|
JEDNOU NOHOU V BASE |
JEDNOU NOHOU V BASE |
Antonio je mladý dobrák, ktorý strašne túži stať sa advokátom, no jeho život ovplyvňujú dvaja muži, ktorí mu nedávajú príliš dobré podmienky. Tatko kedysi stavil na biznis, ktorý fatálne nevyšiel, a tak teraz žijú v barabizni niekde dve hodiny od Ríma. A profesor Salvatore sa síce Antonia ujal za 300 eur mesačne, no pri 12-hodinových šichtách sa Antonio venuje v jeho kancelárii všetkému, iba nie právu. Pripravuje podklady, varí ako drak, len prípady nerieši. Všetko sa má zmeniť, ak sa stane advokátom.
A tento deň predsa len nadíde, Antonio zvalcuje konkurenciu a vidí v právnej kancelárii veľkú šancu, no ľsťami mazaný Salvatore mu dá novú prekážku: dostane džob, ak si formálne zoberie za ženu jeho milenku Isabel, aby mohla získať talianske občianstvo. Dvaja advokáti balansujúci na hrane zákona si to predsa môžu dovoliť, veď kontroly nechodia a keby aj, nejako na ne vyzrejú. No týmto systémom odpália lavínu nepredvídaných náhod, ktorá ich vedie nielen k šlamastike, ale aj guľkám v obálkach či priamo ku zbraniam mafie...
Talianskych komédií v našich kinách veľa nebýva, preto možno so zvedavosťou pristúpiť k tejto, že kam sa žáner posunul, akých hercov vytiahol alebo čím sa chcú presadiť v konkurenčnej Európe, kde najmä Francúzi majú mladých režisérov či celé tímy a točia ako o dušu. Už od prvých minút cítiť, že Taliani sú ťažkopádnejší, Valerio Attanasio preferuje skôr interiéry, statický štýl a natiahnuté scény, kde namiesto situačnej komiky alebo rýchleho strihu dáva priestor pre vyniknutie pár hercom a najmä monológom či dialógom. Voľba mladého hrdinu Antonia ako rozprávača z nás robí poslucháčov, ktorí musia rýchlo vstrebať poltucet mien, spojitostí a najmä sa stať svedkami dosť ukecaného profesora Salvatoreho a jeho excesov.
|
|
Spočiatku je to fajn, film je u nás našťastie titulkovaný a počúvať talianske rozpravy nie je márne. Asi po 20 minútach zistíte, že Il Tuttofare sa ťažkopádne posúva ďalej. Nezabúdame, že rozprávanie beží v dlhočiznom flashbacku a musíme sa vrátiť na začiatok, čo vás často máta. Riešením je čoraz väčšie zamotávanie podvodov. Vždy sa objaví podmienka, aby sa niečo dorantalo a všetko padá Antoniovi na hlavu. Ak bol najprv vyťažený na 120%, ku koncu nielenže dostáva na držku, je preťažený nadobro.
Najprv sledujeme iba dve postavy, no neskôr sa vykonštruované komploty začínajú miešať. Cieľom komédie je naložiť bezvládnemu chalanovi na plecia čo najviac, aby sme mohli sledovať ako to všetko zvláda, zatiaľ čo ostatní sú skôr bremenom. Fiktívne manželstvo, tehotná partnerka, neskôr sa hlási aj kriminálna línia, lebo advokáti zastupujú mafiánov, medzi ktorými prebieha vojna. Počet situácií sa neskôr zvýši, takže už sa iba nedrísta, ale prídu prestrelky či absurdné situácie ako chcú riešiť právnici niektorých klientov (zmena pohlavia, odpadávanie v súdnej sále atď.). To, že sa neskôr úplne miešajú klamstvá a odrby ani tak nevadí, je škoda, že niektoré prevrátené línie sa ani nevyjasnia. Alebo že už miestami tlačia Taliani až príliš na pílu – Isabel je tehotná a rovno s dvojičkami atď.
|
|
Na papieri zrejme scenár vyzeral dobre: najprv predstaví dvoch hrdinov a ich zvrátený systém, neskôr ho zamotá a potom prídu konsekvencie ich konania. U profesora si nemôže byť ničím istí, lebo padá takmer do kolonky patologický klamár, u iných postáv netušíte, či sú iba tupé alebo preľstené. Napriek tomu je cítiť ako by niektoré menšie línie boli do scenára vložené nasilu, ako by sme sa mali nechať presvedčiť, že toto je taliansky systém a máme unikátny pohľad naň: všade vládne klientelizmus, pár známostí, podplácanie, mafia je súčasťou advokátskeho remesla a prepojenie na najvyššiu politiku sa dá asi očakávať tiež. Antonio sa už ani nemôže rozhodnúť, čo s tým – skôr sa snaží všetko prežiť.
A napokon je škoda, že sú tu aj typické talianske archetypy – keď nemáme čo dať do soundtracku, tak sa tam šupne opera, aj do záverečných titulkov. To isté platí aj o jedle. Niežeby konkurenční Francúzi solili oveľa viac invencií, ale ich ľahšie komédie majú väčší úspech. Jednou nohou v base ostáva len jednou nohou v istom výsledku – celkovo je iba priemerným pokusom a tvorcovia len opakujú veľa ráz videné...
Il tuttofare (Taliansko, 2018, 96 min.)
Réžia: Valerio Attanasio. Scenár: Valerio Attanasio. Hrajú: Sergio Castellitto, Guglielmo Poggi, Elena Sofia Ricci...
