BLOG: STRUČNÝ PREHĽAD HOLLYWOODSKEJ GANGSTERKY

Bohaté 80. roky

O neodškriepiteľný prínos sa tiež zaslúžil Brian De Palma. V 80. rokoch potvrdzoval úroveň a žiadanosť tohto žánru filmami Zjazvená tvár (Scarface, 1983) a Nepodplatiteľní (The Untouchables, 1987). Zjazvená tvár mapuje vzostup kubánskeho gangstra Tonyho Montanu (Al Pacino), ktorý sa za prispenia svojej guráže hraničiacej s drzosťou a obchodnej serióznosti a spoľahlivosti prepracováva až na pozíciu drogového kráľa. Spĺňa si všetky sny (získava ženu svojho šéfa, obstaráva si vysnívaného tigra, vybuduje si noblesnú rezidenciu), avšak akosi zabudol na slová, ktoré mu prízvukoval bývalý boss: „V tejto brandži sa udržia iba tí, ktorí nepodvádzajú a tí, čo sa držia v ústraní. Tí, čo chcú všetko – dievčatá, šampanské, luxus – tí nevydržia“. Na samotnom vrchole ho pohlcuje moc a svojím konaním ničí životy svojich najbližších. Scenár Olivera Stonea (písal ho počas liečenia sa zo závislosti na kokaíne) ponúkol Al Pacinovi oproti Michaelovi Corleoneovi oveľa dynamickejšiu úlohu. Jeho gangsterský výraz a ušiam lahodiaca dikcia, ktoré už aplikoval v spomínanej corleonovskej trojúlohe, boli okorenené neodmysliteľnou košeľou a cigarou. Film má v porovnaní so svojími kolegami netradične akčné a krvavé finále. Hlavný hrdina zomiera vo vlastnom bazéne. Nad jeho rozstrieľaným telom sa týči socha s neónovým nápisom „The World Is Yours“ (Svet patrí tebe). Ten pôsobí rovnako ironicky ako v prípade originálu z 1932.

Pri Nepodplatiteľných už De Palma vymenil naturalistický kabát za oveľa patetickejší. Aj napriek tomu, že sa nevyhol klišé pasážam, nakrútil remeselne zručné dielo, ktoré sa veľmi dobre pozerá. Mladý federálny agent Eliot Ness, plný ideálov, je omráčený trpkou skutočnosťou raných 30. rokov. Chicago je v rukách jediného muža, zarábajúceho na prohibícií a majúceho vo vrecku každú zložku mesta. Eliot zoskupuje špeciálnu jednotku na dolapenie tejto mafiánskej modly – Al Caponeho (oslňujúci De Niro). Sú nepodplatiteľní, nedotknuteľní. A to sa nikomu nepáči. Toto dielo asi najlepšie mapuje éru prohibície a dobu „Veľkého Ala“. Na rozdiel od filmov z 30. rokov De Palma násilie neromantizuje. Veľkou devízou je fantasticky stvárnená a napísaná postava Al Caponeho, ktorý je vykreslený bez akýchkoľvek okolkov. Jeho prítomnosť na obrazovke je pastvou pre oči a uši.   

Sergio Leone, legendárny tvorca spaghetti westernov, sa so svojím rozsiahlym eposom Vtedy v Amerike (Once Upon a Time in America, 1984) neplánovane rozlúčil so svetom filmu. Film, ktorého prípravy trvali vyše desať rokov síce zožal fantastické ovácie na festivale v Cannes, ale americké štúdia ho následne prestrihali: 220 minútovú stopáž znížili na dve hodiny a retrospektívny príbeh pozmenili na príbeh chronologický. Týmto opatrením ho tak chceli sprístupniť americkému divákovi. Doslova tak Leonemu zničili veľkolepý projekt a to, čo po jeho majstrovskom diele zostalo, u kritikov a divákov prepadlo na plnej čiare. Epicentrum príbehu tvoria peripetie hlavného hrdinu Noodlesa (De Niro), ktorý sa už od útleho veku potuluje špinavými ulicami s partiou kamošov. Už ako mladí chlapci snívajú nemalé sny. Významnú časť svojich ambícií tiež neskôr uskutočňujú. I keď príbeh sleduje počínanie si gangstrov od začiatku 20. rokov 20. storočia, cez prohibíciu, veľkú hospodársku krízu až po začiatok 60. rokov, primárne tematizuje tzv. americký sen. Cesta k nemu je plná vzostupov a pádov, pripomínajúca jazdu na horskej dráhe. V nezostrihanej verzii sa táto gangsterka vďaka Leonemu puntičkárstvu, dojímavej hudbe dvorného skladateľa Ennia Morriconeho či pamätnej kompozícii záberov radí medzi majstrovské diela dejín svetového filmu.

Scorseseho vierohodnosť a naturalizmus

Samostatnú kapitolu tvorí rodák z newyorského Queensu s talianskymi koreňmi – Martin Scorsese. Do tohto žánru prispel až piatimi počinmi. Svojím sčasti autobiografickým gangsterským debutom Špinavé ulice (Mean Streets, 1973) si zaspomínal na štvrť Little Italy, v ktorej vyrastal. Týmto dielom konštituoval svoj nezameniteľný režisérsky rukopis. Ako však sám tvrdí, jeho tvorbu neovplyvnila iba mafiánska komunita. Ovplyvnil ho tiež dvojprogram, na ktorý ho ako malého chlapca zobral jeho otec. Reč je o spomínaných klasikách gangsterskej školy 30. rokov – Malý Caesar a Verejný nepriateľ.

Po pochmúrnych klenotoch svetovej kinematografie (Taxikár, Zúriaci býk) sa v roku 1990 vrátil k svojmu obľúbenému žánru, keď na základe knihy Nicholasa Pileggiho Wiseguy sfilmoval Mafiánov (2). S tými sa mu podarila unikátna vecička. Na malom priestore bravúrne vykreslil životný štýl mafiánov ako takých. Konkrétne sa zameral na jednotlivca z podsvetia so všetkým, čo k tomu patrí: zrod, vzostup, bohémsky život, začínajúce problémy, väzba, prepustenie, užívanie drog, pád. Príbeh Henryho Hilla podľa môjho názoru predstavuje najprístupnejší a realite najvernejší mafiánsky filmový počin, aký kedy vznikol. Nenáročný, rýchlo plynúci, neprikrášľujúci, dokumentárne realistický a plne autentický, o čom svedčí i aktívna spolupráca skutočného Henryho Hilla na nakrúcaní. Ten sa dokonca nechal počuť, že Mafiáni sú na 99 % realistickí a pravdiví. Úžasný rozprávačský štýl a neustále sprievodné komentáre hlavného hrdinu na pozadí dlhých záberov (majstrovská scéna vstupu Henryho a jeho priateľky cez zadný vchod do Copacabany) učinili z diváka sympatizanta / obdivovateľa (!), čo v žánri znamenalo prelomovú vec. Na štýle tiež pridáva pre Scorseseho typická rocková hudba (Mick Jagger, Eric Clapton), sekvencie troj až štvor sekundových statických záberov napätej tváre alebo invenčné prestrihy. Do filmu obsadil Scorsese pod svojím vedením zohraný tandem De Niro – Pesci, ktorý spolu s Rayom Liottom vytvoril „hustý“ herecký káder.

Krstný otec zostane v rámci žánru nesporne navždy neprekonaným veľdielom. Avšak v určitých smeroch je predsa len zromantizovaný a zmytologizovaný. Napríklad, skutočne máloktorý gangster či mafián skončí ako Vito alebo Michael Corleone – teda prirodzenou smrťou. V Mafiánoch sú predostreté tri najfrekventovanejšie variácie pádu gangstra: zavraždenie (Tommy DeVito), vzatie do väzby (Jimmy Conway) či živorenie na mizine (Henry Hill).

Kvarteto Scorsese - De Niro – Pesci – Pileggi (knižná predloha Casino: Love and Honor in Las Vegas) sa druhý raz stretlo pri takmer trojhodinovom mafiánskom opuse Kasíno (Casino, 1995). Scorsese vytiahol svoje tradičné zbrane – autenticitu a neodolateľnú naráciu - a majstrovsky zmapoval chod luxusného kasína. Rozprávačom a hlavnou postavou je tentokrát Sam „Ace“ Rothstein (De Niro), ktorý je ako spoľahlivý bookmaker dosadený mafiou na post vedúceho kasína. Joe Pesci si strihol postavu Nickyho Santora (charakterovo identickú postavu Tommyho DeVita z Mafiánov) – šialeného a brutálneho gangstra, držiaceho ochrannú ruku nad zlatým dieťaťom Aceom, pod vedením ktorým profituje kasíno jedna radosť (3). Rozbehnutý a perfektne namazaný stroj však zabrzdí žena. Nepoučiteľná a hašterivá podvodníčka Ginger (Sharon Stone) majetnému majiteľovi kasína úplne pomúti hlavu. Na blízky priateľský vzťah Acea a Nickyho má však deštruktívny dopad aj Nickyho honba po neobmedzenej moci. Prekračovanie prípustných hraníc je spečatené podvádzaním Aceovej manželky. Scorsese nás po New Yorku zaviedol do ďalšej americkej mekky mafie, do Las Vegas, hlavného mesta hazardu. 

V Gangoch New Yorku (Gangs of New York, 2002) sa opäť vracia do obľúbeného New Yorku. Príbeh zasadený do 19. storočia sa nekoncentruje na mafiu (v tom období sa ešte len formovala), ale na miestne gangy, rozdelené na dva základné tábory: usadlíkov a prisťahovalcov. Venuje sa téme írskej emigrácie a zároveň americkej občianskej vojne. Jeho ostatný mafiánsky počin spomeniem v ďalšej kapitole.  

Experimentovanie, súčasná tvár

V prvej polovici 90. rokov sa o experimentovanie nemalou mierou zaslúžil Quentin Tarantino („magor z videopožičovne“). Neobišiel gangsterku a v svojom debute Gauneri (Reservoir Dogs, 1992) jej pridal úsmevnú skazenosť, bizarnosť a vulgárnosť, ktorými hlavné postavy prekypujú. V retrospektíve sledujeme, čo všetko predchádzalo jednej nepodarenej lúpeži diamantov. V kultovom Pulp Fiction – Historky z podsvetia (Pulp Fiction, 1994) zas dáva gangsterskému duu Vincent – Jules (John Travolta – Samuel L. Jackson) karikatúrny ráz. Až Tarantino poukázal na to, že gangstri (losangelského podsvetia) sú tiež len ľudia a môžu uviaznuť v neskutočne absurdných situáciách (Vincentove oživovanie šéfovej zdrogovanej ženy, upratovací kurz).   

V roku 1993 uzrel svetlo sveta ďalší kultový, avšak už tradičný gangsterský počin – Carlitova cesta (Carlito´s Way). De Palma sa po šiestich rokoch do žánru vrátil, aby nám predstavil hrdinu v opačnej polohe, v akej sa nachádzal Tony Montana spred desiatich rokov. Carlito Brigante (Al Pacino) chce ako predčasne prepustený portorikánsky mafián skoncovať so svojou zločineckou minulosťou a odštartovať nový život. Jeho zmysel pre priateľstvo a česť však jeho ušľachtilému cieľu podlomia nohy.  

Na „tarantinovky“ koncom 20. storočia nadviazal Guy Ritchie čierno-komediálnymi gangsterkami Zbaľ prachy a vypadni! (Lock, Stock and Two Smoking Barrels, 1998) a Podfu(c)k (Snatch., 2000). Jeho filmy dýchajú čiernym humorom a bizarnými situáciami, odohrávajúcimi sa v londýnskom podsvetí.

Čistokrvnou a technicky bravúrne zvládnutou mafiánskou záležitosťou (nakrútenou podľa komiksu) sme sa mohli pokochať v roku 2002. Fabula Road to Perdition od Sama Mendesa (Americká krása) je zasadená do obdobia veľkej hospodárskej krízy. V centre pozornosti stojí nájomný vrah Michael Sullivan (Tom Hanks) a jeho syn. Reťaz udalostí spustí synova osudová chyba: stáva sa svedkom vraždy pri akcii vedenej jeho otcom. Po brutálnom vyvraždení ich rodiny sa vydávajú na útek pred vlastným šéfom (Paul Newman), ktorý bol Michaelovi ako vlastný otec. Gangsterská road-movie v sebe miesi dve nie celkom vyvážené roviny. Sullivan, prenasledovaný nájomným vrahom, uskutočňuje na ceste do Perdition (4) svoju nemilosrdnú vendetu a zároveň sa zbližuje so svojím synom. V priebehu šiestich týždňov na cestách s ním zažíva viac než za celý predošlý život. Nakoľko sú jeho dni zrátané, má len jeden sen: nechce aby jeho syn kráčal v jeho šľapajách. Dokonale navodená retro atmosféra 30. rokov a herecké výkony par excellence. 

Novodobá gangsterka podávaná očami polície Na druhej strane (The Departed, 2006) síce čerpá originálnu myšlienku z hongkongskej Volavky (Infernal Affairs, 2002, r. Wai Keung Lau, Siu Fai Mak), ale šikovne ju zasadzuje na úplne iné etnikum – súčasnú írsku mafiu v Bostone. Policajt s kriminálnymi koreňmi (DiCaprio) v radoch mafie, na druhej strane pravá ruka (Matt Damon) gangsterského bossa infiltrovaná v polícií (5). Rafinovaná hra na mačku a myš v režisérskom videní majstra Scorseseho. Prepasírovaním nenápadných objektov tvaru „X“ do pozadia scén, v ktorých niekto umiera, odkázal Scorsese na Zjazvenú tvár z roku 1932. Film získal Oscara za najlepší film roka a stal sa iba tretím filmom tohto žánru, ktorému sa podarilo zabodovať v tejto kategórií.

Filmoví mafiáni

Ikonou raných gangsteriek sa stal James Cagney so svojím typickým diabolským úškľabkom. Žánrovú dráhu odštartoval ako Tom Powers (Verejný nepriateľ). Z pašovania alkoholu sa vyšvihol na v podsvetí uznávanú osobnosť. Svoju prestíž si vydobyl kúpou obleku a parádneho auta. Končí priam legendárne: pohodený pred vchodovými dverami domu svojej matky a brata. Tlak cenzúry či vládnych inštitúcií nepriamo zapríčinil, že si vo filme G – Men (1935) strihol preňho atypickú rolu detektíva, stojaceho na strane dobra. O tri roky neskôr už ale opäť bodoval v jemu prislúchajúcej úlohe. V prehnane patetických a výchovných Anjeloch so špinavými tvárami stvárnil kriminálnika, odsúdeného na trest smrti. V Búrlivých dvadsiatych rokoch je jeho postava nútená dať sa na zločineckú dráhu kvôli zlej spoločenskej situácii. Ako vojak prichádzajúci z francúzskeho frontu si nedokáže nájsť pracovné uplatnenie. Do karát mu zahrá prohibícia, na ktorej sa dá veľmi dobre zarobiť. Stačí tak málo: odvaha, tvrdé päste, ostrý jazyk. V postave Eddieho vidíme schematicky vzostup a pád, či následnú (hrdinskú) smrť na schodoch. James Cagney v každej zo svojej mafiánskej kreácií 30. rokov zomiera. Keby žil alebo aktívne hrával v dobe, nepodliehajúcej tlaku cenzúry, bolo by tomu zaručene ináč. Bol postavou divákom zbožňovanou i nenávidenou zároveň. Register gangsterských úloh zavŕšil fantastickou úlohou psychopatického Codyho v Bielom požiari (White Heat, 1949). Svojím prudkým a charizmatickým prejavom inšpiroval mnohých nasledovníkov a pre svoj žáner sa stal učebnicovým vzorom a pamätnou modlou.

70. roky priniesli so sebou i novú generáciu hercov. Al Pacino a Robert De Niro, dvaja najobsadzovanejší a najžiadanejší filmoví mafiáni dokopy stvárnili približne pätnásť gangsterských postáv, ale spoločne sa stretli iba v pokračovaní Krstného otca. Aj to nie v priamej konfrontácií.

Al Pacinovi výrazne dopomohol Coppola. Tým, že si ho pri obsadení do Krstného otca doslova vyhádal s Paramountom, mu otvoril dvere do sveta filmu. Trojrola Michaela Corleona mu sadla ako uliata a preslávila ho. Akčnejšiu rolu stvárnil ako Tony Montana, kde si musel zašpiniť ruky veľakrát sám. V 1990 stvárnil až dve zločinecké postavy: do tretice Michaela Corleona (Krstný otec III) a Alphonsa „Big Boya“ Caprica v komiksovej adaptácií Warrena Beattyho Dick Tracy. V neskorších rokoch už stvárňoval gangstrov primeraných jeho veku. Teda mafiánov nie na vzostupe, ale na vrchole (Krycie meno Donnie Brasco/Donnie Brasco, 1997) či pred zločineckým dôchodkom (Carlitova cesta). Nezabudnuteľná je jeho replika s chladnou tvárou a hlbokým pohľadom „It´s not personal, it´s just business“ (Nič osobné, je to len obchod).  

De Niro vstúpil do žánru postavou Johnnyho Boya, divokého problémového „zlodejíčka“ (Špinavé ulice). Táto postava síce nebola gangstrom, no týmto partom kodifikoval svoj gangsterský výraz. O rok na to už exceloval v úlohe mladého Dona Corleona a získal svojho prvého Oscara. Následne si ho pod svoje krídla vzal Martin Scorsese, s ktorým dokázali ohromné veci (Taxikár, Zúriaci býk). Ten ho nakoniec ako svojho dvorného herca obsadil do svojich skvelých mafiánskych opusov (Mafiáni, Kasíno) už ako skúseného „harcovníka“. Ešte pred tým si však v 80. rokoch strihol rolu židovského mafiána Noodlesa, nostalgicky spomínajúceho na svoju minulosť (Vtedy v Amerike) či samotného Al Caponeho (Nepodplatiteľní). V 1993 sa predstavil s režisérskym debutom Príbeh z Bronxu (A Bronx Tale, 1993). Výnimočne si tu zahral otca, chrániaceho svojho syna Calogera pred vonkajším zločineckým svetom. Najnovšie stvárnil v mafiánskych komédiách (Analyzuj/Analyze This, 1999; Analyzuj znova/Analyze That, 2002) už menej atraktívnu úlohu bossa Paula Vittiho. Škoda, že jeho účasť nevyšla v Scorseseho Gangoch New Yorku alebo Na druhej strane. Vznikla by opäť raz nezabudnuteľná kreácia. De Niro stvárnil už kde akú mafiánsku postavu: počnúc obyčajným pouličným kriminálnikom, cez uznávaného mafiána, končiac samotným Al Caponem. Jeho poprednými hereckými zbraňami sú oči a mimika. 

Joe Pesci síce stvárnil iba tri vedľajšie ale o to pamätihodnejšie mafiánske figúry (6). Svojim postavám dal punc originality a pravej gangsterskej vášne a nespútanosti. Šialení zločinci Tommy DeVito či Nicky Santoro, dychčiaci po vraždení a úspechoch, boli famózne stvárnení. Tak ako má Cagney pamätné scény s rozdrvením predmetov o tvári (grapefruit, cigara), Pesci má úžasnú scénu „How I am funny?!“ (Mafiáni) či sekvenciu, kde v afekte vraždí prísediaceho obyčajným perom (Kasíno). Práve ku Cagneymu bol Pesci vďaka svojim dynamickým kreáciám neraz prirovnávaný.

(1) Haysov kódex bol zavedený cenzúrnou spoločnosťou MPPDA (Motion Picture Producers and Distributors of America) v 1930. Jeho účelom bolo stanoviť etické zásady, týkajúce sa zobrazovania zločinu, sexu či násilia. V roku 1934 sa prijatím nových pravidiel zefektívnil a sprísnil. Definitívne zanikol v roku 1966, keď MPAA (Motion Picture Association of America) zaviedla ratingový hodnotiaci systém diváckej prístupnosti.

(2) Názov sa premenoval na Goodfellas, aby sa film nezamieňal so seriálom Wiseguy z roku 1987.

(3) Obe mužské postavy boli inšpirované skutočne žijúcimi článkami organizovaného zločinu v Las Vegas. Anthony "Tony Mravec" Spilotro bol skutočne pravou rukou Franka Rosenthala, ktorý mal pod palcom nejedno kasíno. Zatiaľ čo sa on staral o omračujúce zisky mafie, Tony strážil tohto strojcu šťastia ako oko v hlave.

(4) Pojem Perdition predstavuje dvojzmysel: znamená mestečko, kam má Sullivan so synom namierené, na druhej strane je tiež synonymom k zatrateniu/peklu/skaze.

(5) Pri vykreslení mafiánskeho bossa, Franka Costella (vo filme Jack Nicholson), sa oscarový scenárista William Monahan nechal inšpirovať skutočným „človekom z ľudu“, Whiteym Bulgerom. Ten v súčasnosti obsadzuje po Usáma Bin Ládinovi druhú priečku na zozname najhľadanejších zločincov FBI.

(6) V prípade Vtedy v Amerike šlo naozaj o mikroúlohu Frankieho Minaldiho.