NÁVRATY: BOXER A SMRŤ

Boxer a smrť je psychologickou drámou charakterov, ktoré nepôsobia plocho, jednoznačne ani schematicky. Postavy Krafta a Komínka vyrastajú z reálnej - v tomto prípade aj vypätej a hraničnej - situácie a na jej pozadí uskutočňujú svoj nerovný pästný súboj. Duel medzi vysoko postaveným, značnou mocou a blahobytom disponujúcim veliteľom tábora a zoslabnutým väzňom, ktorý tak, ako ostatní, prišiel o svoju ľudskú dôstojnosť a bol degradovaný na hmyz. Je vecou s ktorou možno manipulovať - vykrmovať ju, potom do nej podľa vlastného uváženia búšiť a nabádať ju, aby sa bránila. To, že si ho Kraft vyvolil za svojho súpera, však aj znamená, že ho vyňal z väzenskej kasty a poskytol mu určité zvýhodnené podmienky. "Táto hra je zaujímavá rovnako pre oboch: väzňovi dáva nádej na život, jeho väzniteľovi zas ilúziu, že čas stojí a on sa kedykoľvek môže v starej forme vrátiť do ringu, aj ilúziu, že je ešte schopný akejsi športovej cti, že nestratil zmysel pre ´fair-play´. Strašný mechanizmus vraždenia, ktorý zviedol týchto dvoch ľudí dohromady, ich však oboch presvedčí o neudržateľnosti nádeje i ilúzií." (KALINOVÁ, A. Dôvera sa opláca. Film a divadlo, 1963, č. 6, 8))     

Vyhrotená dramatická situácia umožňovala režisérovi sústrediť sa na psychologické portréty protagonistov. Zachytil vnútorný vývoj Komínka, od úvodnej apatie, cez uvedomenie si bezvýchodiskovosti svojho postavenia až k vzbure proti potláčaniu ľudskej dôstojnosti v záverečnom boxerskom súboji s Kraftom. Ten sa od počiatku snaží v sebe aj iných vytvoriť zdanie, že to, čo praktizuje so svojím súperom je férový šport. Toto zdanie je však schopný zachovať len pokiaľ trvá jeho presvedčenie o vlastnej presile. Akonáhle si uvedomí prehru, rozplynú sa všetky ušľachtilé ideály športového zápasenia a z "rovnocenného" súpera sa znova stáva chladnokrvný despota, ktorým bol v podstate počas celého filmu. Popri ňom sa tu vyskytuje niekoľko ďalších prenikavo vykreslených typov. Impozantnou postavou je poskok Willi, akýsi poľudštený esesák, ktorý je však vnútorne rovnako neľudský ako jeho nadriadení. S Komínkom ho spája zvláštna dohoda o poskytovaní starostlivosti, pričom je jasné že jeho náklonnosť je determinovaná príkazmi zhora. Práve cez neho sa do deja dostáva humor ešte podčiarkujúci obludnú atmosféru tábora. Sú to bytosti, ktorým v celku chýba niečo. Postrádajú základný charakterový komponent - ľudskosť a súcit. Fixácia manželov Kraftových na pestovanie telesnej kondície ostro kontrastuje so zúboženým zjavom heftlingov poznačených nezmyselným pracovným režimom. "Manfred Krug a Valentina Thielová svojou fyziognómiou stelesňujú vznešenosť nordických ubermenschov a spôsob snímania fyzickej krásy v pästiarskych sekvenciách i v aranžmáne neosobne hygienického milovania Kraftov evokuje spomienku na kult tela v národnosocialistických snímkach Leni Riefenstahlovej." (MACEK, Václav - PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta, 1997, S. 190.)

Pre Solanovo filmové videnie je charakteristické úplné odmietnutie vonkajšej štylizácie, snaha o autenticitu a prirodzenosť. Nie prostredníctvom formálneho experimentovania, ale funkčne vystavaného príbehu a psychológie postáv sa snaží tlmočiť svoje posolstvo. 

Ako uvádza Richard Blech vo svojom článku Boxerov zápas nebol márny, Solanovi najviac vyhovovalo civilné a redukované herectvo Štefana Kvietika. Nemeckí a poľskí herci mali tendenciu viac "hrať na kameru", čiže v ich prípade bolo treba uberať a tlmiť, aby harmonizovali s celkovým výrazom filmu. "Kvietik v postave väzňa akoby nadviazal na to striedme, úsporné, nepatetické herectvo Chudíkovo z Kapitána Dabača, v čom mu výrazne sekundoval nemecký herec Manfred Krug ako veliteľ tábora. Extrémne dramatický príbeh akoby bol na slovenské zvyklosti nakrútený priveľmi ´chladne´ , lež práve triezva vecnosť zobrazenia a herecké stvárnenie ústredných postáv v kontraste s vypätým dramatizmom príbehu dodali filmu veľkú pôsobivosť." (PORUBJAK, Martin. Od falošných ilúzií k autentickému jestvovaniu. Slovenské filmové herectvo. Slovenský hraný film1946-69. Bratislava : SFÚ, 1992, s. 89.)

Boxer a smrť prezentuje na minimálnom priestore maximum významu. (napríklad už v titulkovej sekvencii, keď sa na ploche niekoľkých záberov bez okolkov dozvedáme stručnú a presnú charakteristiku jednej z hlavných postáv). Rovnakým je ladená zvuková stránka filmu. Kľúčovým prvkom sú tu ruchy, ktoré často akoby izolovane znejú do ticha  a účinne formujú bezútešnosť atmosféry (napr. údery pästí, streľba, pískanie píšťalky, vŕzganie vozíka...). Nie je len doplnkom diania ale výrazovým prostriedkom artikulácie psychického rozpoloženia postáv. Jej výskyt je redukovaný do akéhosi občasného stiesňujúceho zhluku tónov disharmonického charakteru. Jednotlivé zložky a roviny diela navzájom komunikujú a dopĺňajú sa - výsledkom je dielo pôsobiace dojmom harmonického celku.   

"Solanova réžia smerovala ku konfrontácii oboch postáv, k zvýrazneniu nejednoznačnosti ich charakterov. Vo výsledku tak prevláda strohosť, vecnosť, úsilie o nezaujaté zachytenie vzťahu, v zobrazení prostredia koncentračného tábora dominuje obrazová nápaditosť, pohyb kamery (Tibor Biath) a svetelné riešenie častých nočných scén zvýrazňuje expresívnosť. V zachytení boxerských zápasov inklinovali tvorcovia k zobrazeniu vnútorných psychických reakcií, ich gradácie (dynamické striedanie krátkych statických záberov). Až do záverečnej Kraftovej boxerskej prehry má v štruktúre filmového rozprávania dominantné postavenie obrazová zložka. V závere sa dôraz presunie na dialóg, stráca sa precízna logická motivácia Komínkovho návratu do tábora, ktorý tak ostáva len v polohe povrchného symbolu." (OBUCH, Andrej. Návraty k ankete. Dialóg, 1989, č.9, s.5.)

Na rozdiel od názoru Agneše Kalinovej, ktorá tvrdí, že "scenár rozohráva s dôslednou precíznosťou, s dôvtipom a inteligenciou všetky čiastkové situačné zápletky , pričom neupadá do zbytočnej drobnokresby a neoslabuje tým hlavnú niť a zámer." (KALINOVÁ, A. Dôvera sa opláca. Film a divadlo, 1963, č. 6, 8)  sa v článku Nově vidět v časopise Kulturní tvorba uvádza, že "scénář - zřejmě zásluhou mnohaletých prutahu a ustupku při schvalování - poněkud rozdrobil základní svár obou partneru a nekolikrát zbytečně popisoval prostředí zustávaje tak poplaten poněkud konvenčnímu pohledu na látku (například motiv podzemní organizace, který ve filmu je a není, který něco naznačuje a nic neříká a který je koneckoncu v tomto příběhu zbytečný, neboť k dramatu Komínek - Kraft nemá co doložit) Režisér Peter Solan realizoval film s pochopením a taktem, ale neubránil se drobnokresbě a popisnosti. Příznačné je, že má látku pevněji v rukou, líčí-li drobné komické epizody, jako je vynikající postavička pucfleka Williho, nežli ve scénách myšlenkově náročných, kde by obsah měl přerustat situaci. Oba hlavní představitelé příjemně překvapují znalostí věci i sportovním temperamentem. škoda, že Kvietik nestačí Krugovi v psychologických scénách. Ale i tak: dobrá a poctivá práce." (Nově vidět. Kulturní tvorba, 1963, č.17, s.10.)

Výrazne negatívny názor na film prezentoval Jozef Bobok v článku Film o športe v koncentráku. Považuje ho za nedotiahnutý, prvoplánový a bez dostatočnej ideovej proklamácie. "Podstatný nedostatok scenára je skutočnosť, že stavia do konfliktu iba jednotlivcov: veliteľa Kruga - fašistu a oproti nemu heftlinga - boxera. Scenár na škodu hlabšie nerozpracoval zaujímavé momenty, keď sa ostatní väzni dišancujú od ´obľúbenca´, ktorý má rôzne výhody, nesleduje túto zaujímavú a dôležitú myšlienku odcudzenia jednotlivca od kolektívu, sústredil sa viac na osobu veliteľa Kruga, na počestné boxerské zápasy a na otázku či možno od fašistu očakávať zmysel pre fair-play. Tým, že ide iba o stretnutie dvoch jednotlivcov, stráca film veľa na ideovej nosnosti, najmä v porovnení s inými dielami s takýmto námetom. Tým skôr, že záverečná myšlienka sebaobetovania, keď sa boxer zo slobody nedostatočne motivovane a ťažko uveriteľne vracia do koncentráku je zbytočná a za vlasy pritiahnutá. Tvorcovia filmu sa snažili dať svojmu dielu na niekoľkých miestach i akýsi druhý plán, no tento zámer sa neveľmi vydaril... Spôsob, akým je príbeh traktovaný vo filme, pôsobí príliš romanticky a nepravdepodobne. Scenár vôbec rozpráva deje v prvej rovine: každý len trochu vzdelaný divák môže predpovedať nielen vývoj deja, nielen nasledujúcu scénu, ale dokonale aj niektoré vyjadrovacie klišé, typicky koncentráčnické: po lyrickej scéne príde záber s čadiacimi komínmi krematória, po láskavosti dôstojníka streľba do obetí odzadu a pod. Takýto postup scenáristov zbavuje film zaujímavosti a napätia." (Bobok, Jozef. Film o športe v koncentráku. Pravda .12.2. 1963)

Jeho postoj vyvolal hneď sériu ohlasov "Každý film se dá chápat ruzně. Zejména takový, kde pod vnějším tokem příběhu probíhá druhý, kde hlavním je myšlenkový podtext, do něhož všechno ústí a pro který film vznikl. Když některý z diváku (nebo posuzovatelu) zustane k tomuto vnitřnímu zmyslu slepý, pak vidí je příběh o boxerovi, jehož si vyvolil velitel koncentráku jako partnera, aby za války nevyšel z formy... Jenže celý ten příběh má právě svuj spodní tón, v němž se za zdánlivě lidským velitelem daří ukázat systém, jež představuje a za zdánlivě výlučným osudem vězně - boxera osud oběti, která snad i mohla přežít, kdyny se dala vntřně spoutat, ale která v okamžiku vzpoury proti ponižujícímu otročení vědomě podepsala vlastní rozsudek." (FIALA, M. Boxer a smrt. Rozhodně nejen o sportu v koncentráku. Kino, 1963, č.8, s.13.)

Ďalšia reakcia na Bobokov článok a jeho obvinenie z nepravdepodobnosti: "To, co zachraňuje tuhle koncepci před tezovitostí, je právě vyjímečnost situace: jako v tragedii tu nepochybujeme o konečném výsledku a předse jsme strženi tím, jak osudově, přes všechny opačné známky k tomuto výsledku děj spěje."(Pod Tatrou se blýská, Plamen, 193, č.4, s.144)  

Tri filmy preniérované v roku 1963 - Boxer a smrť, Havrania cesta Martina Hollého a Uhrovo Slnko v sieti - sa výrazne presadili na festivale československých filmov v Ústí nad Labem ako evidentné príklady prepojenia so situáciou vo svetovej kinematografii. Peter Solan tu získal čestné uznanie za modernú filmovú reč a vecnú triezvosť.

Ďalšie ocenenia: Cena Carla Foremana za film prispievajúci k porozumeniu medzi národmi a cena za hudbu na MFF v San Franciscu; Trilobit pre štefana Kvietika.