AVATAR - DIVÁCKA CESTA NA PLANÉTU PANDORA

Tvorcom sa podarilo vytvoriť ojedinele konzistentný fikčný svet, ku ktorému si divák dokáže vytvoriť vzťah a nechať sa ním pohltiť. Napríklad autor týchto riadkov nebol žiadnym filmom tak vtiahnutý azda od svojich pätnástich rokov. Samozrejme, miera pohltenia je striktne subjektívna, no tu sa tvorcom podarilo (nie len vďaka vyššie opísaním kvalitám) vytvoriť ideálne podmienky pre divácku zaangažovanosť. V istom zmysle sme postavení do podobnej situácie ako hlavný hrdina. Otvára sa pred nami úplne nový nepoznaný svet a sme „nútení“ spoznávať ho a utvoriť si k nemu vzťah.

Objavujú sa názory, že celá pôsobivosť Avataru stojí na jeho veľkoleposti, brilantnom technickom spracovaní a predvádzaní efektov. Osobne tvrdím presný opak. Na Avatare ma ohromuje, že hoci triky možno nájsť takmer v každom zábere a každý druhý záber ponúka niečo ozaj efektné, o žiadnom z nich by som nepovedal, že je tu len pre efekt. Už opísanej dramaturgickej brilantnosti a maximálnej službe príbehu je pochopiteľne plne podriadená aj Cameronova réžia. Nenájdeme tu žiadne extrémne krátke, ani extrémne dlhé zábery s kamerou prelietavajúcou všetkým možným, žiadne vyložene extrémne uhly či pohyby kamery. Kamera sa rýchlo pohybuje, alebo letí len ak sleduje pre dej podstatný objekt. Veľkolepé, vizuálne pôsobivé zábery (je ich tu neúrekom) sú použité tak, aby vyvolávali u diváka podobnú fascináciu planétou Pandora, akú zažíva ústredný hrdina. Prostriedky akými sú spomalený pohyb, zoomovanie a podobne, sú využívane minimálne a veľmi citlivo.

Pokiaľ ide o efekty z technického hľadiska, revolúcia sa nekoná, ale tú som ani neočakával a jej neprítomnosť sa v žiadnom prípade nedá považovať za chybu filmu, hoci reklamná kampaň ju zasa raz sľubovala. Bez ohľadu na to, či tvorcovia použili nejakú techniku po prvý raz, snímky vytvorené prinajmenšom podobným spôsobom - tu už boli. Dôsledné štúdium dejín (teda aj dejín filmu) jasne ukazuje, že takmer všetko je vecou postupného vývoja a pomerne logickým vyvrcholením istého sledu okolností. Avatar skrátka predstavuje „len“ aktuálnu špičku možností dnešnej techniky a nie nejaký vzdušný zámok. Nakoniec istá miera „nedokonalosti“ – štylizovanosti – upozorňujúca na nereálnosť prírody na Pandore, zvyšuje fantastickosť tohto prostredia a hlavne zdôrazňuje kontrast medzi ním a chladne reálnym svetom pozemskej základne. V scénach, keď je hrdina odpojený od avatara a preberá sa na základni, zažíva aj divák (vďaka tomuto prudkému kontrastu) pocit istého prebudenia.

Pokiaľ ide o ideovú rovinu, objavujú sa interpretácie vyčítajúce Avataru banálne moralizovanie na módne ekologické témy. Také jednoduché to však nie je. Film pojednáva aj o hlbšej téme identity a kladie otázky, či je príslušnosť k nejakej rasovej, etnickej či inej skupine, skôr predurčená, alebo sa stávame príslušníkom ľubovolnej skupiny len na základe osvojenia si a prijatia jej určitých zásad a konvencií. Vráťme sa ale k ekológii. Snímka poukazuje na fakt, že s technickým pokrokom sa ľudstvo čoraz viac odpája od prírody a obklopuje sa neživými vecami, hoci je samo súčasťou prírody a je od nej závislé. Pritom však nejde o technofóbny film (na rozdiel od takého Terminátora). Naopak, najšpičkovejšie technológie sú tu v konečnom dôsledku nápomocné dobrej veci a postavy vedcov sú sympatické.