SLOVENSKO NEMÁ KINEMATOGRAFIU

Ako bol na začiatku festival zameraný?

Bol to predovšetkým festival dokumentárnych filmov. Prvý ročník bol venovaný filmom o baroku, keďže rok 1992 bol medzinárodným rokom baroka a pri tej príležitosti vzniklo viac filmov, ktoré sa mu venovali. Keďže došlo k rozdeleniu republiky, urobili sme aj bilančnú prehliadku dokumentárnej tvorby z obdobia Československa.

Na začiatku bol Artfilm festivalom filmov o umení a umelcoch. Dnes je zameraný oveľa širšie...

Postupom času sme si uvedomili, že je to príliš limitujúce, a tak sme to rozšírili. Veď film sám osebe je tiež umenie. Dnes je festival zameraný na filmové profesie. Cenu dostáva režisér, kameraman a herec, nie producent.

Kedy ste začali udeľovať cenu „Hercova misia“?

Asi po troch rokoch. Je to cena, ktorá sa udeľuje hercovi, ktorý ovplyvnil myslenie, životný štýl a hodnoty svojej generácie. Takým hercom bol napríklad Zbigniew Cybulski alebo Jean Paul Belmondo.

Ako týchto hercov vyberáte?

Diskusia o tom trvá často niekoľko rokov. Problém nie je v tom, že by sme nevedeli týchto ľudí nájsť, ale v tom, že v júni, po festivale v Cannes sa rozbieha veľa nových filmov. My narážame na to, že máme vybraného herca, ktorý aj súhlasí s tým, že si cenu príde prevziať, ale je viazaný producentom, a preto nemôže prísť.

Je ťažké dostať na festival známe osobnosti?

Pred pár mesiacmi som pozval do poroty prominentného filmového novinára menom Ron Holloway, ktorý píše pre Variety a žije v Nemecku. Odpísal mi, že Artfilm pozná, že o ňom veľa počul a že to je prestížny festival, a preto považuje za česť pracovať v jeho porote. Povedomie o festivale v európskej odbornej verejnosti je na veľmi dobrej úrovni.

Čím je Artfilm zvláštny?

Vo svete je dnes okolo 600 kvalitných filmových festivalov a všetky ponúkajú viac-menej to isté. Artflim je špecifický komornou atmosférou Trenčianskych Teplíc a termálnych kúpeľov. Kvalitné filmy a zaujímavé osobnosti sú samozrejmosťou. Špecialitou je genius loci.

Je Artfilm určený viac pre filmárov alebo pre divákov?

Na začiatku to bol festival určený filmárskej elite a vybranému okruhu divákov. Toto sa však zmenilo. Chceme, aby to bol festival pre všetkých, ktorých filmy zaujímajú. Snažíme sa prezentovať to najlepšie, čo sa v súčasnej kinematografii deje. Nie sme festivalom filmov, ktoré sa nedostali do Cannes a do Benátok. Nezbierame odrobinky. Ponúkame filmy, ktoré rozprávajú súčasný príbeh v súčasnej kinematografii. Ponúkame filmy študentov a mladých tvorcov a predovšetkým pre mladých divákov je určená väčšina nesúťažných sekcií, workshopov a sprievodných podujatí. 

Tento rok bude na festivale prvýkrát kategória „Kult“...

Premietneme 12 kultových filmov dvadsiateho storočia a chceme tým otvoriť diskusiu o tom, čo je o čo nie je kultový film. Tieto filmy premietneme na kvalitných reštaurovaných kópiách, ktoré sťahujeme z celej Európy. Nech už kultový film zadefinujeme akokoľvek, je to určite film, ktorý treba vidieť v kine. Táto možnosť sa vyskytne len raz za niekoľko rokov.

Chodí na Artfilm dosť ľudí?

Návštevnosť mala stúpajúcu tendenciu až do dvanásteho ročníka. Minulý rok sme robili mnoho zmien, festival sa stabilizoval a návštevnosť mierne klesla. Očakávame, že návštevnosť bude od tohto roku znovu stúpať.

Koľko takýto festival stojí?

Prvý ročník stál asi 700 000 korún. Potom rozpočet narastal až na 12 miliónov. Minulý rok sme sa dostali na hranicu 20 miliónov.

Na Slovensku sú dva veľké filmové festivaly, no nakrúca sa málo filmov. Prečo?

Je to začarovaný kruh. Hlavným dôvodom je totiž podľa mňa fakt, že Slovensko nemá vlastnú kinematografiu. Slovenský divák sa dnes nepotrebuje identifikovať vo filme, stačí mu, aby sa identifikoval s Vyvolenými. V jednom novom poľskom filme novodobý podnikateľ- mäsiar váha, či má dať peniaze svojmu synovi mladému vydavateľovi, aby mu pomohol vydať nový súčasný román. „Načo mám čítať román zo súčasnosti, však tu žijem a vidím“ – hovorí mäsiar. Dalo by sa to parafrázovať – prečo nakrúcať filmy zo súčasnosti, keď tu žijeme a vidíme. Nuž, prinajmenšom preto, aby aspoň niekto pochopil, ako hrozivo pribúdajú takí ako ten mäsiar, ktorí tu síce žijú, ale nič nevidia.

Čo sa stalo odvtedy, ako Jakubisko nakrútil, povedzme, Tisícročnú včelu, na ktorú sa hojne chodilo do kina?

Zaniklo jedno funkčné a veľmi slušne vybavené filmové štúdio Koliba. Toto štúdio bolo reprezentantom filmového priemyslu. Malo svoje ateliéry, laboratóriá, zvukové pracoviská a svoje dielne. Bol to priestor, kde bolo na jednom mieste toľko filmových profesionálov zo všetkých odborov, že to priťahovalo koprodukcie a filmové služby pre zahraničie. Slovenská kinematografia však prestala existovať a už sa vôbec nedá hovoriť o filmovom priemysle.

Prečo sa na Slovensku nakrúca málo zahraničných filmov?

Neponúkame Slovensko ako lokalitu. Pritom je tu množstvo miest, kde by sa dali nakrúcať filmy. O tom, že je výhodnejšie natočiť americký film v Európe, svedčí fakt, že sa budujú ateliéry v Maďarsku a v Čechách. Medzi Budapešťou a Prahou je však prázdny priestor.

Prečo?

Dôvodom je nezáujem o kinematografiu.

Koho nezáujem?

To keby som vedel presne opísať... Asi štátu. Málokto vie, že kinematografia v Nemecku patrí pod ministerstvo hospodárstva. Štát doteraz nevytvoril štandardné a transparentné podmienky na podporu kinematografie. Máme národné divadlo, ktoré je samozrejmosťou, národná kinematografia ako keby samozrejmosťou nebola.

Nesúvisí to aj s tým, že na Slovensku ľudia nechodia ani na filmy, ktoré sú úspešné všade na svete?

Ľudia nechodia do kina, pretože nemáme vlastnú kinematografiu. V okolitých krajinách chodia ľudia prevažne na svoje vlastné, teda české či poľské filmy. Zaujíma ich vlastný príbeh. Divácky boom v Čechách nespôsobili americké, ale české filmy. My nemáme kinematografiu, a preto nemáme ani divákov. Je to asi príliš jednoznačne povedané, ale zrejme je to tak.

Nie je to aj tým, že na Slovensku sa robili „intelektuálne“ a v Čechách „zábavné“ filmy? Na Slovensku vznikali nezabudnuteľné televízne inscenácie, zatiaľ čo v Čechách vznikali populárne veselohry...

V Čechách bola tradícia veselohry, ktorá sa začala Martinom Fričom. Mali množstvo komediálnych hercov ako Vlasta Burian alebo Oldřich Nový. Nepovedal by som, že my sme točili intelektuálne filmy, ale skôr hlúpe politické agitky. Ako keby nás nezaujímala ani naša vlastná história. Nevieme, ako žil Hlinka alebo Matúš Čák Trenčiansky. Máme Zichyho palác, ale nevieme, kto bol gróf Zichy. Nemuseli by to pritom byť nejaké ťažké, náročné filmy, ale možno aj komédie. Samozrejme, chcelo by to medzinárodnú koprodukciu, ale ani sa o ňu nesnažíme. Pritom slovensko- rakúsko-maďarská koprodukcia sa v týchto prípadoch priam núka.

Prečo mladí Slováci nemajú radi slovenské filmy?

Preto, že sa tu nič pre nich nenakrúca. Aj na Slovensku sú určite rafťáci a snowboarďáci, ale nikto o nich nerobí filmy. Musíme nájsť hovorcov generácie, ktorí mladých ľudí oslovia. Ak ich nebudeme hľadať, mladí ľudia ohluchnú a už ich nebudú počuť.