FILM NIE JE NIEČO, ČO SA DÁ VYŠTUDOVAŤ (KINEČKO)

Aby som vás do ničoho netlačila, nechám vás radšej predstaviť sa vlastnými slovami...
To je asi to najťažšie. Ale dobre. Dajme tomu, že sa považujem za vášnivého filmára a snažím sa do svojich filmov vložiť naplno. Zároveň dúfam, že každý môj nový film divákov znovu prekvapí.

Váš celovečerný debut Biele veľryby (Skytturnar, 1987) je o ľuďoch, ktorí nezapadajú do spoločnosti, podobne ako ďalší rozmanití outsideri z vašich filmov Deti prírody (Börn náttúrunnar, 1991), Diablov ostrov (Djöflaeyjan, 1996), či  Anjeli univerza (Englar alheimsins, 2000). Cítite sa  tiež niekedy ako biela veľryba?
Spočiatku to tak naozaj bolo. Predovšetkým, keď som začal nakrúcať filmy, ktoré sa vymykali tradíciám islandskej kinematografie. Odkedy som so svojou tvorbou zaznamenal úspechy za hranicami Islandu, nemôžem sa sťažovať na negatívny prístup ani doma. Osobne ma však stále zaujímajú outsideri. Myslím si, že na nich treba upozorňovať. Veľa ludí si zobralo život preto, že na seba nevedeli upozorniť. Outsideri sa chovajú ináč a majú zaujímavý prejav, ktorý si treba vedieť všimnúť.

Rock v Rejkjavíku (Rokk í Reykjavík, 1982) a Isladskí kovboji (Kúrekar norðursins, 1984) sú dokumenty o špecifických hudobných žánroch a ich interpretoch na Islande. Páči sa vám táto hudba, alebo vás zaujali protagonisti a od ich hudobnej produkcie ste sa odosobnili?
Filmár musí milovať svojich hrdinov, inak nedokáže sprostredkovať divákovi naozajstný kontakt s nimi. To sa práve stalo Hollywoodu. Hollywoodski filmári často o svojich hrdinoch nič nevedia. S väčšinou protagonistov mojich dokumentárnych filmov sme sa stali najlepšími priateľmi a zostali sme nimi dodnes. Mám tých ľudí rád a z toho samozrejme vyplýva, že mám rád aj to, čo robia.

Deti prírody boli nominované na Oscara. Prečo práve tento film?
Myslím, že sa členovia Akadémie rozhodli upozorniť na malý islandský národ a jeho kinematografiu. Som im za túto pozornosť veľmi vďačný. Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie, pretože islandské filmy odrazu naozaj začali zaznamenávať záujem u zahraničného publika. Diablov ostrov bol tiež svojho času veľmi blízko nominácii. Stratila sa však kópia s filmom, ktorú sme akadémii poslali a oni ten film nakoniec nevideli. V súčasnosti má veľkú šancu Slnečný chlapec (A Mother's Courage: Talking Back to Autism, 2009), môj úplne nový dokumentárny film o rodičoch, ktorí sa snažia pomôcť svojim autistickým deťom. Spojené štáty ho dokonca uviedli do distribúcie, takže ho uvidia milióny divákov.

Počnúc druhou svetovou vojnou bol Island silne ovplyvňovaný americkou kultúrou. Váš čiastočne autobiografický film inšpirovaný Woodyho Allenovým Radio Days (1987) jasne vypovedá o obdive, ktorý ste v detstve prechovávali k americkej kinematografii. Ako je na tom váš vzťah k Amerike teraz?
Každopádne ochladol. Čiastočne tým, že ja sám som zostarol a pozerám sa na filmy ináč. Ale predovšetkým sa dnes v Amerike vyrábajú oveľa horšie filmy ako kedysi. Používa sa v podstate stále jeden príbeh a tie isté formule založené viac menej na jednoduchom princípe videohry. To najdôležitejšie sa vytratilo. Ľudská hodnota. Dokonca ani nezávislé kino už nie je to čo bývalo, keďže stratilo možnosti distribúcie. Zaujímavé bude sledovať ďalší vývoj po tom, keď sa naozaj rozbehne filmová distribúcia na internete.

Popri filmovaní ste nemali čas vyštudovať. Nikdy ste nepocítili, že vám chýba filmové vzdelanie?
Nie. Film nie je niečo, čo sa dá vyštudovať. Dokonca mám niekedy pocit, že príliš sofistikované vzdelanie je filmárom na škodu, pretože sa snažia experimentovať a vzďaľujú sa divákovi, ktorý má stále rád predovšetkým silný príbeh.

Podľa Petra Greenawaya je klasický naratívny film a divák sediaci v tme kinosály už takmer mŕtvy. Predpokladám, že vy s ním celkom nesúhlasíte.
Nie. Ja som v tomto staromódny. Mám rád staré talianske a japonské filmy, pretože ich tvorcovia vedeli, ako vyrozprávať príbeh. Myslím si, že filmové festivaly robia chybu, keď kladú dôraz na filmy, ktoré nemôžu zaujať bežného diváka. Sú síce umelecky zaujímavé a inteligentné, ale nudné. Divák stále hľadá príbeh. A keď ho ešte nejaký čas nebude v umeleckom filme nachádzať, vzdá to a vyberie si Hollywood.

V Rejkjavíku ste založili filmový časopis. Tento rozhovor, ktorý práve vedieme, vyjde v úvodnom čísle nového slovenského filmového magazínu. Aký by podľa vás mal byť?
Taký, aby si v ňom každý našiel to svoje. Ja som urobil chybu, keď som sa rozhodol orientovať iba na artové kino a upozorňovať hlavne na staré filmy, ktoré mám ja rád. Island má iba tristotisíc obyvateľov a to je príliš málo na to, aby som si mohol dovoliť vydávať časopis s takým úzkym záberom.

www.kinecko.com