AD ASTRA

Po vrelom prijatí v Benátkach a pozitívnych recenziách vynášajúcich výkon Brada Pitta takmer do oscarových výšin (tento rok tam bude riadne horúco) sú očakávania na tento titul nesmierne veľké. Ad Astra je po rokoch nový pokus o inteligentné sci-fi, ktoré rieši viacero vecí súčasne. A možno budú viac potešení tí, čo si pri kolonke science fiction chcú užiť tú prvú časť (vedu), ako uletenú fikciu.

V 22. storočí sa ľudstvo správa inak. Na Mesiac sa dá dostať komerčným letom, sú tam pobočky Subway a za hranicou civilizovanej základne prebiehajú neľútostné boje ako tu dole v africkej púšti. Na Marse sú astronauti za necelé tri týždne a funguje tam čulý život v takej miere, že niektorí ľudia sa tam už narodili.

No ľudstvo čaká iná výzva: spoza Neptúnu sa vynára hrozba v podobe energetických výbojov, ktoré ohrozujú priamo Zem. V minulosti sa sem vydala expedícia Project Lima s Cliffordom McBridom, ale prerušila so Zemou kontakt. Je potrebné zistiť, čo sa stalo a či náhodou Lima neohrozuje celú slnečnú sústavu. A na misiu poletí aktuálne najskúsenejší astronaut, Cliffordov syn Roy McBride...

Je celkom ľahké predstaviť si, že predlohu pre tento film by napísal Arthur C. Clarke, ktorý dal svetu štyri Vesmírne odysey. Ale James Gray, ktorý má za sebou viaceré zaujímavé filmy (naposledy Stratené mesto Z, od ktorého nemá Ad Astra pocitovo ďaleko) je jeho solídnou náhradou. Tvorca menších drám dostal teraz veľkú šancu, no svoj ťahavý štýl si ponechal, čo sčasti ovplyvňuje tempo filmu i niektoré momenty.

Pritom štartuje bombasticky sekvenciou pri oprave stanice nad Zemou, z ktorej padá Brad Pitt strmhlav nadol. Je to skvelá sekvencia, ktorá vynikne na IMAX plátne a pokračuje niečím úplne opačným: prvým monológom Pittovej postavy nad jeho životom, odcudzením od manželky či zabudnutým otcom niekde v neznámej časti vesmíru. Toto sú dva kontrasty, ktoré Ad Astra núka a drží sa ich v celej dĺžke.

Občas sa blysne dravou akčnou sekvenciou (dynamická prestrelka na Mesiaci je kratšia, no dychberúca), neustále tu štartujú rakety alebo sa pozeráme na prelety vo vesmíre. A do toho sú miešané až meditatívne pasáže, kde sa Roy McBride venuje sám sebe. Vnímame jeho lety do vesmíru, život ovplyvnený udalosťami, jeho pokojnú povahu i pulz niekde na úrovni maratónca. V tom smere sa sčasti podobá aj na vlaňajšieho Prvého človeka, ktorý však mapoval život reálneho človeka. Ale vnútorné dilemy nie sú úplne odlišné...

Ad Astra patrí do kategórie sci-fi, ale je prísne vedecká i realistická. Celkom pokojne môže takto ľudstvo fungovať o sto rokov (preto odkaz na A.C. Clarka) a riešiť podobné otázky: zmapujeme slnečnú sústavu a čo ďalej? Máme sa spoliehať stále na seba alebo je tam niekto ďalší? Paralelne sa rieši vzťah otec-syn, ktorý v hlave astronauta v istých momentoch eskaluje. Brad Pitt vytiahol postavu na maximum a film mapuje jeho odyseu naprieč vesmírom i v jeho vnútri. Za tento výkon by mohol ísť až na oscarovú či glóbusovú nomináciu, keďže ťahá 90% filmu sám (v istej časti mu pomôže aj Tommy Lee Jones).

Navyše je Ad Astra výborne zrežírovaná. Podobne ako nás James Gray dokázal upútať expedíciami do Amazónie pred dvomi rokmi, teraz nás berie do vesmíru. A špičkovú kameru zaistí Hoyte van Hoytema (preto vám vizuálny štýl sčasti pripomenie Interstellar) a pľasnete sa do čela, ak si myslíte, že soundtrack je zhodný s Prvým kontaktom. Je to pravda, ale kvôli tomu, že Max Richter preň požičal jednu skladbu, ale tu zložil väčšiu časť filmu a znie výborne ku všetkým zadumaným momentom.

Jediná vec, ktorá môže sčasti prekážať v konečnom zúčtovaní, je pocit z katarzie. Niekomu môže koniec prísť ako veľmi vydarený, ďalší budú riešiť, či nemohol byť ešte viac "našponovaný". Alebo skrátka  - iný. Bez akéhokoľvek náznaku treba odkázať, že v tomto kontexte je v poriadku.

Ad Astra (Čína / Brazília / USA, 2019, 122 min.)
Réźia: James Gray. Scenár: James Gray, Ethan Gross. Hrajú: Brad Pitt, Tommy Lee Jones, Ruth Negga, Donald Sutherland, Kimberly Elise, Loren Dean, Donnie Keshawarz, Sean Blakemore, Bobby Nish ...