TAJNOSTI ALICE NELLIS

Hrdinka Tajností, prekladateľka Julie, je žena, ktorej, aspoň ako sa zdá, nič nechýba. O čom teda vlastne chcete rozprávať?

Práve o tom. Človeku niekedy chýba to chýbanie, niečo, po čom by túžil. Keď už máte skoro všetko, začnete si túžby vytvárať umelo. Julie sa v jedno ráno rozhodne, že chce piano. To, že ju cesta za vecou, ktorú ani nepotrebuje, privedie na najdôležitejšiu životnú križovatku, je dôkazom, že pred sebou a vlastnou zodpovednosťou človek nikdy neutečie. V dnešnej dobe je stále viac a viac ľudí, ktorí sú síce materiálne zabezpečení, majú určité postavenie, splnili si väčšinu dávnych snov- materiálnych- ale keď sa rozhliadnu okolo seba, pozrú na svoj perfekný život, zistia, že sú v ňom ako úplní cudzinci a že už ani sami nevedia, čo vlastne cítia- či šťastie, alebo len prázdnotu. Zatiaľ, čo hrdinky Ene Bene a Výletu boli silné a aktívne, Julie sa, naopak, necháva životom tak trochu unášať... Je to určitý paradox. Od hrdiniek Ene Bene by v situácii, v ktorej sa nachádzali, okolie očakávalo skôr pasivitu a trpezlivosť. V Ene Bene by pre postavu Ivy Janžurovej bolo asi prirodzenejšie vykašľať sa na nejakú miestnu politiku a napríklad vo Výlete by pre Theodoru bolo oveľa pohodlnejšie, keby svoju neveru pred manželom vôbec nepriznala. Pre obe by to bolo jednoduchšie riešenie, ale ony sa na danú situáciu vrhnú a to im spôsobí veľa problémov. Pri postave Julie je to naopak. Ona je v skutočnosti v situácii, keď úplne určite vie, že jej život sa mení. A toto zdanlivé unášanie prúdom času a priestoru len odďaľuje chvíľu, keď sa strhne lavína. A ona sa strhne.

Charakterizovali ste príbeh Tajností ako hľadanie určitého bodu nula. Prečo je v určitej fáze života také dôležité nájsť tú svoju nulu?

Asi by som mala najskôr povedať, čo si pod spomenutou nulou predstavujem. Pre mňa to nie je bod, v ktorom človek siahne na dno. Pre mňa je to bod, v ktorom sa človek dokáže zastaviť a usporiadať si svoje veci, alebo sa dokonca ešte lepšie zosynchronizovať s plynutím času a vlastného života. Bod, v ktorom sa minulosť stane minulosťou a nebude nás nikam tlačiť ani ťahať, a keď budúcnosť sa stane budúcnosťou, to znamená, že ešte nebude daná, ešte stále tam budú otvorené možnosti. Aby sa človek do takého bodu dostal, musí sa zbaviť lží a nejasností, ktoré z minulosti robia strašiaka, ktorý na nás číha a môže zaútočiť z každej strany. A zároveň sa musí zbaviť strachu z neznáma, z možností, ktoré mu otvorená, nenalinkovaná budúcnosť ponúka. Je to bod bez zadných vrátok, ale ktorý zase poskytuje neskutočne veľa možností. Myslím, že v určitom veku sa môže stať, že človek je už natoľko zamotaný do všetkých tých drobných lží a nejasností, že cez ne už skoro nevidí svoju budúcnosť. Tá má potom už len jednu podobu - je kópiou minulosti, jediný rozdiel je, že nános kompromisov a neprávd sa stále zväčšuje.

Odkiaľ sa berú všetky tieto lži a nepravdy?

Človek klame o veľa veciach. Od úplných hlúpostí, napríklad, keď partnerovi prikývnete, že máte radi nízkotučné mlieko, aj keď máte práve chuť na plnotučné, až po zásadné veci, ako je nevera a najhlbšie ľudské postoje. Ale väčšinou človek najviac klame sám sebe. Navrávame si, že nás nehryzie svedomie, aj keď nás trápi tak, že sa to ani nedá vydržať. Klameme sa, že život, ktorý žijeme, je presne to, čo sme si vysnívali, aj keď vieme, že to nie je pravda. Klameme sa, že niekoho milujeme, aj keď nemilujeme. A hlavne sa klameme, že nás nič nerozhodí. A potom sa jedného dňa pozrieme do slniečka, či začujeme pár tónov, alebo len uvidíme na ulici pár listov poletujúcich vo vetre, niečo s a v nás pohne a spustí sa lavína citov, ktorú už nevieme zastaviť. Bod nula je bod, kde sa človek zbaví všetkých vecí, ktoré ho strašia, je však ťažké uvedomiť si, čo sú vlastne títo strašiaci. Najhorší strach je ten, o ktorom vlastne ani nevieme, prečo ho máme. Ten, čo stratí tvar.

Do hlavnej úlohy filmu ste obsadili Ivu Bittovú, ktorá sa herectvu venuje skôr okrajovo. Prečo?

Jednoduchá odpoveď - pretože Iva Bittová je výborná herečka. A to, že sa herectvu venuje len okrajovo, je len jej voľba a zároveň naša škoda. Okrem toho, Iva sa pre úlohu Julie hodí aj svojou podstatou, čo jej dovoľuje byť vyzretou, krásnou ženou a zároveň dievčatkom, ktorá nás môže prekvapiť tak svojou nevinnosťou, ako aj čertovskými iskričkami v očiach.

Jan Svěrák, producent filmu, prvýkrát produkoval film niekomu inému ako sám sebe. Ako vaše partnerstvo fungovalo? Bude pokračovať aj v budúcnosti?

Honza je výborný producent, možno práve preto, že po tejto práci veľmi netúži a nechce si ňou nič dokazovať. Pozná nároky na producenta aj z druhej strany bariéry, zo strany režiséra, a tak dokáže pochopiť, čo sa s Vami deje bez toho, aby ste mu to museli siahodlho vysvetľovať. Je to človek, ktorý hovorí jasne, niekedy sa môže zdať že až drsne, ale krása veci je v tom, že na to, čo hovorí, sa môžete spoľahnúť. Nemusíte jeho slová lúštiť a dešifrovať, hľadať nejaký skrytý význam. A to mi vyhovuje. Keď mi povie, že sa mu niečo nepáči, tak sa najskôr bránim a soptím, ale nakoniec si všetko v hlave urovnám a dohodneme sa. Potom tá dohoda platí a to je dôležité. Keby bolo po mojom, ja by som s Honzom chcela spolu pracovať aj naďalej a s radosťou, ale neviem, či táto práca baví jeho. A na druhej strane, práca producenta by ho mohla zdržiavať od nakrúcania ďalších filmov, čo by bola škoda. Ale predsa len, na toto sa musíte pýtať jeho.