9.0

Filmová recenzia

„Obyvatelia Iránu sú nepochybne šťastní nielen kvôli zisku dôležitej ceny, ale pretože v čase, keď naši politici diskutujú o vojne, agresii, meno ich krajiny je vyslovené na tomto mieste vďaka jej úžasnej kultúre. Bohatá a starobylá, ktorá ostáva skrytá pod prachom politiky,“ vyjadril sa iránsky režisér Asghar Fahradi pri preberaní oscarového ocenenia za najlepší cudzojazyčný film. V roku 2012 ho získala rodinná dráma Rozchod Nadera a Simin, zároveň prvý iránsky film, ktorý toto ocenenie získal. Krajine - ktorá je v súčasnosti skloňovaná hlavne kvôli porušovaniu ľudských práv, napätým vzťahom s Izraelom a znepokojujúcemu jadrovému programu - nezostáva režisér a scenárista v snímke nič dlžný. Podstatná časť filmu sa odohráva počas byrokratických konaní, mnohé krivé rozhodnutia postáv sú motivované strachom zo spoločnosti, prípadne z Alahovho hnevu.

Nadera a Simin rozdelí po 14tich rokoch manželstva jej túžba opustiť krajinu. Nechce, aby ich dcéra vyrastala v súčasnom Iráne. Nader odísť nemôže, musí sa starať o otca postihnutého Alzheimerovou chorobou. Súd odmieta pár rozviesť – nenachádza dostatočné dôvody – Simin preto sklamaná zanechá rodinnú domácnosť a nasťahuje sa späť k rodičom. Byt bez nej však chradne a Nader prijíma chudobnú, nábožnú matku Razieh, aby sa prišla starať o jeho otca. Spúšťa sa sled nepredvídateľných udalostí, ktorého jadrom je egoizmus, ľudská tvrdohlavosť a všadeprítomná úzkosť zo spoločenských podmienok.

Oscara si však Rozchod jednoznačne zaslúžil aj v kategórii Najlepší scenár. Je na mieste polemizovať, či je komédia Woodyho Allena Polnoc v Paríži filmom postaveným na jednom osvietenom nápade – v konkurencii mnoho vrstevnatého, premysleného a aktuálneho iránskeho príbehu je však škaredým káčatkom. Rozhodnutie manželskej dvojice rozviesť sa získava v kontexte sociálnych súvislostí osudové následky. Pozorovať to možno v rámcovaní deja, ktorý začína a končí stretnutiami pred rodinným súdom. Film ponúka dva pohľady na ľudské vzťahy – jednak ako univerzálne hodnoty, ale aj ako produkty spoločnosti a podmienok štátneho systému. Môžeme ich vnímať separovane?

Vytknúť mu možno formálnu stránku – prvá polovica filmu sa rozbieha pomaly. Detaily, ktoré budú neskôr v deji podstatné sú zasypané scénami menej dôležitými. Pozornosť diváka preto môže upadať a režisér sa nesnaží ju povzbudiť. Použitie ručnej kamery a absencia hudby síce evokuje dokumentárnosť a surovosť, ale nevťahuje do príbehu. Na strane druhej herecké výkony sú skvelé – nielen titulnej manželskej dvojice, ale aj zúfalej matky Razieh (stvárnenej herečkou Sareh Bayat).

„Príbehy sú kreatívnou premenou života do silnejšej, jasnejšej, viac zmysluplnejšej skúsenosti. Sú hodnotou ľudského kontaktu,“ v zmysle výroku Roberta McKeeho (amerického odborníka na scenáristiku) je Rozchod Nadera a Simin zrkadlom anonymného života, ktorý je produktom sociálneho systému. Konflikt jednotlivca s prostredím (Siminina zúfalá túžba odísť) sa premieta do konfliktu interpersonálneho (jej vzťah s manželom). Keď sa dostávame s milovanou osobou do sporu elementárnych hodnôt, je správne ju opustiť? Mal sa Nader prispôsobiť, nájsť riešenia?

Snaha niečo zmeniť na strane jednej, adaptácia na strane druhej. Divák je brilantne nútený hodnotiť konanie manželskej dvojice, režisér ženie postavy do situácií, keď ani jedno rozhodnutie správne nie je. Morálka ustupuje egoizmu a tvrdohlavosti, emócie ustupujú spoločnosti. Napriek tomu, že film ponúka nekonečné podnety na kritizovanie postáv, v poslednej scéne začne byť viac-než zrejmé, že všetci sme len obeťami obetí – a že si zaslúžime pochopenie.

Prečo by sme mali odísť?
Prečo by sme mali ostať?

Jodaeiye Nader az Simin (Irán, 2011, far., 123 min.)
Réžia a scenár: Asghar Farhadi. Kamera: Mahmood Kalari. Strih: Hayedeh Safiyari. Hudba: Sattar Oraki. Hrajú: Leila Hatami (Simin) Peyman Moadi (Nader Lavasání) Shahab Hosseini (Hodžat) Sareh Bayat (Rázije) Sarina Farhadi (Terme) Babak Karimi (sudca) Shirin Yazdanbakhsh (Siminina matka) Ali-Asghar Shahbazi (Naderov otec) Kimiya Hosseini (Somáje) a ďalší.