SKONČILA SA 32. LETNÁ FILMOVÁ ŠKOLA

Čo sa týka konkrétnych filmov, vyberať bolo z čoho. Afrika lákala okrem iného držiteľom tohtoročného Oscara za najlepší cudzojazyčný film – Tsotsi režiséra Gavina Hooda. Tsotsi však podľa môjho názoru poriadne sklamalo. Znôška melodramatických klišé, ktorej scenárista by mal ešte poriadne zapracovať, neoslnila ani »exotickým« prostredím Johannesburgu. V lektorskom úvode spomenutá podobnosť s Mestom bohov sa však po kvalitatívnej stránke nekonala. Podobne klišéovitý bol aj film Watani rozprávajúci o téme rasizmu v Paríži. Opäť sa ponúkalo porovnanie – tentoraz s La Haine Mathieua Kassovitza, ktorý Watani predbehol o niekoľko tried. Jedným z mála pozitív tak bola hudobná zložka, ktorá však fungovala skôr samostatne, ako by dotvárala celok. 

Zaujímavejšie sa zdali filmy zaradené do tejto sekcie, ktorých predmetom záujmu bola Afrika v rôznych podobách a polohách, no samy z tohto kontinentu nepochádzali. Za všetky spomeniem iba dva dokumenty francúzskeho režiséra Jeana Roucha Ja, černoch a Ľudská pyramída. Konkrétne Ľudská pyramída zaujala využívaním niektorých princípov a postupov reality show. A čo je na tejto skutočnosti také pozoruhodné? Vari iba rok vzniku filmu: 1961. Rouchova rétorika je v tomto prípade inšpiratívna a podnetná (nielen) na diskusiu dodnes.
       
Kanadský film lákal tiež niekoľkými hosťami, spomedzi ktorých charizmou a pohodovosťou vynikol Don McKellar. Na LFŠ sa dala vidieť jeho Posledná noc z projektu 2000 očami a viacero ďalších filmov, v ktorých sa predstavil aj ako herec. Okrem McKellara sa v Hradišti objavila aj režisérka Patricia Rozemová. Od nej som v rámci sekcie nevidel ani jeden film, ale náš šéfredaktor by vám mohol rozprávať... Náplň sekcie bola zaujímavá aj mimo filmov s delegáciou. K jedným z najpríjemnejších zážitkov z celej LFŠ patrila projekcia filmu Najsmutnejšia hudba sveta režiséra Guya Maddina s famóznym úvodom pána Marcela Arbeita a vynikajúcim (!!) simultánnym prekladom. Film je poctou štúdiovému spôsobu nakrúcania 20. – 40. rokov (Maddin často využíva techniky toho obdobia). Príbeh Maddinovho filmu je vskutku bizarný – jeho kostru tvorí súťaž o najsmutnejšiu hudbu na svete – a jeho svet je obývaný nemenej bizarnými postavami. Jeho humor je však natoľko osobitý, že mu nebolo možné odolať. Ako príklad vari stačí uviesť nasledujúci dialóg: »Vy ste Američanka?« »Nie, ja som nymfomanka.« (voľný preklad citátu z filmu) Maddin zaujal aj svojimi krátkymi filmami, z ktorých vyzdvihnem dielo My Dad Is 100 Years Old v hlavnej úlohe s Isabellou Rosselliniovou (hrá aj v Najsmutnejšej hudbe), ktoré je zase poctou autorom ako Rossellini (pozn. – film bol nakrútený pri príležitosti jeho výročia), ale aj Fellini či Hitchcock. 

V rámci tejto sekcie bolo možno vidieť aj filmy u nás menej známych autorov ako Denys Arcand (režisér Invázie barbarov), ktorého Úpadok amerického impéria ma však sklamal, Atoma Egoyana (Sladké zajtrajšky, Odhadca) a ďalších.

Dramaturgia bloku venovaného filmu a prírode zastrešila pomerne rozličné diela, ktoré sa na niektorých póloch dotýkali ostatných sekcií – africký film, kanadský film či 10 filmov, ktoré otriasli svetom (zostavovateľ – Jiří Králik). Osobne ma najviac zaujala miniretrospektíva Wernera Herzoga, ktorá sa tiahla naprieč viacerými sekciami a celkovo sa vyšplhala na 4 filmy. Z nich najviac vynikol ohromujúci Fitzcarraldo z roku 1981 s Klausom Kinskim v hlavnej úlohe. V jeho podaní Fitzcarraldo má tú správnu dávku šialenstva (opera v pralese si ho vyžaduje), avšak aj odhodlanosti a vôle uskutočniť to, čo si zaumienil. Herzog využíva prostriedky hraného a dokumentárneho filmu (príbeh a dramatická štrukturácia na jednej strane / neherci, dlhé nedramatické sekvencie, „prírodopis“ na strane druhej) a darí sa mu tak vytvoriť dielo s pozoruhodným finálnym tvarom. Okrem úžasnej atmosféry (vytváranej jednak lokalitou, jednak fascinujúcim temporytmom filmu a podmanivou hudbou) film vyniká aj naozaj famóznym výkonom Kinského. Esencia jeho hereckého prejavu (a zároveň celého Herzogovho „opus magnum“) je sprítomnená v poslednej scéne, keď Fitzcarraldo s patričnou satisfakciou pozoruje svoj úspech. Ostatné Herzogove filmy stáli tiež rozhodne za to, ale nebudem vás zaťažovať dlhými opismi.

Ešte pridám zopár lahôdok, ktoré sa v Hradišti predstavili bez sekčného zaradenia:

– Tarnation (r. J. Caouette) – festivalovými oceneniami ovenčený dokument o neradostnom živote newyorského tridsiatnika;

– klasiky: Tabu (Murnau/Flaherty), Rodinný portrét (Visconti), Generál della Rovere (Rossellini);

– z noviniek zaujal najviac Greengrassov United 93, ktorý onedlho budete mať možnosť posúdiť aj u nás;

Filmov bolo na LFŠ, samozrejme, viac (celkový počet sa ustálil niekde pod 200 celovečerných) a všetky sa vidieť, prirodzene, nedali. Napriek niekoľkým organizačným nedostatkom (absencia katalógov v prvý deň akcie, technické problémy s projekciami, ich presúvanie/rušenie) stál tento ročník LFŠ rozhodne za to. Akcia podobných rozmerov sa problémom, samozrejme, nevyhne, a tak ste si mohli schuti zarýpať aj tu. Ak vám však išlo o filmy a o atmosféru, Hradište ste si museli naplno vychutnať. A my môžeme opäť iba závidieť, že podobnú akciu nemáme u nás doma, ale musíme za ňou cestovať k západným susedom. Čo mi však bolo skutočne ľúto, bolo zrušenie avizovaného uvedenia filmu Terrencea Malicka Nový svet (ešte v katalógu je film uvedený, hoci čas jeho projekcie nie). Kvalitu sprievodných akcií mali možnosť sledovať iní členovia redakcie a tí sa s vami hádam o svoje zážitky podelia v diskusii. Celkovo teda hodnotím 32. ročník Letnej filmovej školy pozitívne. Dovidenia o rok, priatelia.