NÁVRATY: HAVRANIA CESTA

Havrania cesta je adaptáciou rozhlasovej hry Ľudovíta Filana A bolo svetlo z roku 1958.  Scenár napísal Filan v spolupráci Monikou Gajdošovou. Účelom filmu obecne nie je idealizovať, ale poukázať na reálne problémy reálnych ľudí. Príbeh nevytvára ilúziu o lepšej a bezchybnej spoločnosti. Naopak. Vyberá zo skutočnosti podstatu a vnáša ju ako prvky autentickosti do filmu.

Vznikajúci debut ovplyvnilo aj stretnutie Martina Hollého s Jiřího Krejčíka, ktorého škola kládla dôraz práve na príbeh a vyjadrovanie sa prostredníctvom herca.

Dramatický konflikt je teda vystavaný v postavách dvoch hlavných protagonistov. Ide o boj, či skôr chlapskú rivalitu Vinca a Matúša o pozíciu vodcu - majstra skupiny elektrikárov. Tá sa po nehode pri stavaní na "vysokom" dostáva na prípojky. No nie je to iba práca, čo stojí medzi dvoma mužmi, z ktorých jeden umáraný neúspechom a vnútornou traumou minulosti ostáva nepochopený vlastnou brigádou, či ženou, ktorá sa mu javí príťažlivou. Druhý, naopak energický a hlavne dokonale ovládajúci umenie podmaňovať si svojím konaním iných, si čoskoro získava jednotlivých členov skupiny i dobíjanú priazeň  hlavnej ženskej protagonistky Jolany. Motív nenaplnenej až trpkej lásky Vincenta i Jolany (každého samostatne) stojí v opozícii ku voľnomyšlienkárskej a falošnej láske prejavovanej Matúšom.

Pokrytectvo však nie je ukryté iba v postave Matúša. Aj ostatní, najmä Blažej a Cyril, sú tiež odkazom k uvedomeniu si podstaty a morálnej výpovede diela. A zrazu je úplne jedno o aký typ spoločnosti tvoriacej pozadie príbehu vlastne ide. Výpoveď charakterových hrdinov nesie v sebe istú nadčasovú platnosť.

Hovorí režisér Martin Hollý: "Vo filme nejde iba o príbeh montérov na vysokom vedení - ten istý problém by mohol vzniknúť napríklad medzi lekármi alebo vysokoškolskými profesormi. Kdekoľvek možno stretnúť karierizmus, nešťastie ľudí, hádzanie polien pod nohy. Chcel som to cez niektorých ukázať - povedzme cez montérov. Vo filme ide teda o široký záťah do ľudskej duše. Každý máme okolo seba Petrášov, Slameňov, Cyrilov a treba si ich odlišovať. Pokiaľ ide o poznanie života - nie sme až takí hazardéri, aby sme režírovali film bez toho. Bol som v asi desiatich brigádach, ich prácu poznám. Chcel som ukázať pravdu, aká je." (2)

Scenáristka Monika Gajdošová pre interview dodáva: "Vo filme nám išlo o apel na ľudskú solidaritu. Keď sa človek dostane do maléru treba mu podať ruku a nie za chrbtom ho odpilovať. Chceli sme dokázať, že mravne sa rovná ľudsky. ... Matúš je nositeľom neduhu spoločnosti, ktorý ťažko odškriepiť. Doráňaný Vinco nemá osobný život, náplňou jeho života je robota."

Celú situáciu zhodnocuje akoby na okraji deja participujúca postava Amálky. "Pozri sa na mňa. Svet som schodila za šťastím. Jednou nohou som v hrobe a čo mám. Nič." (cit. z filmu) Matúš ju nazýva Existenciou, hanlivo a predsa obsažne, veď existencia je to jediné, čo im spolu s Vincom práve v tejto chvíli ostalo.

Jej jediným vlastníctvom a zároveň i pamiatkou na zosnulého manžela je platňa s piesňou o premene kŕdľa sokolov v osamelých havranov. Záverom sa teda s havranom a jeho osudom brázdiacou cestou stretávame práve prostredníctvom piesne. Jej slová sa tak stavajú myšlienkovým leitmotívom, podtextom celého filmu, ktorý je možný sledovať už od príchodu Matúša do skupiny a jeho aklimatizovávania sa s ňou. Vtedy dochádza k vyčleneniu Vinca. Stáva sa tak havranom, osamelým, nepochopeným jedincom v rámci režisérom vymedzeného prostredia sokolov. 

"Áno, lebo Havrania cesta je film o osamelosti človeka, ktorého kolektív nedokáže plne pochopiť, a ktorý si zas k nemu nevie nájsť cestu. Ale je to súčasne film aj o karierizme a o ľuďoch, ktorí ho pestujú. Obidva tieto myšlienkové póly nachádzajú ľudské spodobnenie v dvoch hrdinoch: Petrášovi a Matúšovi." (3)

Július Pántik nám predstavil v postave Vincenta Petráša akúsi novú dimenziu prirodzeného hereckého naturelu. Bez zbytočnej patetickosti ukázal silu vlastnej hereckej osobnosti. Postava Petráša je Pántikom dokonale zvnútornená. Neprehráva, jej prejav je znakom už istej hereckej vyspelosti.

Štefan Kvietik sa charakterových znakov Matúša Slameňa zmocnil tiež dostatočne autenticky na to, aby si neskôr za svoj herecký výkon prevzal cenu na 5. Festivale československých filmov v Ústí nad Labem.

Ukrývané Matúšovo skutočné ja sa prejaví na záver. Najskôr moralizuje, potom priznáva, že urobil viacej chýb. Ale ktorý z nich ich neurobil. Jeho konanie a vyjadrovanie je už od začiatku dvojpolárne. Inklinuje k tomu, čo je pre neho prínosom. Zneužitie Jolaninej dôvery, či nedôvery potlačenej pocitom ožitia pri mužovi, je nakoniec tiež iba ukážkou charakteru, ktorí je aj v dnešnej spoločnosti jedným z mnohých.

"Havrania cesta je príbehom o svedomí stvárnenom v dvojroli. Dôležitým sa tu však nestáva víťazstvo jedného alebo druhého princípu, postavy sa tu nerozlišujú na biele a čierne. Martinovi Hollému sa už samotnou dvojpólovosťou svedomia podarilo vyhnúť klišé a otvorene polemizovať s akoukoľvek primitivizujúcou jednoznačnosťou." (4)

Povrchovým nazretím na film sa zdá, že takmer všetky problémy jednotliví aktéri riešia pijatikou. Tento jav je citeľný predovšetkým z prostredia krčmy, okolo ktorej je príbeh situovaný. Zdanlivý fakt komentuje sám režisér takto: "Petráš a parta nepili. Parta nevypila nič. Petráš na začiatku jeden pohárik a na konci tri. Keď objednal päť rumov, nik sa ich nedotkol. Človek je ale človek (vychádzal som z akejsi národnej nátury), a keď je duševne na dne, siahne po poháriku. Má na to právo? Alkoholizmus vo filme nie je, možno to tak vyznieva... No ak by som mal film ešte raz nakrútiť - ešte raz to tak urobím." (5)

Odkazy na socialistickú spoločnosť nestoja v centre režisérovej pozornosti. Podnik ako taký sa spomína iba slovne, jedine starosta obce pripomína plnenie plánu.

"Film Havrania cesta jasne signalizuje liberalizáciu tematickej zložky diela, v ktorej sa presúva akcent z budovateľskej agitácie a reálne sociálne vzťahy, a vysúva do popredia kultivovanosť réžie usilujúcej sa o moderný filmový výraz. Svojím poetologickým antitradicionalizmom reprezentuje prekonávanie opisného symbolizmu z predchádzajúceho obdobia." (6)

Film Havrania cesta je obrazovo vecný. Hudobná zložka zapadá do celkovej atmosféry, ktorú výrazne dopomáha utvárať aj kamera Vincenta Rosinca. Ponurý niekedy až príliš tmavo snímaný interiér a práca svetla a tieňa je súčasťou dramaturgickej výstavby. 

Dôležité je tiež spomenúť využívanie hudobného zdroja - gramofónovej platne, rádia v krčme, hudby v lunaparku, či Miškovej ústnej harmoniky - aktuálne vztiahnutého pre daný obraz.

Hollého Havrania cesta je spolu s Barabášovou Piesňou o sivom holubovi  a  Solanovom Mužovi, ktorý sa nevrátil inováciou filmového výrazu 60. rokov. Pre mladšiu filmovú generáciu je príznačným znakom na odstránenie pátosu a jeho nahradenie ponorom do psychiky hrdinov. Zároveň snažiac sa vyťažiť čo najviac z filmových vyjadrovacích prostriedkov - filmovej reči, obrazu, asociačnom spojení dvoch scén, dialógu i vnútorného monológu.

"Dobré slovenské filmy sa zjavujú naozaj iba zriedkavo. Havrania cesta znesie podľa môjho smelého názoru porovnanie s Barabášovým filmom Pieseň o sivom holubovi. ... je predsa len dosť výnimočné dielo v slovenskej kinematografii, najmä pokiaľ ide o spracovanie súčasnej tematiky." (7)

Po filme Havrania cesta, ktorý narábal s témou práce a hrdinstva v atmosfére daného obdobia, nevznikol v slovenskej kinematografii ešte v 60. rokoch žiadny podobný film. Snáď len Dosť dobrí chlapi z roku 1971 režiséra Jozefa Režuchu nadviazali tematicky na túto líniu.

Hollého celovečerný hraný debut vzniká v roku 1962. Spolu s filmami Boxer a smrť (r. Peter Solan) a Slnko v sieti (r. Štefan Uher) zažiaril v roku 1963 na 5. Festivale československých filmov v Ústí nad Labem, kde získal cenu Ústrednej rady odborov. Herecký výkon Štefana Kvietika bol ohodnotený cenou TRILOBIT za filmy Havrania cesta a Boxer a smrť.