komédii 6ixtynin9 a ani jeho tretí film nezapadne prachom v smutných policiach temných filmových archívov. Má názov Mon-rak Transistor a počas jeho projekcie som nadobúdal čoraz silnejšie presvedčenie, že Ratanaruang musí poznať Lipského Limonádového Joea (1964). Nemohol som si to žiaľ overiť. Mon-rak Transistor je cynický, parodický, komediálny muzikál kombinovaný s  melodrámou s tragickým koncom. Protagonista dezertuje z armády, pretože sa chce stať country spevákom. Opustí aj svoju milú vidiecku mladú ženu a zamotá sa do osídiel šoubiznisu. Film nevyužíva len fyzické gagy (absurdné naháňačky, pády, preexponované zobrazenia bitiek), ale v hojnej miere i špecificky filmové prostriedky (strihom spája zdanlivo nespojiteľné situácie - záber na bojovú scénu a na vojaka v zákope, ktorý sa obráti na kameru a začne spievať) na vyvolanie smiechu a darí sa mu to. Neustále používa scudzovacie efekty. Porušuje všetky možné obvyklé normy, nedodržiava filmárske "pravidlá" a i tak suverénne vytvára vlastný filmovo-iluzívny svet. Výsledok pripomína obraz pestrofarebného ručiaceho jeleňa, ktorému zahaľuje nohy para z lokomotívy idúcej v pozadí a za ňou zapadá na azúrovej oblohe slnko. Lenže si uvedomujete, že ten obraz kreslil skvelý kresliar. Aj jeleň, aj lokomotíva, aj slnko sú perfektné a asi by sa dali sami o sebe nazvať umením. Ich kombinácia je však veľkou srandou.

Tchajwan - Thajsko - Južná Kórea

Koprodukčný film s anglickým názvom Three svedčí o spájaní kinematografického potenciálu vo východnej Ázii a o snahe čoraz viac prenikať na západný trh. Tri sú poviedky troch režisérov, Kim Ji-Woona, Nonzee Nimibutra a Petra Ho Sun Chana. Podmienkou projektu bolo, že každá poviedka musí byť takzvaným ghost story. Miestami každá z nich skĺzla do výsostných vôd komercie, ale nikdy sa v nich neutopila. Na rozdiel od väčšiny iných v tomto texte spomenutých filmov nevytvára inovácie, používa skôr variácie žánru. Neporušuje žiadne pravidlá. Ale každý z režisérov dokáže perfektne evokovať atmosféru divných svetov. Napríklad novootvoreného panelákového sídliska na periférii, "kde sa Vaše predstavy stanú skutočnosťou!". A aj sa veru stanú. Tri sú žánrovo "čistým" trojhororom vhodným skôr do multiplexov alebo do videopožičovní. Dokumentujú však búrlivý východoázijský rozvoj a diverzitu kinematografií, ktoré sa zaoberajú svetom a životom cez prizmu realizmu, paródie, výtvarného filmu, experimentu a snažia sa tento svet a život interpretovať aj  pomocou "klasickej" žánrovej výstavby.

Južná Kórea

Súčasná kinematografia v Južnej Kórei je spolu s čínskou momentálne najsledovanejšia. Tu sa toho najviac deje, tu vznikajú zaujímavé veci. Tu je svet tej skutočnej veľkej kinematografie s hlbokými, metaforickými autorskými výpoveďami, ktoré vedia osloviť publikum na celom svete a pravdepodobne prežijú svojich tvorcov. A títo tvorcovia sa už dnes dostávajú do autoritatívnych umeleckých encyklopédií a katalógov. 

Obracajúce sa brány je najnovší film výnimočného režiséra Hong Sang-sooa (1961). Retrospektívy jeho doterajšej tvorby sa organizujú po celom svete, pred časom sa premietali všetky jeho predchádzajúce filmy aj na MFF v Karlových Varoch a dva jeho filmy na MFF Bratislava. Za zmienku stojí skvelý "rašomonovský" film Sila provincie Kangwon (1998), vytvárajúci široký priestor pre interpretáce alebo Panna vyzlečená donaha svojimi nápadníkmi (2000), v ktorom sa hlavná hrdinka pohybuje v trpkosmiešnom "formanovskom" prostredí. Koniec koncov režisér proklamatívne obdivuje českú novú vlnu zo šesťdesiatych rokov podobne ako už spomenutý Tsai Ming-liang verejne proklamuje vplyv francúzskej novej vlny na svoju tvorbu. Obracajúce sa brány sú filmom zloženým zo siedmich kapitol oddelených medzititulkami. Opäť ide o veľmi presvedčivé, paradokumentárne zobrazenie s prirodzeným kontaktným zvukom a veľmi silnou výpoveďou, ktorá by sa dala interpretovať ako nemožnosť dosiahnuť úprimný a plnohodnotný vzťah na báze lásky jednotlivca. S istou dávkou zovšeobecnenia ide vlastne o nemožnosť komunikácie. Úporné hľadanie lásky naráža na neúprimnosť alebo nechuť vybraných potenciálnych partnerov, ktorí lásku hľadajú zväčša niekde úplne inde… Sedem príbehov o láske končí nenaplnene nepochybne i preto, lebo hlavné postavy filmu sú prevažnú časť deja opité úplne na mraky.

Žiarlivosť je moje meno je celovečerný debut Park Chan-Oka (1967), ktorý robil v rokoch 1999-2000 asistenta réžie práve Hong Sang-soovi. Na rozdiel od svojho majstra použil momentálne najznámejších kórejských hercov a subtílnym humorom, elegantnou prácou kamery a veľmi umierneným, nenápadným strihom sa vyhýba akýmkoľvek experimentom. Snaží sa diváka emocionálne zainteresovať na príbehu dvadsaťsedemročného novinára Won-Sanga, ktorému jeho šarmantný a svetaznalý šéf preberie postupne dve priateľky. Príbeh je veľmi tradične a čisto spracovaný, je skoro až minimalistický v používaní formálnych prostriedkov a veľmi presný v zobrazení atmosféry a citových stavov postáv. Relatívne "nudné" dialógy sú vlastne o ničom, prinášajú minimum informácií. Ako život sám. Tento film bol medzi súťažnými a aj  získal jednu z troch hlavných cien Rotterdamského filmového festivalu za "ambiciózny film o ľudských vzťahoch, napísaný a režírovaný s účasťou a citlivosťou a podporený silnými  hereckými výkonmi".

Kim In-Sik (1960) vyštudoval filmovú školu v Paríži a svoj debut s názvom Road movie pripravoval desať rokov. Výsledok stojí za to, pravdepodobne sa zrodila ďalšia hviezda. Miestami dych vyrážajúci film zo zabijácky drsnej reality bezdomovcov v neónovo pestrofarebnom Soule je pozoruhodný. Používa paradokumentárnu, akoby video-optiku (film bol nakrútený digitálnou kamerou) a dosahuje vysokú mieru presvedčivosti. Ide o príbeh makléra Suk-Wona, ktorý prišiel na burze o všetko. Skutočne o všetko. Jeho život sa prepletie s Dae-Shikom, kedysi slávnym horolezcom a dnes neoficiálnym šéfom bezdomovcov. Vyrážajú spolu na cestu, zažívajú rôzne príhody a postupne sa odkrýva homosexuálne pozadie Dae-Shikovho života. Suk-Won najprv samozrejme nevie, ako reagovať… To všetko dôsledne zasadené do sociálnej reality východnej Ázie, kde je pre homosexuála dodnes "normálne" oženiť sa bez ohľadu na možné psychické zlikvidovanie seba i svojich blízkych. Príbeh nezvyčajného vzťahu je vďaka dlhým záberom, prirodzenému svetlu v exteriérových aj interiérových scénach a vďaka explozívnemu herectvu pôsobivo zobrazený a je vyrozprávaný až do trpkého konca cesty oboch hrdinov.

Chihwaseon je film úplne z iného súdka. Nakrútil ho Im Kwin-taek a je to historický kostýmový veľkofilm ako sa patrí. Obrovské komparzy, veľké bojové scény a elegantné dobové stavby pripomínajú dnes už skoro zabudnuté hollywoodské veľkofilmy päťdesiatych rokov. Epický príbeh najslávnejšieho kórejského výtvarníka, porušujúceho dobové kánony maľby, sa odohráva v druhej polovici devätnásteho storočia. Nebol pravdepodobne nijako príjemným človekom. Ťažký alkoholik, brutálny k ženám a iným slabším tvorom, však tvrdo a neustále stál za svojou víziou nového, nekonvenčného umenia a dosiahol rešpekt aj slávu. Žiaľ tento rešpekt a sláva sa periodicky strácali pri neustálych divokých prevratoch, bojoch a vojnách, v ktorých sa Kórea zmietala. A vždy bolo treba začať odznova. Biografický film o neústupnosti v umení a tvorbe má vysokú poznávaciu hodnotu - dokáže pomerne presne aj cudzincovi a laikovi priblížiť výtvarné postupy a školy prevládajúce vo východnej Ázii v danom období a zároveň aspoň sčasti osvetliť zamotané politické súvislosti okolo roku 1880, plné zrážok medzi konzervatívcami a reformistami.

Nový film Kim Ki-Duka (1960) z vojenského prostredia (napr. Ostrov /2000/ - Projekt 100, Adresa neznáma /2001/ - MFF Bratislava), výtvarníka, scenáristu a režiséra, najznámejšieho a najkontroverznejšieho juhokórejského filmára, sa zatiaľ opatrne a skoro tajne prezentuje len na niekoľkých ponukových videokazetách (a pravdepodobne bude uvedený na MFF v Karlových Varoch v lete 2003).

Čína (1)

Jedným z medzinárodne najoceňovanejších čínskych filmov roku 2000 bol Platforma, ktorý sa s úspechom hral i na MFF Bratislava. Jeho režisér sa volá Jia Zhangke (1970) a prichádza s novým filmom Neznáme potešenie. V mnohom tu nadväzuje na Platformu. Aj keď už realitu nezaznamenáva v takej šírke a zároveň tak prekvapujúco hlboko ako v Platforme, i tak ide o výnimočný film. Pribudlo viac temných tónov a ubudlo humorných situácií. Režisér sleduje situáciu mladej čínskej diskogenerácie, ovládajúcej nové technologické hračky, internet a obdivujúcej reklamu. Jej heslom je "načo žiť po tridsiatke" a adekvátne tomu sa táto generácia aj správa. "Zomrieť mladý" je inšpirácia z tajne pozeraných hollywoodských filmov a kúzelné sú verbálne citácie z Pulp Fiction (1994), ktoré táto mládež často používa. Bezzmyselnosť života v dospelosti je všadeprítomná a zvlášť bolestne evokuje predstavu, ako by to vyzeralo u nás, nebyť novembra roku 1989. Jia Zhangke analyzuje fragmenty zo života letargických mladých ľudí v smutnej komunistickej realite, ľahostajných ku všetkému okrem alkoholu, sexu, módy, hudby a komiksov. Scenár je voľne inšpirovaný prácami Zhuangziho, taoistického filozofa vyznávajúceho užívanie si (neznámych) potešení a zároveň skutočnou udalosťou, príbehom nezamestnaného muža, ktorý chcel v roku 2001 vyhodiť do vzduchu budovu v Pekingu, pripravovanú pre letné olympijské hry. Mnohé scény sú improvizované, herci aj neherci veľmi prirodzení, režisér používa minimum štylizácie a film svojou poetikou v mnohom pripomína cinema verité s jej metódou skrytej kamery.

Tian Zhuangzhuang (1952) nakrútil  v roku 1993 svoj ôsmy film Modrý drak (resp. šarkan, t.j. to, čo deti púšťajú do vzduchu v jesenných vetroch na strništiach). Bol to vynikajúci film. Pamätám si, aké pozitívne ohlasy vyvolal v roku 1994 na XVII. ročníku MFF v Göteborgu. Vďaka tejto širokej brilantne režírovanej epickej freske z 50. a 60. rokov sa dokonca začalo hovoriť o istom uvoľnení v čínskej politike. Film bol však v Číne zakázaný. Jeho režisér, príslušník preslávenej tzv. Piatej generácie čínskych filmárov - okrem iných Chen Kaige, Zhang Yimou, Peng Xiolam, Wu Ziniu - mohol pokračovať vo svojej práci až minulý rok a urobil zvláštne pozoruhodný projekt. Jar v malom meste nakrútil v roku 1948 klasik čínskej kinematografie Fei Mu a film sa stal nejúspešnejším v celej čínskej histórii, dodnes premietaným "filmom pre pamätníkov", známym niekoľkým generáciám čínskych divákov. Tian Zhuangzhuang nakrútil remake Jary v malom meste s rovnakým názvom. Ide o tradičný milostný trojuholník a zároveň konflikt medzi "novým-moderným" a "starým-tradičným". Do provinčného mestečka sa po vojne, po desiatich rokoch, vracia mladý muž - v európskom obleku a stretáva svojho najlepšieho priateľa z detstva, ženatého a chorľavého, dodržiavajúceho tradičné zvyky. Začína sa rivalita dvoch veľmi odlišných mužov, usilujúcich o lásku veľmi senzitívnej ženy. Režisér pojednal svoj film ako veľkolepé výpravné štylistické cvičenie. Obsadil výlučne mladých hercov práve končiacich Divadelnú akadémiu v Pekingu, kameru robil Wong Kar-waiov kameraman z filmu Naladení na lásku a výpravu Oscarom ocenený Tim Yip (Tiger a drak, 2000). Výsledkom je podľa mňa veľmi precízna, dôsledne vystavaná melodráma plná pozoruhodných dobových súvislostí, miestami až príliš ornamentálna a perfekcionistická, odohrávajúca sa výlučne vo veľkých záberoch skoro bez využitia detailu. Podľa filmového kritika Tony Raynsa, ktorý na rozdiel odo mňa pôvodný film z roku 1948 videl: "Výsledkom je perfektné balansovanie medzi rešpektom k Fei Muovej klasike a túžbou posunúť čínsky film novým smerom." (2)

Zhang Yuan (1963) je oprávnene  hýčkaný kritikou viac menej za všetky svoje filmy. Podľa môjho názoru sú skutočne výnimočne dobré Námestie z roku 1994 a Východný palác, západný palác z roku 1997, ktorý sa mimochodom tiež hral na MFF Bratislava. Výborné sú pravdaže aj jeho ostatné filmy. Vďaka nim sa stal najrešpektovanejším predstaviteľom novej,  tzv. Šiestej generácie. Jeho film Ľúbim ťa má názov výrazne ironický. Začína ako tradičná ´love story´ zo súčasnej Číny, atmosféra ale postupne šedne a prelína sa do melodrámy, aby končila skoro ako horor. Zhang Yuan zobrazuje postupný a v závere úplný rozklad jedného manželstva. Divák je vťahovaný do deja a stáva sa fascinovaným pozorovateľom obyčajného mladého manželského páru, ktorému jednoducho niet pomoci a jediná možnosť ako prežiť je v slzách sa definitívne rozísť. Ale ani to nejde ľahko. Rámcom a pozadím je perfektne, presvedčivo a dôveryhodne zachytená úzkosť súčasnej reality s drobnými, stále sa opakujúcimi problémami a problémikmi, s každodennými nedorozumeniami, s alkoholickými hádkami a naťahovaním sa, kto umyje riad. Z existencie sa stáva súvislá séria horkých vzájomných výčitiek, emocionálnych (nielen) útokov a erotických uzmierovaní. Nie je to veselý film, ale koniec koncov čínske filmy zo súčasnosti sú málokedy veselé. Myslím samozrejme tie filmy, ktoré sú adekvátne skutočnosti. Na veľkolepej oficiálnej prehliadke súčasného čínskeho filmu v decembri roku 1997 v Guang Zhou organizovanej pre zahraničných "západných" filmových kritikov a novinárov sa premietali aj "veselé" filmy. Obávam sa však, že by Vás asi veľmi nezaujali.

Kinematografie východnej Ázie - a nielen východnej - sú ale vo svojich špičkách výsostne moderné, nadčasové a internacionálne. Sú veľmi inšpiratívne, stali sa laboratóriom nových formálnych pstupov v oblasti hraného filmu a majú čo povedať. Priťahujú enormnú pozornosť filmovej kritiky a filmových festivalov, postupne aj pozornosť distribútorov. Podarilo sa im pretaviť skúsenosti európskych avantgárd do novej kvality. Ich efekt je pochopiteľne neveľmi korektné porovnávať s efektom niekdajšej francúzskej novej vlny - ale predsa len podobne ako ona by sa mohli stať, a už sa i stávajú, injekciou podporujúcou kinematografie iných častí sveta v ich snahe rozbíjať už prežité a banálne štruktúry výstavby filmovej výpovede. A vice versa. To sa mi zdá veľmi dobré. A zaujímavé.

Text publikovaný s dovolením redakcie časopisu Kino-Ikon.

(Pri všetkých menách - okrem mien japonských - je použitá štandardná anglická transkripcia. Názvy filmov v texte uvádzame v záujme čitateľnosti v slovenskom preklade, spolu s pôvodnými a anglickými názvami sú zhrnuté vo filmografii na konci textu. [Pozn. red.]

(1) Čínska kinematografia sa začala inštitucionálne formovať až v dvadsiatych rokoch, keď boli v Pekingu a Šanghaji postavené prvé filmové ateliéry. Za tzv. Prvú generáciu sa považujú filmári, narodení v období okolo roku 1910, zväčša pôvodne vojnoví kameramani, ktorí začali v druhej polovici štyridsiatych rokov nakrúcať hrané filmy.

(2) Pozri Catalogue 32nd International Film Festival Rotterdam 2003, s. 162. 

CITOVANÉ FILMY:

Adresa neznáma (2001 - Soochwieen boolmyung / Address Unknown; Kim Ki-Duk), Archa nikoho (2002 - Baka no hakobune / No One´s Ark; Jamašita Nobuhiro), Bábky (2002 - Dolls; Takeši Kitano), Cudzejší ako raj (1984 - Stranger Than Paradise; Jim Jarmusch), Čínske kúpele (1999 - Xizao / Shower; Zhang Yang), Fun Bar Karaoke (1997 - Fan ba karaoke; Pen-ek Ratanaruang), Chihwaseon (2002; Im Kwin-taek), Chungking Express (1996 - Zhonqing Senlin; Wong Kar-wai), Jar v malom meste (1948 - Xiao chen zhi chun / Spring in a Small Town; Fei Mu), Jar v malom meste (2002 - Xiao chen zhi chun / Spring in a Small Town; Tian Zhuangzhuang), Kakuto (2003; Isej Jusuke), Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964; Oldřich Lipský), Ľúbim ťa (2002 - Wo ai ni / I Love You; Zhang Yuan), Modrý drak (1993 - Lan fengzheng / The Blue Kite; Tian Zhuangzhuang), Mon-rak Transistor (2001 - A Transistor Love Story; Pen-ek Ratanaruang), Najlepšie časy (2002 - Meili shiguang / The Best of Times; Chang Tso-chi), Naladení na lásku (2000 - Hua yang nian hua / In the Mood for Love; Wong Kar-wai), Námestie (1994 - Guangchang / The Square; Zhang Yuan), Nebeská cesta skončila (2002 - Tien chao bu jien le / The Skywalk is Gone; Tsai Ming-liang), Neznáme potešenie (2002 - Ren xiao yao / Unknown Pleasures; Jia Zhangke), Obracajúce sa brány (2002 - Saeng-hwal-eui Bal-gyun / Turning Gate; Hong Sang-soo), Ohňostroj (1997 - Hana-bi / Fireworks; Takeši Kitano), Ostrov (2000 - Seom / Island; Kim Ki-Duk), Panna vyzlečená donaha svojimi nápadníkmi (2000 - Oh! Soo-jung / Virgin Stripped Bare by Her Bachelors; Hong Sang-soo), Platforma (2000 - Zhan Tai / Platform; Jia Zhangke), Popletený život (1999 - Donten seikatsu / Hazy Life [16mm]; Jamašita Nobuhiro), Pulp Fiction (1994; Quentin Tarantino), Road movie (2002 - Lo-du moo-bi; Kim In-Sik), Sila provincie Kangwon (1998 - Kangwondo eui him / The Power of Kangwon Province; Hong Sang-soo), 6ixtynin9 (2000 - Ruang talok 69; Pen-ek Ratanaruang), Smrtiaci muž mimo zákon: Rekka (2002 - Jitsuroku ando noboru outlaw-den: Rekka / Deadly Outlaw: Rekka; Miike Takaši),  Sonatína (1993 - Sonatine; Takeši Kitano), Spoločne šťastní (1997 - Chunguang zhaxie / Happy together; Wong Kar-wai), Stratégia pavúka (1969 - La strategia del ragno; Bernardo Bertolucci), Šesť dní (2002 - Six days; Wong Kar-wai), Tiger a drak (2000 - Wo hu zang long / Crouching Tiger, Hidden Dragon; Ang Lee), Tri (2002 - Three; Kim Ji-Woon, Nonzee Nimibutr a Peter Ho Sun Chan), Verejné záchody (2002 - Ren min gong che / Public Toilet; Fruit Chan), Vive l´amour (1994 - Chin wan shui; Tsai Ming-liang), Vypočutie (1999 - Odisjon / Audition; Miike Takaši), Východný palác, západný palác (1997 - Dong Gong, Xi Gong / East Palace, West Palace; Zhang Yuan), Žiarlivosť je moje meno (2002 - Jiltoo-neun na-e him / Jealousy Is My Middle Name; Park Chan-Ok).