BLOG: NEZÁVISLÁ AMERIKA

Garden State

Kinosála 3 patrí k tým najväčším, ktoré toto miestne kino ponúka – zhruba 100 až 150 divákov si nájde miesto pred veľkým plátnom. Avšak prvý šok nenecháva na seba dlho čakať. Napriek očakávaniam (kto by už išiel na nezávislý film v Amerike?) je sála k prasknutiu plná. Ba priam až tak, že nachádzam jedno z posledných miest v treťom rade úplne na kraji. Ale to sa už svetlá tlmia a veľké plátno je za potlesku obecenstva ožiarené ...

Garden State je autorským filmom a prvotinou herca Zacha Braffa. Braff hrá Andrewa Largemanna, neúspešného herca v LA, ktorý sa vracia späť do New Jersey (z tadiaľto pochádza názov filmu, keďže štát New Jersey je často prezývaný „the garden state“) na pohreb svojej matky. Od svojej mladosti bral lieky na potláčanie silných emócií, vďaka ktorým necítil nič. Pohreb jeho matky, stretnutia so starými priateľmi, ako aj spoznanie záhadnej Sam (Natalie Portman) ho však primäjú prehodnotiť svoj život a rozhodnutie nič necítiť. Andrew tak podniká fantastickú cestu prebúdzania citov, ktorej koniec je neznámy ...

Silný zážitok z vynikajúceho filmu je ešte umocnený fantastickou reakciou publika. Kinosála plná divákov, ktorí presne vedia čo ich čaká a ktorí sa, podobne ako ja, na film tešia, sa na plné hrdlo smeje na každom z početných vtipov, tlieska a celkovo „žije“ s ponúkaným predstavením. Koniec projekcie je sprevádzaný standing ovation a niekoľko-minútovým potleskom. Neveriac, že sa mi pošťastilo Garden State vidieť a to ešte s tak famóznym publikom, opúšťam kinosálu do letného večera v Los Angeles ...

Nepredpokladám, že meno Zach Braff bude v našich končinách známe, keďže žiadna z našich staníc nevysiela TV seriál Scrubs (bežal pred istým časom na nemeckej Pro7 a rakúskej ORF). Preto mi dovoľte krátko ho predstaviť: Zach Braff sa narodil 6. apríla 1975 v New Jersey a po strednej škole vyštudoval filmárčinu na Northwestern University. Po zopár malých úlohách v seriáloch a nie-veľmi-úspešných filmoch sa mu podarilo preraziť v TV seriáli Scrubs o mladých internistoch v nemocnici. Seriál, ktorého piaty rok sa práve odvysielali v USA, je ľahkou 30-minútovou komédiou, ktorá ale napriek svojej ľahkosti dokáže vytvoriť prekvapivo silné momenty. Keďže ako herec okrem svojho komediálneho časovania toho v seriály veľa neponúka, bolo oznámenie, že napísal, režíroval a zároveň hral hlavnú úlohu v celovečernom filme Garden State veľkým prekvapením.

Všeobecná skepsa sa ukázala byť prekážkou aj pri financovaní jeho projektu snov – slabých 2.5 milióna dolárov, ktoré na natočenie svojho filmu potreboval, sa mu veľmi ťažko zháňalo. Až úsmev šťasteny v podobe nezávislého finančníka mu umožnil pokračovať v prípravách. Hlavnú úlohu mal hrať on, čo však ostávalo otvorené bola druhá, ženská hlavná úloha. Sám Braff v interview povedal, že spolu s producentom plánovali nájsť „niekoho podobného ako Natalie Portman“. Tu sa šťastena ukázala byť Braffovi druhýkrát naklonená: keď sa o projekte Natalie Portman dozvedela, hneď súhlasila s účinkovaním. Jej prítomnosť na plátne je veľkou časťou podieľa na komerčnom úspechu Braffovej prvotiny (neviem síce, koľko dostáva Natalie Portman normálne za film, ale do 2.5 milióna by sa jej obvyklý plat určite nezmestil). Braff mal šťastnú ruku aj pri obsadzovaní vedľajších úloh, keď sa mu podarilo získať Iana „Bilba“ Holma a Petra Sarsgaarda, čím ešte viac zvýšil prestíž Garden State.

Výsledkom bol nielen veľmi kvalitný, premyslený a emočne pôsobivý film so svojráznym humorom, ale hlavne zaujímavý prípad pre štatistiky, keď Garden State, najskôr nasadený ako nezávislý film iba do 9tich kín po celých USA sa dopracoval na neuveriteľných 26 miliónov zarobených dolárov v maximálne 814tich kinách (to bolo, pravda, pred „zázrakmi“ ako Farenheit 9/11 alebo March Of The Penguins). Len pre porovnanie, „normalny“ blockbuster, ak chce zarobiť aspoň na seba, neotvára pod 2500 až 3000 kín. Zach Braff sa po úspechu svojho filmu vrátil ku Scrubs (ktorých 6. rok bude v USA vysielaný od 1. januára 2007) a popritom plánuje ďalšie filmy. Vo väčšine bude iba hrať, takže sa podobného zázraku ako Garden State tak skoro nedočkáme, ale ak sa má pán Braff iba zlepšovať, tak potom sa máme na čo tešiť ...

Piatok, 6.8.2004. San Diego sa utápa v lúčoch zapadajúceho slnka a ja som objavil ďalší poklad kinematografie, hlboko schovaný v útrobách tohto prekrásneho mesta. Ako fanúšik Metallicy som si túžobne želal vidieť ich dokumentárny film, ktorý hrali v 147ich kinách po celej Amerike. Môj sen sa stal skutočnosťou a ja som vystavený po druhýkrát „nezávislej“ Amerike. Tentoraz ma však nečaká preplnená kinosála a entuziastické a spolupracujúce publikum, ale malá a stará kinosála s ledva piatimi divákmi ...

Metallica: Some Kind Of Monster

Metallica patrí od jej založenia v roku 1981 k najúspešnejším heavy-metalovým skupinám sveta. Ich desať štúdiových albumov pomohlo spopularizovať hudobný štýl známy pod menom metal a zaručili im nesmrteľnú slávu. Avšak od počiatkov kapely bol post basistu „prekliaty“ – prvý basista Metallicy, Cliff Burton, sa zabil pri nehode autobusu kapely vo Švédsku pri ich európskom turné roku 1986 a jeho náhradník, Jason Newstead, opustil kapelu pre nezhody roku 2001, tesne pred začiatkom nahrávania nového albumu St. Anger. Práve toto obdobie zachytáva dokumentárny film Joa Berlingera a Bruca Sinofskeho (Paradise Lost, Brother's Keeper), ktorý mal byť pôvodne dokumentom o nahrávaní nového albumu. Po odchode Newsteada zo skupiny a jej skoro-rozpadu si však Berlinger a Sinofsky uvedomili cenu udalostí, ktoré sa odohrávali pred ich očami a so súhlasom skupiny natáčali ďalej. Výsledkom je zaujímavý dokumentárny film, ktorý doteraz v nevídanej autenticite zachytáva nielen život hviezd hudobného biznisu, ale aj vnútornú dynamiku jednej z najslávnejších skupín sveta.

Dve a pol hodiny dokumentárneho filmu uletia ako voda. Napriek zvláštnemu formátu filmu – 4:3 a nie 1,85:1 alebo 2,35:1 ako sme zvyknutí – a čiastočne známych informácií, ponúka Metallica: Some Kind Of Monster nevšedný zážitok. Jediná škoda je slabá účasť divákov v kinosále, ktorá je ale vzhľadom na vyhranenosť obsahu pochopiteľná.

Metallica: Some Kind Of Monster mal ešte limitovanejší štart v kinách ako Garden State keď začínal len v 3 a aj maximálny počet kín, v ktorých bol tento dokumentárny film nasadený, sa vyšplhal na 147. Zárobok filmu celkovo zastal na 1,2 milióna amerických dolárov – pre dokumentárny film vcelku dobrý výsledok, aj keď rozhodne nie rekordy lámajúci. Napriek tomu – podobne ako je tomu v prípade Garden State – dostáva aj Some Kind Of Monster moje plné odporúčanie. Aj keď nepatríte k fanúšikom tejto skupiny ponúka ich dokumentárny film fascinujúci pohľad do zákulisia hudobného biznisu a problémov veľkej skupiny – či už peňažných, osobných, alebo umeleckých ...

Nezávislé filmy sa v USA tešia rovnakej obľube ako u nás – tieto filmy si napriek nasadeniu len do vybraných kín nájdu svoje publikum a to je častokrát „lepšie“, ako priemerné publikum u nás a ľahko sa dá porovnať s publikom festivalovým. Atmosféra podobných predstavení má potom svoje samostatné, neopakovateľné čaro, ktoré veľkou mierou prispieva k filmovému zážitku. Limitované nasadenie filmu do kín sa začína presadzovať aj pri „veľkých“ filmoch – viď naposledy Munich – kedy buď je cieľom nasadenie filmu ešte v Oscarovej sezóne, alebo lepšie otestovanie prijatia filmu publikom, ako ponúkajú tzv. test screenings. Bohužiaľ sa len tie najväčšie a najúspešnejšie filmy z Hollywoodu dostanú v našich končinách do kín a o nízko-rozpočtové a častokrát kvalitnejšie nezávislé filmy z Ameriky nejavia naši distributéri záujem. Divákovi tak neostáva nič iné, iba si podobné filmy zohnať ilegálne cez internet, alebo počkať a dúfať na DVD edíciu. A to je večná škoda ...

Je po polnoci keď opúšťam kino v San Diegu a uberám sa tmavým mestom k hotelu. Najbližšie dni ma čaká už iba predstavenie prírodných krás Grand Canyonu a jeho okolia na mojej ceste do Las Vegas. Pred odletom domov z Los Angeles ešte uzriem v premiérové večery The Village a Collateral, avšak ani jeden z týchto blockbusterov mi neutkvie tak v pamäti, ako dva malé, nezávislé filmy ...