DOGORA |
DOGORA |
Vonku sa pomaly zotmelo, niekde zatrúbilo auto na chodcu, ktorý neprechádzal cez priechod. Ľudia sa natlačili do autobusu, akoby to bol posledný spoj. V kine to však vyzerá úplne inak. Reklama s hobitom pripomenie, že si treba vypnúť telefóny a zaznejú prvé tóny symfonickej suity s detským zborom v čiernobielom rozmazanom obraze.
Všade sa dočítate, že Patrice Leconte (Prekliatie ostrova Saint Pierre) bol očarený symfonickou suitou s detským zborom, ktorá v ňom vzbudila také silné emócie, aké ešte nezažil. Po nejakej dobe odišiel do Kambodže. Táto krajina ho zase fascinovala ako žiadna iná krajina. Splnil si svoj sen a nakrútil film bez scenára, dialógov a hercov. Aj keď len ťažko možno hovoriť o filme. Dogora totiž nie je ani dokument, ani hudobný film.
Hlavnú úlohu v ňom zohrávajú obyvatelia Kambodže, ktorých Leconte zachytával pri ich všedných činnostiach. Väčšinou ich snímal z veľkej diaľky, takže vôbec nezasahoval do ich života, z ktorého tak vyžaruje absolútny pokoj. Ukazuje dedinu, mesto, jazdu na motorkách, či breh rieky, spánok, jedenie... Všetko podfarbené nádhernými skladbami Étienna Perruchona, ktoré by stálo za to vypočuť si so zavretými očami a vo vlastnej fantázii snívať o inom svete. Môže to byť svet, kde deti na bicykloch takmer nedosiahnu na pedále, po prašnej ceste sa premáva šesť ľudí na motorke, alebo aj obraz smetiska.
Všetko je to však až príliš pokojné a po hodine už prestáva byť zaujímavé. Z kolobehu prekrásnych obrazov sa ešte Leconte-ovi podarí vybočiť časťou v miestnosti plnej šijacích strojov a pracovníkov, ktorí majú tiež svoje starosti a problémy, ale potom sa všetko vráti do zabehnutých prekrásnych obrázkov.
Ako sa film pomaly blíži k záveru, vidíme krásne ženské ruky tancujúce svoj vlastný tanec a až násilne je v krátkych okamžikoch prestrihávaný boxersky zápas, aby vynikla nežnosť ženských rúk.
Keďže film nemá dej, ťažko čakať, že sa z toho niečo vykľuje. Aj tak som čakal, že sa v závere ukážu tie najkrajšie obrázky, ktoré vo mne zanechajú spomienku aspoň do druhého dňa...
Dogora je odysea, pri ktorej si môžete absolútne oddýchnuť, nechať sa hýčkať obrázkami a inšpiratívnou hudbou. Dogora môže pripomínať film Baraka, ale je z neho cítiť niečo úplne odlišné, niečo, čo sa nedá ľahko popísať slovami.
Dogora - Ouvrons les yeux (Francúzsko, 2004, 80 min.)
Réžia: Patrice Leconte. Scenár: Patrice Leconte. Kamera: Jean-Marie Dreujou. Hudba: Étienne Perruchon