KRIŽIACKE VÝPRAVY

Kto vie aké boli skutočné pohnútky Urbana II., do akej miery išlo o záchranu božieho hrobu, do akej o nasmerovanie rozbujačenej západnej šľachty "správnym" smerom a do akej boli za tým všetkým iné, najmä mocenské pohnútky. Faktom je, že koncil v Clermonte (za aktívnej podpory istého Bernarda - k tomu sa dostaneme neskôr) vyhlásil križiacku výpravu. Vysokí predstavitelia šľachty aj duchovenstva pokľakli, prijali znamenie kríža a začali sa pripravovať na oslobodenie Jeruzalema (o jeho význame pre kresťanstvo dúfam netreba písať).

To čo sa chystalo však bolo viac ako nejaká vojna. Bolo to čosi na čo nik nebol pripravený. Bola to konfrontácia troch odlišných svetov, troch kultúr. Rímska západná bola kultúrou dobyvačnou, aktívnou, v mnohom jednoduchou a rigoróznou (spojenie rímskej výbojnosti s germánskou prostotou je samozrejme zjednodušením ale v čomsi platí). Islamský arabský svet naopak prežíval kultúrny boom. Od hidžry uplynulo zhruba pol tisícročia a arabské centrá sa stali strediskami kultúry, vedy a poznania. čo samozrejme nijak neznamenalo, že išlo o mierumilovných baránkov. No predsa len, najväčšiu expanziu tej doby nemali na rováši Arabi, ale Turci. Tí, čerstvo presvedčení na moslimskú vieru, prudko rozširovali svoje územie. V mnohom boli vlastne podobnejší západným frankom ako arabom z Toleda, či Káhiry. Mimochodom je možno dobré vedieť, že práve vďaka arabskej túžbe po vedomostiach (aj kresťanských) Európa neskôr znovu-objavila Aristotela a mnohé iné antické duchovné poklady. Tiež je pravdou, že vďaka Arabom bolo územie dnešného Španielska rozvinutým obchodným priestorom s prvými inštitúciami podobnými dnešným univerzitám.

Byzantská ríša tvorila akýsi medzisvet. Vďaka dedičstvu Grécka a Ríma bola európska, vďaka blízkosti Ázie trochu orientálna. Dalo by sa povedať, že spájala v dobrom i v zlom oba svety a tvorila tak svet tretí.

Smer: východ

No, ale poďme k činom. Ešte skôr než sa šľachta vystrojila na dlhý pochod, spontánne zareagoval ktosi, na koho sa vôbec nemyslelo. Obyčajní, chudobní ľudia. Čiastočne vlastná mizéria, čiastočne túžba vidieť nové, ale najmä jednoduchá, no hlboká viera spôsobili, že na ohnivé slová kazateľov títo ľudia pozbierali "svojich päť švestiek", čo mali a vydali sa na pochod. Ich vodcom sa stal Peter Pustovník, charizmatický kazateľ. Výprava bola od začiatku obrovským utrpením a nešťastím pre každého. Tisíce ľudí sa bez akéhokoľvek plánu, či jasnejšej predstavy valilo Európou na východ. Veľmi skoro začali problémy s jedlom a disciplínou a prišlo na rabovanie. Mnohé skupinky sa nikdy nedostali k cieľu, pretože ich pobila miestna šľachta v snahe brániť si svoj majetok. Zvyšok (stále išlo pravdepodobne o viac ako desaťtisíc) Petrových nasledovníkov bol na koniec kruto a tvrdo rozprášených moslimskou jazdou pred bránami Nikáje.