NOIR FILM FESTIVAL 2016 – ÚTEK DO SAN FRANCISCA

TOUR DE SAN FRANCISCO S EDDIEM MULLEROM

Pokračujeme ďalšou čerešničkou – ikonickým noirovým mestom, z ktorého niet úniku! Najprv sme s piatkovým Ostreľovačom zavítali na sanfranciscké strechy v blízkosti Coit Tower a nadchli sa týmto malebným mestom priam z vtáčej perspektívy, so Ženou na úteku sme sa na druhý deň zas prešli jeho nočnými uličkami i celou radou ikonických landmarkov (atrakcie vo Fisherman´s Wharf, Union Square, Chinatown, park Washington Square), aby sme v jej finále navštívili dnes už neexistujúci zábavný park Whitney´s Playland. Zabudnúť nesmieme ani na frekventovaný Bay Bridge, vykukajúci na nás snáď z každého tretieho záberu.

Inak, bolo krásne symbolické, keď uznávaný noirový historik a zakladateľ a zároveň prezident Film Noir Foundation – Eddie Muller, ako svoj prvý film na festivale uviedol spomínaného Ostreľovača, kde je hlavnou postavou labilný muž s chronickou nenávisťou voči ženám menom Eddie Miller. Ako podotkol, kým táto snímka sa niesla v duchu porozumenia a súcitu, o pár rokov neskôr v inom filme o sériovom vrahovi zo San Francisca sa už prístup spoločnosti zmenil v zmysle „vytiahnime naňho väčšiu zbraň!“ (reč bola ako inak o kultovom Drsnom Harrym s Clintom Eastwoodom).

Predovšetkým to však bol záverečný deň, ktorý sa niesol v znamení „prechádzky“ po noirových kulisách San Francisca. Nedeľná tour odštartovala jedným z ťahákov celej prehliadky – notoricky známym Hitchovým Vertigom na čele s nádhernou scenériou Golden Gate Bridge (nasledovaným zástupom ďalších slávnych lokácií ako Coit Tower v Telegraph Hille, Empire Hotel v štvrti Nob Hill, múzeum Legion of Honor či misia Dolores). Po hypnoticky úchvatnom zážitku (ktorý sme si vychutnali priamo z prvej rady!) nasledoval na svoju dobu veľmi dynamický Lineup Dona Siegela, taktiež excelentne pracujúci s exteriérmi slávneho mesta. 

Nedeľu v znamení San Francisca korunoval seminár pod taktovkou samotného Mullera. Ako Eddie v útulnej hradnej vežičke Huderka vtipne poznamenal, kým v newyorských lokáciách sa noirová kamera pohybuje prevažne zhora nadol (kvôli mrakodrapom) a v Los Angeles horizontálne (z titulu rovinatého povrchu), tak v členitom San Franciscu lieta kamera vďaka jedinečnej rozmanitosti a častým kopcom krížom-krážom. Akcentoval, že nie nadarmo filmári radi ukotvovali svoje ponuré kriminálne príbehy práve tu. Jednak šlo o kontrast ľudskej temnoty a romantických kulís plných kopcov, mostov a výhľadov na more; a jednak o povesť mesta známeho svojou „bezúnikovosťou“, čím sa podčiarkoval fatalizmus noirových skrachovancov. 

DRAMATURGIA AKO PINOT NOIR

Hovorí sa, že firmu robia ľudia. A festival zasa dramaturgovia. Okrem jadra filmu noir, za ktoré sa všeobecne považuje americká produkcia rokov 41-58, majú zostavovatelia pravidelne v hľadáčiku jeho teritoriálne presahy (po britskom a francúzskom noiri sme si tento raz posvietili na nemecký noir; a ten čakal málokto!), netradičné žánrové hybridy (animovaný noir, paródie či tohtoročný noirový western) a samozrejme aj jeho nové podoby, ktoré tento rok zastupovali najmä snímky podľa kníh alebo scenára Jamesa Ellroya (po Eddiem ďalší rezident zo San Francisca).

Čo sa týka seriálového variantu, ten po Mildred Pierce a True Detective I. a II. z predošlých ročníkov teraz predstavoval domáci Mamon a ani tento rok nechýbala špecialitka zvaná Československý (TV) noir (spomeňme one-woman show Promiňte, omyl s Jiřinou Šejbalovou či dvojdielne Ministerstvo strachu). Program tak pravidelne vykazuje známky komplexnej pestrosti fenoménu noir. Akurát ten sprievodný program v zložení dve autorské čítania + divadelné predstavenie s Hanou Maciuchovou bol akosi chudobnejší. Piaty rok by sme rozhodne uvítali návrat nejakej výstavy či komorného džezového koncertu.

Za zmienku určite stoja viac či menej významné väzby medzi jednotlivými sekciami. Tak napr. traumatizovaný Ostreľovač zo San Francisca s neprekonateľným nutkaním zabíjať ženy by sa vôbec nestratil ani vo freudovskej sekcii a snímky ako Vo víre z retrospektívy Otta Premingera či záverečné Temné zrkadlo s dvojrolou Olivie de Havilland tiež pracovali s poznatkami psychoanalýzy (posledný menovaný konkrétne s psychologickou metódou Rorschachovho testu). Nehovoriac, že taká Veronika Voss z nemeckej sekcie bola tiež (temný) prípad pre psychiatra a Scottie z Vertiga sužovaný komplexom viny a chorobne túžiac po ženskej dokonalosti taktiež prechádzal veľmi osobitou psychoterapiou. A čo sa týka Nemecka ako takého, nezabúdajme, že korene či prvé divadelné alebo filmové skúsenosti mnohých exilových noirových tvorcov, vrátane nemecky hovoriaceho Premingera, siahajú práve tam.

Program 4. ročníka bol tak naozaj vyšperkovaný a poukázal na to, že Noir si rozumie s Freudom, jeho nálady presiakli aj do príbehov z Divokého západu, poznajú ho aj v Nemecku, no najlepšie mu je predsalen v San Franciscu. K tomu prirátajme sympatické a informačne bohaté úvody dramaturgickej dvojky Jana Bébarová – Milan Hain, ktorej sa navyše podaril husársky úlovok v podobe spomínaného exkluzívneho hosťa! A paradoxne, aj keď to bol rok, kedy sa uvádzalo zatiaľ najmenej kultových klasík, práve tohtoročnú dramaturgiu hodnotíme ako doteraz najlepšiu! Mimochodom, ktorý iný festival má zverejnený časový harmonogram projekcií už dva mesiace pred svojim začiatkom?

TAM, KDE KARMÍNOVÁ KONČÍ

NFF 2016 sa niesol v znamení karmínovo červenej. Neodolateľná farba zdobila notoricky známe logo s tajuplnými ženskými očami a zohrávala kľúčovú úlohu vo festivalovom spote. Bez debaty šlo o najlepšiu farebnú voľbu doterajších ročníkov. Červená je sama o sebe odvážna a ambivalentná ako film noir samotný. Na jednej strane je symbolom lásky a radosti, no rovnako signalizuje i varovanie a môže stelesňovať pokušenie, peklo a navyše v karmínovom odtieni predovšetkým krv! A to sú veci, ktorými prechádza snáď každý jeden noirový (anti)hrdina...  

Nemá zmysel sa rozpisovať, že NFF sa na českej festivalovej mape už etabloval, a že má svojich verných fanúšikov či maskotov v radoch divákov i hostí (viď kopu povedomých tvárí a už tradične zábavného Tomáša Hanáka alias Phila Marlowea). Áno, to všetko už naznačil druhý ročník (ktorý navyše zvládol zaťažkávajúcu skúšku zmeny dejiska) a naplno potvrdil ten tretí. Štvrtý rok posunul festival ďalej a nasadil laťku vysoko. A to nielen dramaturgicky, ale aj prehlbujúcou sa komfortnosťou služieb v zmysle hesla „všetko na dlani“: nemôžeme nespomenúť ústretovosť, čo sa týka úschovy batožiny, nedoceniť organizáciu kyvadlovej dopravy z hradu i na hrad, tematické festivalové stánky s kávou a vínom, či ponuku deky a welcome drinku v podobe bourbonu pred vybranými projekciami.  

Pre objektivitu však treba poznamenať, že prehliadka sa nezaobišla bez technických zádrhelov. Konkrétne šlo o krátky výpadok titulkov v samotnom závere troch projekcií. Keď si však spomenieme napr. na opakované výpadky projektorov na košickom Art Film Feste, ide len o kozmetický škrabanec na inak dobre zvládnutej organizácii. Koniec koncov, veď aj takému Dane Andrewsovi to Tam, kde ulica končí slušalo viac s náplasťou na tvári než bez nej!