NEVIDITEĽNÝ

Téma neviditeľnosti je pre horory, či sci-fi, bezvýhradne lákavá. Pred 20 rokmi sa o ňu pokúšal Paul Verhoeven, skôr vo vedeckom podaní Muža bez tieňa. Ale originál sa datuje ešte do roka 1933, kedy sa po plátnach dobových kín preháňal obväzom zafačovaný vedec v réžii špičkového Jamesa Whalea. Divákom sa téma páči – je mysteriózna a umožňuje vykročiť rôznym smerom. Navyše vás určite zaujmú dve podstatné veci: ako sa k neviditeľnosti niekto dostane a ako je zobrazená na plátne. A či neviditeľnosť zároveň neponúka aj metaforu vážneho problému skrytého násilia. 

Najnovšia verzia má však trošku iný nástrel a začína akoby z iného filmového príbehu. V mimoriadne tichej napínavej úvodnej scéne sa Cecilia snaží ujsť z domu. Je to obrovská pevnosť nad útesmi a špliechajúcim morom a jej útek komplikujú viaceré prekážky. Tíško prejsť, obliecť sa, zobrať lieky i zbalené veci, nasmerovať inam kamery, prejsť cez garáž, preskočiť plot a za ním čaká snáď sloboda. Uteká pred svojim ex partnerom, tyranom Adrianom. Ceciliu následne prichýli jej kamarát s dcérou a prvé týždne žije v obrovskom vypätí, takže má problém prejsť aj k poštovej schránke.

Všetko sa mení po doručení správy, že Adrian zomrel. Cecilia sa osmelí, začína žiť a dokonca dostáva vyplácané finančné prostriedky z jeho veľkého majetku. Lenže úplný pokoj nenachádza a nervy sotva drží na uzde. Ešte sa okolo nej začínajú diať divné veci – akoby vedľa nej niekto stál. Premiestňoval predmety. Či zobral jej v noci prikrývku? A nikto v jej okolí nechce veriť, že sa už nezbláznila. Takže patrí už do blázinca, alebo ju niekto skutočne ohrozuje?

Neviditeľný ponúka pomerne dlhú časť minutáže úplne iný žáner, ako pravdepodobne čakáte. Nie je to desivý horor, ako z minulých dekád. A nie je to ani sci-fi, ako od Verhoevena, v ktorom sledujeme nevydarený vedecký pokus a jeho následky. Šikovný režisér Leigh Whannell (toho si po úspechu Upgrade a Insidious, už definitívne prevzal Jason Blum pod svoje krídla) nastolil iný koncept a za žáner si vybral veľmi nepríjemný psychologický triler, ktorý môže sčasti pripomínať až známe Noci s nepriateľom / Sleeping with the Enemy 21. storočia.

Elisabeth Moss (Príbeh služobníčky, Štvorec) uvidíte v jednej z jej najlepších filmových a seriálových úloh. Dokážete jej veriť, že je neustále týraná, snaží sa zo šialeného kruhu násilia vymaniť, čo je veľmi náročné. Keď prídu nečakané, až nadprirodzené javy, svoju Ceciliu hrá tak výborne, že by ste jej hravo uverili šialenstvo a že si všetko vymýšľa, resp. fakt, že život s agresorom na nej zanechal výrazne´stopy a začína ho vidieť všade. Precízne je tu tak tematizovaný moment, ako býva domáce násilie často odmietané okolím a blízkou rodinou (...tvoj manžel je predsa úžasný, nikdy by ti predsa neublížil, veď ho predsa poznáme... a podobne). Na psychologickú drámu Neviditeľný sa preto oplatí pozerať naozaj interpretačne otvorenejším spôsobom a v príbehu stojí za to hľadať viac, ako pri bežných komerčných tituloch.    

Whannell nás drží v tom napätí pomerne dlho a netušíte, či sa film zlomí a efekt neviditeľnosti nevyužíva v iný prospech. V prvej hodine vám ostáva len rátať zvláštne momenty, ktoré sa azda vysvetlia. Najskôr sú subtílne, pársekundové, ale potom Whannell riadne pritvrdí. A nemazná ani s audiovizuálnou stránkou, graduje na minútové pasáže, kedy je hutné napätie miešané s agresívnou dunivou až nepríjemnou hudbou Benjamina Wallfischa. Ak ste videli Liek na život pred tromi rokmi, atmosférou sa mu Neviditeľný približuje, avšak na vysvetlenia si musíte počkať a sledovať jednotlivé momenty i správanie postáv.

V druhej polovici sa snímka rázom zlomí a Whannell začne rozvíjať nečakané dejové situácie. Scéna v reštaurácii je pozoruhodná a pasáž potom už trhá hranice psychologického trileru i líniu šialenstva. V záverečnej tretine si užijete nielen veľa krvi, ale aj prekvapivo akčné scény i odhodlané kroky Cecilie. Divákov možno rozdelí brutálna scéna na chodbe s tuctom policajtov – schválne, či sa postavíte na moju stranu a oceníte jej efektné násilie, alebo filmu po nej body odškrtávate. Iste, finálna tretina premieša postavy a ich konanie, no epilóg je výborne premyslený.

Neviditeľný má okrem Elisabeth Moss prakticky neznámych hercov, ale všetci prešli kvalitným castingom. A je fajn vidieť titul, ktorý sa hrá s efektmi, divákmi, plynule mení žáner, očakávania a najmä kvalitatívne stúpa. Paradoxne, prvá polhodina je iba taký rozbeh, ale potom si už film vychutnáte. Čím sme ďalej, tým témy neviditeľného, ale aj psychologického teroru, či domáceho násilia, pozície obete či útočníka získajú nový rozmer. A potvrdia, že aj starý horor môže dostať po 87 rokoch nečakane sviežu i drsnú adaptáciu zdôrazňujúcu vážne spoločenské problémy.

The Invisible Man (Austrália / USA / Kanada / UK, 2020, 124 min.)
Réžia: Leigh Whannell. Scenár: Leigh Whannell. Hrajú: Elisabeth Moss, Oliver Jackson-Cohen, Harriet Dyer, Aldis Hodge, Storm Reid, Michael Dorman, Cleave Williams ...