|
..A SOM GAY.. |
..A SOM GAY.. |
Hneď na úvod si dovolím malé poučenie: tento článok nie je o gay filmoch. Gay filmy sú totiž filmy vyrobené gaymi o gayoch pre gayov. Mojim zámerom je poskytnúť aspoň stručný náhľad (s ohľadom na priestor) do spôsobov zobrazovania homosexuálov na filmovom plátne a najmä na ich pôvod so zameraním na mainstreamovú produkciu.
Pomerne často sa stretávam s názormi, že zobrazenie homosexuálov vo filme je jedno veľké klišé. Úprimne, s týmto tvrdením sa dá súhlasiť, hoci by som k nemu mala viacero výhrad. Spôsob zobrazovania a používania gay postáv v zásade podlieha trom vplyvom: 1. stupeň akceptácie homosexuality a s tým súvisiaca cenzúra, 2. fakt, že medzi samotnými filmármi (na rôznom stupni dôležitosti) sa pohybujú homosexuáli, a 3. stupeň aktivizácie hnutí za práva homosexuálov a lesieb.
Práve posledné z uvedených má najvýraznejší vplyv na súčasný obraz „4%-nej menšiny“. Tá sa totiž koncom 50. a v 60. rokoch 20. storočia výrazne aktivizovala; logicky, toto obdobie je v Spojených štátoch obdobím boja za občianske práva. (Paradoxne, hoci najviac sa hovorí o právach afroameričanov, najvíťaznejšie z tohto ťaženia, údajne, vyšli ženy. Aj preto sa boj za práva gayov a lesieb spája práve s feministickým hnutím.) Zároveň je to obdobie, kedy definitívne upadá moc veľkých hollywoodskych štúdií, ktoré dovtedy kontrolovali nielen filmy vlastnej produkcie, ale aj filmy distribuované v krajine vďaka priamemu prepojeniu na kinodistribučnú sieť (tzv. vertikálna integrácia). Druhú vlnu zásahov pro-gay a pro-lesbických skupín do zobrazenia homosexuálov vo filme možno zaznamenať od 90. rokov 20. storočia, najmä pod vplyvom kampane prevencie a boja proti HIV/AIDS. Samozrejme, nemožno opomenúť tzv. všeobecnú mienku ako aj cenzúru, ktorá však už zďaleka nie je tým, čím bývala (v súčasnosti je to najmä rating / prístupnosť filmov, hoci „vnútorná“ cenzúra samotnými producentmi/distributérmi je stále živá).
|
|
V prvej polovici 20. storočia malo zobrazovanie homosexuálov a homosexuálneho styku v zásade rovnaký osud ako zobrazovanie heterosexuálnej (resp. všeobecnej ;-) ) erotiky, nakoľko spadalo do kategórie odsúdeniahodných, nemravných, pohoršujúcich a mládež kaziacich aktivít. To však nebránilo vytvoreniu najzákladnejšieho gay-prototypu, „sissy“ (voľne preložiteľné ako „vrtuľka“; českí prekladatelia používajú výraz „sisinka“). Je to presne ten typ homosexuála, ktorý udrie do oka každému: zženštilý, príliš ladný, uhladený, precitlivelý. Pôvodne snáď ani nemal nejaké vyhranené profesijné zaradenie (od čašníka po akéhokoľvek umelca, najmä v showbusinesse) no dnes je to ten najlepší image maker, designer a pod. (príklad za všetky: Miss špeciálny agent 2: Krásna a nebezpečná, ale aj pozerateľnejšia Vtáčia klietka). Treba však podotknúť, že súčasná „sissy“ má aktívnejšiu úlohu, už to nie je len „ona“, kto je zdrojom komiky, ale je ním aj heterosexuálne okolie, ktoré reaguje šokom, prípadne nepochopením.
Cenzúra zasiahla v plnej sile v podobe revidovaného a aj uplatňovaného Hayesovho kódexu z roku 1934 (pôvodná verzia ešte z 1927 bola skôr súborom odporúčaní, ktoré hollywoodski filmári s radosťou ignorovali), ktorý homosexualitu zaradil medzi zakázané obscénnosti so škodlivým vplyvom na verejnosť; výnimku tvorili prípady, kedy „zakázané“ zobrazenie bolo nevyhnutné pre film. Homosexuáli sa presunuli do úzadia a vystupovali v kódoch. To, že postava je gay, bola informácia zakódovaná do gest a náznakov, ktoré boli schopní rozšifrovať len niektorí. Práve tu sa „zužitkovala“ existencia homosexuálov vo filmových štáboch. Vzniká tak prvotné tzv. queer čítanie filmov (queer – podivný, ale tiež označenie pre homosexuálov; od toho aj „queer studies“). Divák, ktorý sa orientoval v kódoch a ich nuansách, mal v konečnom dôsledku hlbší zážitok, mohol lepšie pochopiť zápletku, alebo sa schuti zabaviť na skrytom vtipe. Je ale dosť pravdepodobné, že súčasný divák by nemal problém vychutnať si gay nuansy postáv Grety Garbo, Marlene Dietrich, Lauren Becall, alebo niektorej z upíriek. Problém s „vychutnávaním“ by sa asi dostavil pri mužských postavách. Príkladom za všetky je Maltézsky sokol alebo Ben Hur. Pre neznalého diváka mala homosexualita dodať postave nádych exotickosti, často nebezpečnosti. Jednoducho, „iskru“. Nie je nezaujímavé, že s takýmto použitím homosexuality pracujú aj oveľa novšie filmy. Čo sa týka zdrojov pre kódy, bol ním v prvom rade život. Neskôr sa ním stal film a showbusiness sám – divákovi by mala byť „jasná“ postava, ktorá má rada napr. muzikály Boba Fosseho, Niekto to rád horúce, Cher, Barbru Streisand alebo Marthu Stewart alebo, v prípade tuzemskej produkcie, Helenku Vondráčkovú. Šesťdesiate roky 20. storočia sa tiež stali boomom tzv. camp estetiky, ktorá sa primárne spája s gay hnutím, hoci nie je len o ňom.
|
|
Nasledujúce roky de facto pokračovali v používaní dovtedajších typov v závislosti od žánru, potreby konkrétneho filmu, ako i odvahy jeho tvorcov. Ako predtým, postavy komediálneho ladenia boli pre distribúciu prístupnejšie, no vďaka existencii malých kín, bolo možné (v prípade záujmu) dostať sa aj k „problematickým“ filmom. Občas svetom otriasol „škandál“ v podobe poburujúceho zobrazenia homosexuality, ako sa to podarilo Williamovi Friedkinovi alebo Brianovi de Palmovi. Tentokrát to však nebola len „väčšinová spoločenská cenzúra“, ale ozvali sa aj skupiny obhajujúce práva homosexuálov. Tieto sa otvorene ohradili voči negatívnemu obrazu prezentovanému vo filmoch, ako i voči priradeniu funkcie komickej figúrky. Ich víťazstvo však pripomína to Pyrrhovo – spočíva v redukcii postavy na to, že je gay. Táto „vlastnosť“ je alfou a omegou jej správania a správania iných voči nej. Postava je tak akousi chodiacou a kričiacou obžalobou, žiaľ, uzavretou vo svojom komplexe. Na jednej strane výčitka, na strane druhej predstavuje návrat do 50.-60. rokov, nakoľko jej osud je skončiť v totálnej depresii v lepšom prípade, v horšom (paradoxne ideálnom) umrieť. Philadelphia a najmä postava Andyho, ktorej sa ujal Tom Hanks, sa stali symbolom víťazstva. Postava diskriminovaného homosexuála sa zliala s postavou postihnutou AIDS. Na jednej strane film poukázal na diskrimináciu homosexuálov v živote. Zároveň však zapísal homosexuálov ako osoby, ktoré sú takmer výlučne vystavené riziku nakazenia sa HIV. (Túto dualitu, samozrejme, možno vnímať z dvoch pohľadov: postava pozitívna na HIV, resp. AIDS rovná sa gay/narkoman, ale tiež je možné chápať chorobu ako metaforu postoja spoločnosti, ktorá na homosexualitu hľadí ako na smrteľnú chorobu.)
|
|
Deväťdesiate roky v mainstreamovej kinematografii teda preferujú relatívnu uniformitu spočívajúcu v utrpení homosexuála. Zdrojom utrpenia je nepochopenie spoločnosti. Nie je nezaujímavé, že podobne sa presunula aj komika: jej zdrojom nie je stále živá „sissy“, ale reakcie často rigidnej a „mravnej“ spoločnosti. Opak predstavujú filmy a aj seriály prezentujúce úžasne kladné postavy homosexuálov; napr. Matt z Melrose Place. Vo všeobecnosti sa od polovice 90. rokov zvýšila frekvencia gay postáv v mládežníckych seriáloch (spolu s dilemou rovesníkov a jej „správnym“ riešením). Trendom posledných rokov je využívanie príbehu zasadeného do 50., resp.60. rokov 20.storočia. Osobitnou skupinou sú filmy poznačené camp kultúrou, ktorých hlavnými predstaviteľmi sú Pedro Almodóvar a menej známy John Waters. Ich filmy však pracujú skôr s typmi postáv, ako s postavami; prostredníctvom nich rozohrávajú situácie, deje.
Existuje však aj niečo, čo si dovolím označiť za zlatú strednú cestu: je ňou práve postava, ktorá je okrem iného gay. Jej jediný problém je neviditeľnosť – pokiaľ nejde o známu osobnosť (Alexander Macedónsky, Francis Bacon, Virginia Woolf alebo najnovšie Truman Capote), je len malá pravdepodobnosť, že niektorá zo „strán“ sa ku nej nejakým vyhranenejším spôsobom vyjadrí a upozorní na ňu. Možno aj preto je doménou produkcie mimo mainstreamu.
Na záver by som len rada poukázala na fakt, že dôležité pre vnímanie homosexuálnej postavy vo filme, je nielen spôsob jej vystavania (dokonca aj „klišé“ má svoj pôvod v odpozorovanom), ale aj schopnosť tvorcov zachovať si od nej odstup a nevnucovať divákovi „správny“ postoj. Je mi len smutno z toho, koľko aj mladých ľudí je schopných verejne odsúdiť film len pre to, že sa zaoberá homosexuálnou problematikou. A ani sa neobťažujú film si pozrieť.
