DETEKTÍV DOWN |
DETEKTÍV DOWN |
Detektív s Downovým syndrómom – to je Robert žijúci v sociálnom domove. Pátracie vlohy zdedil po otcovi - policajtovi, ktorý sa k nemu neveľmi hrdo hlási. Neverí, že by Robert dokázal vyriešiť skutočný prípad. Ten príde, keď mladíka navštívi manželka zmiznutého olympijského korčuliara Olafa Starra. Najme si detektíva, aby jeho prítomnosť upokojila senilnú babičku. Robert rieši zločiny vďaka metóde empatie a teda objavuje osobnosť nezvestného tým, že nosí jeho oblečenie, spí v jeho posteli a vlastne vykonáva jeho bežné životné úkony. Robertovi sa zdá, že Olaf trpel nedostatkom lásky od svojej rodiny. Čím hlbšie sa do záhady zamotáva, tým viac sa ocitá v ohrození.
Inšpirácie bohužiaľ nekončia pri príbehu – ten ponúka iba štandardné noirové klišé odkukané z kníh Raymonda Chandlera. Máme tu veľký dom, bohatú rodinu, a detektíva namočeného v špinavej hre. Odhalenia nie sú prekvapivé, ani inovatívne – z trileru zmizlo napätie. Zloduchovi navyše konajú nelogicky a hlúpo. Škandinávsku kinematografiu tu zastupuje hlavne suchý humor a minimalistické herecké výkony.
Film noir vznikol ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia a v rovnakom období sa začal ironizovať. Otázne je, ako môže byť aktualizovaný pre nové tisícročie. Medzi filmy, ktoré klasické pravidlá žánru a jeho dejové klišé ešte úspešne rešpektovali, sa zaraďuje napríklad Brick od Riana Johnsona (mimochodom režisér nedávno oznámený pre ôsmu epizódu Star Wars) - ten preniesol zápletku na strednú školu využívajúc modernú štylizáciu. V porovnaní s ním chýba Detektívovi Down vynaliezavosť a nápaditosť. Breien jednoducho spojil prvky vyskúšané ešte pred polstoročím. Pritom noir v klasickej podobe s klobúkmi, osudovými ženami a kabaretmi možno považovať za gýč. Film však využil inú výnimočnú aktualizáciu, s akou má režisér skúsenosti už zo svojho debutu Kurz negatívneho myslenia. A teda hľadanie pochopenia pre postavy, ktoré zápasia so znevýhodnením.
„Keď sme natáčali, počuli sme obavy zo zosmiešnenia choroby hlavného hrdinu,“ povedal režisér. Jeho spôsob zobrazenia Downovho syndrómu je však láskavý, nesnaží sa nás vydierať lacným súcitom. Detektív vám bude sympatický nie postihnutím, ale dobrosrdečnou povahou. Tak, ako sa snaží sa vcítiť do obete zmiznutia, tým jednoduchšie sa vieme vcítiť doňho. Downov syndróm sa v poslednom období stal viditeľnejším na televíznej obrazovke hlavne vďaka seriálom Ryana Murphyho – Glee, American Horror Story. Považujem však za slabinu filmu, ak je originálny hlavný hrdina zďaleka najzaujímavejším prvkom príbehu. Bez neho by Detektív Down zmizol v zaprášených spomienkach medzi tisíckami epizód televíznych krimináliek.
Tento žáner nepotrebuje len zaujímavého detektíva, ale aj premyslenú zápletku a nečakané zvraty. Režisér mohol hlbšie preskúmať problémy života ľudí s týmto specifickým syndrómom. Jeho príbeh na druhej strane slúži ako dôležitý príspevok do debaty o zobrazení inakosti v umení. Dokazuje, že nepotrebujeme hrdinov vystrihnutých z reklám na spodné prádlo – že nechceme karikatúry, ale postavy s bežnými problémami. Iba tak môžeme opäť vnímať spoločnosť v celej svojej zložitosti a rozmanitosti bez poukazovania prstom.
Detective Downs (Nórsko/ČR/Dánsko, 2013)
Réžia: Bård Breien. Scenár: Bård Breien, Eske Troelstrup. Hrajú: Svein Andre Hofsø, Sven Nordin, Ida Elise Broch, Nils Jørgen Kaalstad, Kari Simonsen