ELI VS. ROB VS. AJA

PREDSTAVUJEME VÁM...

Eli Roth (*1972), ktorému odbornejšie filmové kruhy nadávajú do amatérskych sopliakov, sa netají tým, ako od detstva (t.j. pred pár rokmi) miluje horory všetkého druhu. V rozhovoroch vystupuje ako maximálne zažraný horor-fan a plače dojatím, že sa živí tým, čo ho baví. Režijne debutoval Smrtonosným výletom (Cabin Fever - 2002), v ktorom  vsadil na to, čo sa preňho v budúcnosti stáva typické: takmer nulovú prácu s postavami, zato silnú s atmosférou a naturalisticky zobrazeným násilím. Práve v posledne menovanom sa páni Eli, Rob a Aja  vyžívajú a najmä ním sa v poslednej dobe takom sterilnom žánri preslávili. Vysokú neprístupnosť od MPAA sú ochotní akceptovať za cenu toho, že  ich filmy budú presne také tvrdé a nekompromisné, aké ich chcú mať. Tí traja sú proste „iní“... ale pritom sami sebou (na tejto nimi zdvihnutej vlne explicitného násilia plávajú tvorcovia Saw).

Eliho Cabin Fever, nová verzia Raimiho chatového Evil Dead, zaujal pekným lesom a hnusným mäso rozožierajúcim vírusom. V počte sprostých slov Eliho tromfol až Rob (naopak, Aja zostáva v tomto smere slušným chlapcom) a keby vám nestačili fyzické prejavy vírusu (holenie nôh), užite si chvíľu, kedy proti drzým tínedžerom vyštartujú, ako na lov škodnej, miestni sedliaci. Kým v bežných slasheroch viete odhadnúť, ktorá titulná hrdinka  a filmový maniak-panic  prežijú, vo filmoch týchto troch chlapíkov vám to vyjde, ak si tipnete, že skoro nikto.

Eli svoju povesť vychádzajúcej hviezdičky potvrdil kontroverzným „slovenským exploitationom“ Hostel (Hostel - 2005). Iste, postavy opäť o ničom a reálie, v ktorých sa dej odohrával, v tom lepšom prípade stáli za pobavený (tolerantný) úsmev, ale atmosféra opäť pôsobivá, miestami až vyložene útočiaca na divákove nervy (a nielen Michalom Davidom, ako hovoria zlé hlasy). Hoci sa Eli nebránil násilnostiam (a sexu), množstvo z nich bolo viac ukrytých ako ukázaných (ak nepočítame oko) a to vďaka dobrej práci so zvukovými efektmi, kamerou a strihom. Eli je v kurze, jeho filmy majú gule, ľudia na ne chodia a nech už si o nich myslia čokoľvek, ľahostajné im nie sú.

Vlasatý hudobník Rob Zombie (*1966) debutoval Domom tisícich mŕtvol (House of 1000 Corpses - 2003). Skúsení hororoví fanúšikovia hovoria, že sa mýlili, keď Roba ako filmára spočiatku odpísali. Priznávajú, že jeho príbehom o šialenej texaskej rodine masových vrahov (plus nezabudnuteľnom klaunovi, kapitánovi Spauldingovi) prišli na chuť až po pozretí  dvojky (Vyvrženci z pekla), po stránke scenára (obidva diely si sám napísal) neobyčajne kvalitnej a rovnako tak nakrútenej a zahranej.

Parížan Alexandre Aja (*1978) je z nich najschopnejší, čo sa týka príbehu (Eliho príbehy vlastne ani nemajú poriadny scenár a Rob jednoduchý dej komplikuje vskutku osobitým vizuálnym stvárnením) a práce s postavami. Jeho filmy sú síce unikátne i po stránke zobrazenia násilia (kultové scény Likvidácia rodiny na dedinskej chalupe, Útok na karavan), ale fungujú i po psychologickej stránke. Mnohým Alexander zamotal hlavy rozuzlením Noci s nabrúsenou britvou (Haute Tension - 2003) do takej miery, že o ňom doteraz premýšľajú. Aja má, rovnako ako Rob s Elim, cit pre vizuál, ale uňho vyzerajú jednotlivé obrázky rovnako desivo, no na rozdiel od halucinogénneho Roba a priamočiareho a po vizuálnej stránke „ťažkého“ Eliho by ste si niektoré hneď zarámovali a zavesili nad posteľ; dýchajú atmosférou. Teraz do našich kín po ováciách zo zahraničia zavítali Hory majú oči a podľa všetkého sa je na čo tešiť.

POĎME NA TO KONKRÉTNEJŠIE

Eliho kladné postavy nestoja za nič a záporné sa len mihnú (retardovaný karatista a anonymní sedliaci alebo vlakový cestujúci a „mäsiar“). Alexandra zaujímajú rovnako kladné ako záporné a nervy drásajúci stret týchto dvoch svetov. A Rob sa špecializuje na Zlo, ktorému nie že ani tak drží palce, ale príbeh skrátka rozpráva z pohľadu šialenej rodiny. V (dospelejšom) pokračovaní Domu tisícich mŕtvol, absolútne skazenej  zvrhlej road movie Vyvrženci z pekla, sa príbeh dočká zaujímavého obratu. V centre diania je stále táto rodina (mínus pár kusov, ktoré sú zastrelené alebo polapené a terorizované v cele, plus kapitán Spaulding), ale po jej stopách vyráža iné Zlo – šerif natoľko chorý túžbou po pomste za v minulom dieli zabitého brata, že sa sám stáva príšerou, ktorá odmieta rozpoznávať hranice, kam až môže zájsť zo svojej pozície ochrancu zákona. Fireflyovci vedia, kam ich cesta Zla a násilia zavedie a sú s tým zmierení a dokonca to berú ako normálnu súčasť života (keď si priznáte, že ste gay, tiež máte ľahší život - viete, kto ste a čo chcete). Šerif nerozmýšľa nad tým, čo bude,  až dokoná pomstu, na ktorú má prichystanú pištoľ, ale nie srdce.

Dvojka (zbavená psychedelických predelov a Doktora Satana) je rovnocenným a plnohodnotným pokračovaním príbehov dobre známej rodiny a ponúka satisfakciu za nevinné obete zminula. Vyvrcholením Vyvržencov (The Devil´s Rejects – 2005) je scéna, kedy čoraz psychopatickejší šerif Wydell (skvelý William Forsythe) polapí utečencov a dlhé minúty ich mučí v ich vlastnom príbytku... užíva si to – a  my s ním. Strany sa menia, z lovca sa stáva ako zviera trpiaca obeť.

Rob Zombie svoje filmy nedáva zadarmo a je až do takej miery „sám sebou“ (uhrančivo šialený?), že je mu už vyložene jedno, čo si kto o ňom a jeho diele pomyslí (podobne ako jeho kolegom, ani jemu ale nemožno uprieť, že jeho filmy sú po technickej stránke brilantné). S o to väčším obdivom a vernosťou k nemu vzhliadajú jeho čoraz početnejší fanúšikovia. U Roba je úspech, ktorý medzi hororovými fanúšikmi dosiahol, najzaslúženejší  spomedzi Eliho a Aju, pretože vo svojich filmoch ide, čo sa týka drsného násilia a pekelnej atmosféry, ďaleko, pre mnohých až za hranice únosnosti. Ale verí si – a to robí umelca umelcom. Jeho filmy sa ale na rozdiel od Hostelu, Hôr a Hauntu do našich kín neprebojovali. Na to boli príliš „iné“.

Kladné postavy sú v Robovom Dome púhymi rekvizitami, vďaka (no, vďaka)  ktorých navštívime jednu texaskú famíliu a vo Vyvržencoch sa občas mihla upratovačka a banda hipíkov, ale ich zmysle v príbehu bol podružný. Rob skrátka miluje Zlo (ostatne, zaujíma sa o Charlesa Mansona). Naopak, francúzsky zajačik Aja miluje Zlo (mutanti, ľahko prehliadnuteľný sérový vrah v rozheganej dodávke, overale a šiltovke v podaní Philippea Nahona), ale i trpiace Dobro. Po tom, čo režisér ukojí krvilačnosť divákov fest krvavou likvidáciou zbytočných postáv (v slasheroch by si scenáristi neodvolili zabiť tri postavy a jedného psa behom jednej vyhladzovacej akcie domu), nechá priestor tým pár kladným, ktoré prežili, aby ukázali, čo je v nich. Menej postáv, zato väčší priestor na psychologickú stránku s nimi. Na krátko ostrihaná, masturbujúca bisexuálka sa pod vplyvom strašných udalostí mení na ostrú prenasledovateľku zabijaka s britvou, ktorý uniesol jej najlepšiu kamarátku a v budúcnosti možno potencionálnu partnerku. Premena tichej myši na bojovníka je prítomná i v Alexandreovom ďalšom kúsku, hite o horách, ktoré majú oči.