APOCALYPTO

Apocalypto začína idylicky a jednoducho. Jaguária Tlapa (Rudy Youngblood) je členom yucatánskeho kmeňa poľovníkov, žijúcich v Mezoamerike niekedy okolo roku 1520. Spolu so svojím synom a tehotnou manželkou (Dalia Hernandez) si žijú pokojným, skoro až romantickým životom v džungli. Táto idyla je ale čoskoro násilne zničená vpádom vyspelejších Mayov, ktorí pozabíjajú väčšinu kmeňa, znásilnia ženy a zvyšných mužov odvlečú do otroctva. Jaguárovej Tlape sa podarí v poslednom momente ukryť manželku so synom v prázdnej studni, skôr ako je sám polapený. Spolu so svojimi súkmeňovcami je následne odvlečený do jedného z mayských miest, kde majú byť ako otroci obetovaní bohom. Tesne pred obetou nášho hrdinu však dôjde k zatemneniu slnka, čo si Mayovia vyložia ako znak bohov, že sa dostatočne nasýtili krvi, a preto rozhodnú, že zvyšní otroci budú použití „iba“ ako tréning pre mayských bojovníkov. Tu sa Jaguárovej Tlape podarí utiecť a tak začína divoké prenasledovanie a preteky s časom – Jaguária Tlapa sa musí dostať ku svojej rodine skôr, ako sa vďaka dažďom utopí, kým on sám je prenasledovaný mayskými bojovníkmi, keďže pri úteku zabil syna ich vodcu ...

Príbeh je, napriek môjmu dlhšiemu opisu, až nepríjemne hlúpy. V podstate sa jedná o jednoduchú naháňačku, kde sa hrdina musí dostať z bodu A do bodu B. V ceste mu stoja nielen nepriatelia, ktorých jedného po druhom zabíja á la Rambo, ale aj nástrahy divokej džungle a jeho vlastná neistota. Tento sled udalostí je naťahovaný na viac ako dve hodiny filmu, čo hlavne ku koncu začína pôsobiť trápne. Nebyť občasných pôsobivých akčných vložiek – ako naháňačky s jaguárom (síce pomerne nereálnej), ktorá patrí k vrcholom filmu, či vyvraždeniu dediny – alebo zaujímavého „zvratu“ ku koncu, zmutovalo by Apocalypto na bezduchú a citovo prázdnu sekvenciu záberov behu a skákania v džungli. Zároveň nechýba typická hollywoodska štruktúra a schematizmus deja, nalinkovaná identifikácia s hlavou (samozrejme) výrazne kladnou postavou, dôležitá motivácia hlavného hrdinu (záchrana rodiny a rodina ako taká) a pár klasických klišé, spomalovačiek a záchran v poslednej sekunde...

Absencia prepracovaných postáv, alebo inej ako logickej zmeny ich správania nekladie veľký dôraz na herecké výkony. A je pravdou, že väčšina rolí je obsadená nehercami alebo aspoň debutujúcimi hercami. Napriek tomu treba vyzdvihnúť práve výkon Rudyho Youngblooda a Dalie Hernandez, ktorí v rámci možností podali dobré výkony. Práve premena Jaguárovej Tlapy z bojácneho otroka na bojujúceho hrdinu, čím bližšie bol k „lesom, ktoré pozná“, sa stala jedným z najsilnejších momentov filmu. Režisérsky sú akčné scény zvládnuté dobre, ale nie vynikajúco – tu som od Gibsona-režiséra očakával viac. Jeho režisérska prvotina, Statočné srdce, bola oproti Apocalypto celkovo kompaktnejšia, atraktívnejšia a lepšie zvládnutá. Rovnako mi veľmi vadila hudba, respektíve jej absencia - Gibson tu znova stavil na Jamesa Hornera, ktorý už k spomínanému Statočnému srdcu skomponoval jeden z najkrajších soundtrackov, aké poznám. Tentoraz mu to však nevyšlo. Horner zbytočne a antiklimaticky drží hudbu minimalistickú a v tých pár momentoch kedy predsa zaznie, je prislabá na emočné obohatenie príbehu. V spojení s primitívnym a citovo prázdnym príbehom, tak vzniká až dojem dokumentárnej autenticity, čo je prekvapivo najväčším pozitívom snímky.

Tento dojem je samozrejme ešte utvrdený jazykom filmu – podobne ako v Umučení Krista, aj v Apocalypto vsadil Gibson na dávno zabudnutý a nepoužívaný jazyk. Celý film je nahovorený v yucatec-mayskom jazyku a spolu s vynikajúcimi produkčnými hodnotami je fantastickou sondou do života dávno zničenej civilizácie. Napriek všetkým chybám a nepresnostiam, ktorých sa Gibson a jeho spoluscenárista Farhad Safinia dopustili (a za ktoré boli príslušne kritizovaní) ostáva Apocalypto dokonalým výpravným filmom. Dávno sa mi nestalo, aby si film udržal moju pozornosť nie príbehom a postavami, ale výpravou a zobrazením mne neznámeho sveta. Či už ilustrovanie života lovcov a zberačov plodov tej doby, alebo mayských miest a chrámov, každá sekunda filmu dýcha tajomstvom a starou, stratenou kultúrou. Aj toľko pranierované násilie a doslovne potoky krvi nepôsobia samoúčelne a ukrivďujúco, ale logicky a prirodzene. Tak sa z primitívneho príbehu stáva pútavý a veľmi zaujímavý film iba vďaka zobrazenému svetu a kontextu diania, nie kvôli dianiu samotnému.