|
BOLLYWOOD A JEHO UMIERAJÚCE POSTAVY |
BOLLYWOOD A JEHO UMIERAJÚCE POSTAVY |
TEXT PUBLIKOVANÝ S DOVOLENÍM REDAKCIE ČASOPISU PRE VEDU O FILME KINO-IKON
Euroamerický divák po zhliadnutí niekoľkých indických populárnych filmov, ktorých "dielňa" je označovaná aj termínom Bollywood, môže celkom ľahko dôjsť k presvedčeniu, že India je nesmierne nebezpečnou krajinou, kde si nikto nie je životom istý. V mnohých (nielen) veľkých a súčasných filmových hitoch sa totiž charakteristickým, resp. nevyhnutným dejovým elementom stáva úmrtie postavy. V priebehu filmu zomierajúce postavy však tento (filmový) svet neopúšťajú preto, že by viedli nezriadený alebo nebezpečný (gangsterský) život, alebo preto, že by okolo nich zúrili nepokoje. Režiséri ich vystavujú oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, a síce tomu, že stoja v ceste naplneniu skutočnej love story. V rámci rozprávania sa stávajú vďačnou prekážkou, ktorú sa osudom určenej dvojici podarí do konca príbehu spoločne prekonať.
Vo filme Karana Johara Kuch Kuch Hota Hai (1998; anglická verzia názvu Something Is Happening /In My Heart/) zomiera pri pôrode Rahulova (Shahrukh Khan) manželka Tina (Rani Mukherjee), ktorý tak až celkom na záver, po ôsmich rokoch smútku, nájde znovu šťastie, keď sa ožení so svojou "best friend" z univerzity Anjali (Kajol) - predstavila sa nám v úvode filmu a samozrejme jedného dňa zistila, že ho tajne ľúbi. Hum Tum (2004; Me and You) Kunara Kohliho má podobnú zápletku. V podstate si aktéri iba vymenia úlohy - po smrti manžela má hrdinka takmer polovicu filmu na to, aby dala šancu svojmu pôvodne neznesiteľnému známemu zo študentských čias. Naopak, v Hum Aapke Hain Koun..! (1994; What Am I to You...!) od Sooraja Barjatyaa sa zaľúbený pár Prem (Salman Khan) a Nisha (Madhuri Dixit) chystá vyjsť so svojím vzťahom na svetlo a zosobášiť sa za všeobecného súhlasu okolia, tak ako to hneď na začiatku podľa želania rodičov urobil hrdinov starší brat Rajesh (Mkohnish Behl) a hrdinkina staršia sestra Pooja (Renuka Shhane) - čím by sa film skončil bez akéhokoľvek krízového momentu už po dva a pol hodine. Situácia sa však komplikuje po "predčasnom" úmrtí Pooje, keďže pozostalá by mala nahradiť manželku a matku po boku švagra, takže divák môže ostať sedieť ešte tri štvrte hodiny.
|
|
V prvých dvoch prípadoch teda vedľajšia postava z hľadiska vzťahu "osudovej" dvojice (ľahko identifikovateľnej od začiatku) poskytuje zámienku na počiatočné zblúdenie hrdinu/hrdinky - a zároveň aj na prvú časť filmu. Samotnej vedľajšej postave môže pritom byť na začiatku venovaný pomerne veľký priestor (KKHH - Tina sa vo flashbacku objavuje ako blesk z jasného neba, pričom vytlačí Anjali najprv zo srdca Rahula a neskôr aj na určitý čas z plátna), alebo sa filmom len mihne (Hum Tum - čoskoro nebohý manžel sa so svojím budúcim nástupcom stretáva na pár sekúnd na letisku). Za zmienku stojí aj to, že skutočnosť, že postava zomrela ešte pred začatím filmového príbehu, nemusí byť prekážkou na to, aby v ňom účinkovala - zosnulá Megha (Aishwarya Rai) sa vo filme Adityu Chopru Mohabbatein (2000; Love Stories) étericky "vznáša" po boku svojho ctiteľa vo vypätých okamihoch od začiatku až do konca filmu.
Spoločným znakom pri uvedených postavách je to, že smrť si pre ne prichádza nečakane, nepripravujú ju žiadne predchádzajúce udalosti. Jej samotné prevedenie môže spomínanému netrénovanému "západnému" divákovi pripadať takisto nanajvýš pochybné či vymyslené v časovej tiesni. Celú situáciu pekne vystihuje termín použitý v Encyklopédii hindského filmu - "to die conveniently": postava už scenáristovi poslúžila, jej pôsobenie sa končí, prípadne je naopak potrebné deju dodať jej smrťou nový impulz, a tak ju tvorca doslova "odprace". V HAHK je v jednej chvíli všetko v poriadku, vtom však zazvoní telefón, hrdinka ho beží zodvihnúť a o pár sekúnd sa už kotúľa po schodoch (zakopnutie a pád so smrteľnými následkami).
Voľný pád je v tejto oblasti celkovo značne obľúbený, dokonca aj v starších dielach. Vo filme Aan Mehbooba Khana (1952; Savage Princess) padá hrdinka z balkóna, v diele Babul (1950; S. U. Sunny) zo stromu, v novšej Mission Kashmir (2000) Vidhu Vinoda Chopru sa chlapec pri hre značne nerozumne zavesí na brečtan vinúci sa zvonku okolo okna. Okrem tejto smrtiacej rekvizity sa vyskytuje aj konvenčnejšia autonehoda (Hum Tum) či sentimentálne účinnejšia smrť pri pôrode (KKHH).
|
|
Zaujímavé pritom je, že pri starších filmoch podobná situácia vyznieva tragicky - nešťastne zamilovaná hrdinka zomiera, čo zanecháva škvrnu na zväzku hrdinu, kým v súčasných snímkach ani niekoľko úmrtí nie je na prekážku zakončeniu v optimistickom a harmonickom duchu.
V starších snímkach sa takisto objavovali aj vypuklé sociálne protiklady, pričom o život pri boji o srdce vyvoleného (často vedenom všetkými prostriedkami, aj nečestnými) prichádza tá zúčastnená strana, ktorá stojí na spoločenskom rebríčku nižšie. V novších dielach nezvyknú hrdinky o lásku bojovať natoľko vášnivo, skôr naopak. Sú ochotné sa jej vzdať či už zo sklamania (KKHH) alebo ako obeť pre rodinu (HAHK) a keďže zámožní sú takmer všetci, protiklady medzi postavami sú skôr v rovine osobných vlastností - typ "vetroplach" verzus seriózny muž (Hum Tum), elegantná mladá dáma verzus dievčisko s chlapčenským správaním (KKHH). Aj tento kontrast sa časom zotiera. Postava pôvodne nespôsobilá vážneho vzťahu sa umúdri, upokojí, zmení štýl obliekania (KKHH - Kajol vymení športové oblečenie à la Beverly Hills za tradičné sárí) a správania, čím sa priblíži svojmu "predchodcovi".
Podľa západných štandardov by popísané schematické narábanie s postavami hraničilo s odsúdením lenivosti tvorcov. Treba si ale uvedomiť, že Bollywood má jednak vo všeobecnosti k západnému filmovému realizmu pomerne ďaleko, jednak postavy väčšinou reprezentujú určité všeobecné typy a nie jednotlivcov a to isté by sa dalo povedať aj o dejových líniách a zlomoch. Filmové predstavenie navyše poskytuje publiku mnoho iných potešení.
|
|
Medzi ne patria hudobné a tanečné čísla (tieto síce často dej posúvajú vpred, avšak zmeny kostýmov a exteriérov, ku ktorým v rámci nich dochádza pôsobia pre euroamerického diváka často až absurdne) alebo pohľady do domov rozprávkovo bohatých ľudí imitujúcich západný štýl (ako sa uvádza vyššie, sociálne protiklady sa momentálne vyskytujú zriedka, tvorcovia vedení poväčšine komerčným záujmom radšej "idú na isto" a zasadia dej do obrovských sídiel, kde žijú postavy vytrhnuté z akéhokoľvek kontextu). V rámci tancov sa divák občas dočká aj exkurzu do exotických či zasnežených krajín (na vierohodnosti v našom ponímaní filmu určite nepridá, ak sa vo filme postavy stretnú, povedzme na ulici v Bombaji a o pár sekúnd na to šantia pod alpskými končiarmi alebo sa objímajú pod egyptskými pyramídami, alebo ak sa na schodoch Britského múzea v Londýne vlní formácia žien v sárí). Filmový spektákel prináša v neposlednom rade osudovú lásku - pričom v Indii doteraz veľkú časť sobášov dohodujú rodičia (klasicky, rodičmi obstarané svadby však na plátne celkom neabsentujú - ako už bolo spomenuté, HAHK sa začína práve takýmto zväzkom). A v drvivej väčšine prípadov znamená záruku šťastného konca - keď v lete 2004 prichádzal do kín film Kena Ghosha Fida, v reklamách sa zdôrazňovalo, že ide o "odlišnú" love story - skutočne sa nestáva často, aby hrdina pomstu za zradu svojej vyvolenej korunoval nakoniec chladnokrvným zastrelením dotyčnej.
Pri takejto širokej a rôznorodej ponuke zábavy je dejová línia len jednou zo súčastí celkovej zábavy, takže sa domnievam, že prípadné jej nedokonalosti či poklesky nie sú pre miestne publikum až natoľko významné a hlavne podstatné. Posúdiť to, aký vzťah k vlastnej realite majú samotní indickí diváci si však netrúfam, no pre mnohých Európanov sa realita subkontinentu zdá tiež dostatočne neuveriteľná.
A ak by predsa len mal človek náhodou obavy o "rovnováhu v prírode", stačí si pripomenúť mnohé iné filmy, kde majú naopak hrdinovia aj hrdinky až priveľmi tuhý korienok. Neskolí ich ani dvadsať rozzúrených banditov či náboženských extrémistov - ako napríklad vo filme Gadar: Ek Prem Katha Anila Sharmu (2001; Mutiny: A Love Story) - a ak predsa len utrpia zranenia, sú schopní v poslednej chvíli zázračne ožiť a nepriateľovi všetko zničujúco vrátiť.
A čo s tým má robiť chudák západný divák? Ak to nevzdá pri prvom tanečnom čísle, môže situáciu "obrátiť" a podľa vzoru indického publika, ktoré hltá záblesky "západu", sa môže kochať v exotike (a tým nemyslím len vizuálnu stránku, ale všeobecne aj spôsoby rozprávania príbehu) a uvažovať o kultúrnych rozdieloch a univerzáliách.
