BLOG: TERMIX |
BLOG: TERMIX |
Pre mňa to začalo, keď som od bývalej spolužiačky Marty, ktorá momentálne študuje divadelnú a filmovú vedu v Olomouci, dostal esemesku, či by som s ňou, ako kameraman, nenakrútil film. Ona by to režírovala, scenár napísal jej kamarát Tom a aj by si v tom zahral hlavnú postavu. Samozrejme, každý, kto je vlastníkom kamery v sebe nezaprie režisérske sklony a chuť premiestňovať ľudí a hovoriť im s akým výrazom majú hovoriť vety, ktoré sa naučili. A tak som si povedal: Nemusí to byť zlá skúsenosť...
Prvá verzia scenára s názvom Termix mala 15 strán husto písaného textu a vystupovali v nej postavy Týjo, Moribundus, Trinitrotoluen či agent Simpson. Áno, bola to paródia na Matrix. Dohodli sme sa, že sa nebudeme nikam ponáhľať a budeme nakrúcať cez víkendy a podľa toho, ktoré postavy budú mať práve čas. Prvá scéna bola realizovaná 5. februára 2005 a približne rok sme nakrúcali to, čo sa práve dalo a scenár dostal úplne inú podobu. Nepoužívali sme žiadne umelé osvetlenie, žiadne jazdy, špeciálne efekty a neboli sme ničím obmedzovaní. V priebehu roka sme nakrúcali v Prahe, Brne, Olomouci, Ostrave a na cestách medzi nimi a to všetko na jednu digitálnu kameru Sony DCR-HC20E. Neviem presne povedať koľko hodín materiálu sme nakrútili, ale v počítači mám cez 60 giga materiálnu s názvom Termix.
Tento text nechce byť propagačným materiálom, ktorý by mal upozorniť na nejaký amatérsky film, pretože výsledok z objektívneho hľadiska za moc nestojí a nemám ani chuť sa ním dvakrát chváliť. Tento text považujem za rozlúčku s niečím, nad čím som strávil dva roky svojho života. Mojim cieľom bolo vytvoriť plnohodnotné DVD s filmom a pridal som k tomu aj bonusové DVD, pretože sa mi len veľmi ťažko lúčilo s každým kúskom nakrúteného materiálu.
Skúsenosť s nakrúcaním je pre mňa skôr poznanie a mohol som na vlastnej koži zažiť, koľko námahy stojí vytvoriť film. Nám nešlo o to vytvoriť niečo, z čoho by mali všetci padnúť do kolien, bavili sme sa a nikam sa neponáhľali.
Film nie je len o tom, že máme scenár, kameru a hercov. Je hlavne o ostatných veciach, ako sú zvuk, osvetlenie, strih, aby scény na seba nadväzovali, aby herci ostali počas celého filmu rovnakí, a v neposlednej časti aj o hudbe. A tu je ďalší problém. Ak už máte aj niečo hotové a do určitej scény hodí nejaké hudba, vy ju teoreticky nemôžte použiť, pretože na to nemáte práva.
Neskôr až pri strihu vychádzajú na povrch nezrovnalosti, na ktoré treba myslieť už pri nakrúcaní. Ale to je už neskoro s tým niečo urobiť. Pokiaľ sa film pripravuje dlhšiu dobu, už ani herci, ani exteriér nevyzerá tak, ako v tej konkrétnej scéne, ktorú by bolo dobré prekrútiť. A tak ostáva len uspokojiť sa s tým, čo je, a to už je ďalší ústupok voči celku.
Ďalšou nevýhodou nášho filmu bolo, že som robil kameru aj strih. Najprv sa mi to zdalo ako dobrý nápad, pretože som vedel, čo idem nakrúcať a aj som si vedel predstaviť, ako bude tá ktorá scéna vyzerať. Veľmi ťažko sa mi potom lúčilo s každým najkratším záberom a nemal som od filmu patričný odstup. Keď už som bol kameramanom, bol som aj tak trochu režisérom. Režisérov nás bolo samozrejme viac, pretože každý jeden prispel svojou troškou do mlyna.
V čom je teda najväčší problém nášho filmu? Prečo to nefunguje? Prečo nezaujme? Na tieto otázky ľudia, ktorí zhliadli film nevedeli odpovedať, ale vedeli, že niečo je zlé. Ak už sme sa rozhodli nakrútiť film, mali sme to brať vážnejšie a vedieť dopredu, čo ním chceme povedať a pre koho je učený. Keď už sme sa rozhodli pre paródiu, mala to byť paródia. Ale nech by to mal byť akýkoľvek žáner, treba sa dlho venovať scenáru, treba sa dlho rozprávať o podobe filmu, o hercoch a ich charakteroch, vyberať správne interiéry, exteriéry a mať aspoň trochu načrtnutý obrazový scenár. Na tieto veci sa kašlalo a asi aj preto vznikol film, ktorý je náročné dopozerať dokonca. A ako to veľmi bolí, keď si to musím priznať sám, po nekonečných hodinách strávených pri strihu. Zároveň som sa začal úplne inak pozerať a hodnotiť filmy. Vždy som sa snažil nájsť niečo, čo stálo za to, čo bolo prekvapujúce. A samozrejme aj v Termixe je pár scén, za ktorými si stojím a ktoré považujem za dokonalé, ale sám dokážem celkový dojem z filmu ohodnotiť veľmi negatívne.
Ďalšia etapa, s ktorou som sa stretol, je snaha presadiť nejakým spôsobom svoj amatérsky film. Sú súťaže alebo festivaly na ktorých sa dá prezentovať, ale s takmer hodinovým filmom sa veľmi ťažko operuje. Či už v Čechách, alebo na Slovensku. Preto má väčší význam tvoriť filmy minútové, alebo 5 minútové a zúčastniť sa aspoň festivalu Azyl.
Je to už nejaký polrok, čo existuje finálna podoba filmu Termix na DVD a už sa opäť pohrávam s myšlienkou na ďalší projekt. Tentoraz sa chcem vyvarovať všetkých chýb, ktorých som sa pri Termixe dopustil. Aj keď viem, že by som svoj scenár veľmi rád režíroval, nakrúcal aj strihal. Film je krásne umenie a kto sa ho raz dotkne, nerád ho opúšťa.