SÚ TO IBA 3 TÝŽDNE, NO PRIPADÁ NÁM TO AKO VEČNOSŤ. CHÝBAŠ NÁM, KINO...

Peter Konečný

Ako v redakcii prežívame obdobie zavretých kín? Prišli sme o to, čo milujeme a kiná prišli o svoju, tak či tak, komplikovanú istotu existencie. Jednosálovky čakajú mimoriadne náročné mesiace, ktoré potrvajú aj po skončení pandémie. Návrat divákov a diváčok totiž nebude okamžitý a kultúrne podujatia čaká smutný a opatrný rok 2020. Distribučné spoločnosti, kinári, filmári a filmárky, filmové festivaly, prehliadky, audiovizuálne vzdelávania, filmoví novinári a novinárky - stratili a stratia ešte veľa zo svojich pracovných aktivít. V Kineme však tmu kinosál milujeme už 19 rokov a veríme, že sa do nich čo najrýchlejšie vrátime. Budú nás potrebovať.

Niekoľko mesiacov bez kín - to je časový predpoklad, ktorý treba prijať. Nikdy by mi nenapadlo, že takýto text na Kineme niekedy budeme publikovať. Toto sú naše úprimné slová venované kinám. Skúsme teda po prekonaní krízy, navštíviť nielen milované kaviarne, reštaurácie, bary, galérie či divadlá, ale aj svoje obľúbené kiná. Veľká časť z nás v nich strávila dôležité roky svojho života a bolo by pekné a fér im za to poďakovať. Filmy potrebujú kiná a kiná potrebujú filmy. Tak to bude.

Peter Pavlík

Milé kino,

Sú to iba 3 týždne, no pripadá mi to ako večnosť. Preto by som ti rád napísal, čo pre mňa znamenáš. Milujem ťa už od svojich jedenástich, keď ma rodičia zobrali na prvé Hviezdne vojny, teda vlastne štvrté. Odvtedy som ťa navštevoval pravidelne, pokiaľ to bolo možné. Chýba mi pri pozeraní filmov prítmie kinosály, kolektívny zážitok, veľké plátno a skvelý zvuk. Doma to proste nie je ono.

Menil som kvôli tebe plány, utekal z domu, keď som mal zaracha (pozdravujem Snaka Plisskena) a stále sa tešil, keď mi predvedieš svoju neopakovateľnú mágiu. Zažil som s tebou veľa krásnych chvíľ. Tie momenty, keď som plakal, zarezával napätím ruky do sedačky, smial sa alebo konzumoval adrenalín sú nenapodobiteľné. Aj keď občas som odchádzal sklamaný alebo vytočený, tak to stále bol skvelo strávený čas na najkrajšom mieste na svete.

Ukázalo si mi, čomu sa chcem venovať celý život. Vyrábať filmy, pozerať ich a písať o nich je pre mňa prácou aj koníčkom zároveň. To by neexistovalo bez teba. Keď som pred časom odchádzal z Neviditeľného, tak mi vôbec nenapadlo, že budem musieť byť tak dlho bez teba. Chýbaš mi a dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme.

S celoživotnou láskou,
Tvoj Pepo.

Michal Korec

Kino je pre mňa jediné plnohodnotné pozeranie filmu. Niežeby som nebol fanúšikom domácich projektorov (ani veľmi nie) alebo veľkých TV s poriadnym domácim kinom (to som). Ale skúste si doma vypeckovať tretí diel Pána prsteňov v rozšírenej edícii a stane sa vám akurát, že počas filmu trikrát zvoní naštvaná suseda a nemá veľké pochopenie nad zmrákujúcim sa osudom nad Mordorom pri plne zapnutom DTS a duniacom subwooferi.

No v roku 2020 po videní tisícok filmoch a trojtýždňovej pauze od kina ostávajú len spomienky. Súčasné pozeranie doma nie je úplne ono, slúži ako repete na pripomenutie si skvelých kúskov z minulosti (akurát hľadám Blu-Ray s Insiderom z roka 1999 a dám si ho po rokoch zase). Ved ešte aj posledný večer pred karanténou som sedel v kine na premiére (na Bloodshot sme dostali embargo - a je to sčasti škoda, ten film si kino zaslúži a na VoD to už nebude ono). A už 20 dní čakám na ich opätovné otvorenie a moje počítadlo recenzií sa zastavilo niekde na 1328. Niežeby ešte išlo o čísla, že?

Kino má svoje výhody i nevýhody. Posledné roky rekordnej návštevnosti bohužiaľ prihrali veľké množstvo nevychovancov, ktorým ešte tolerujem popcorn i nachos, ale za svietenie mobilmi každých 15 minút, alebo neustále komentovanie deja, by som ich vyhodil na počkanie zo sály (ale zastavil by premietač aj film?). Kultúra kina sa nám zopsula a o kvalite filmov môžeme dlho polemizovať, ale na druhej strane tá atmosféra je tam naďalej neporaziteľná. Keď prídete do sály a bojujete o dobré miesto na festivale či premiére, má to náboj. Keď sedíte a čakáte na logá filmu i prvé minúty, vnútorné napätie sa vždy dostaví.

Nevadí mi, že idem na vopred odpísaný film (pri Špindli 2 nečakáte veľdielo, ale po ťažkom dni vás tiež odzbrojí od reality) a neskutočne sa teším na niekoľko kúskov v roku, na ktoré už síce nepozerám päťdesiatkrát dookola trailer ako kedysi, no ich dátum premiéry mám zarytý v pamäti. Mám rád, keď sa na komédii smeje 100 ľudí za mnou alebo aj momenty, keď sa na nezávislom filme zo Sundance možno usmejem sám a ostatní nechápu. Nemusím ísť vždy do IMAX či Dolby Atmos sály, ale každé plátno (občas aj to poškriabané) má iné čaro. Niektoré pôdorysy sál poznám spamäti a moje prvé kino v Bánovciach nad Bebravou som zažil v lepšej i horšej kondícii (paradoxne teraz drieme v letargii a od júla 2019 nehrá vôbec - kam sa hrabe štátna karanténa).

Milujem, keď si sadám na svoje tradičné miesto (druhý rad spredu v strede) a plátno mi zaberie celú šírku pohľadu - vtedy si viem film vychutnať najlepším spôsobom. Keď reve IMAX znelka či Dolby Atmos a aj ten bežný tupý akčný film vyznie inak, lebo explózie dunia a nemusíte podvedome sťahovať hlasitosť ako doma.

Môj kinoživot sa zastavil, utorky a stredy sú podozrivo prázdne a neupaľujem na premiéry, ale sedím doma. Pár filmov si pozriem - premiéry i reprízy. Ale smutne pozerám na americký i slovenský plán premiér, kde všetko hýbe v čase alebo pribúdajú otázniky a TBA pri termíne premiér. Žiadne sledovanie víkendových rebríčkov a tipovanie s distribútormi, či ich film tento víkend zdolá želanú hranicu, alebo sa pred ňou zastaví. Prázdne sú tak aj pondelky. Zvládam 40-dnový post, ale je už jasné, že ten kinový bude dlhší. Škoda. Lebo kino je pre mňa jediné plnohodnotné pozeranie filmu. A bodka.

Erik Binder

Návšteva kina už bohužiaľ nie je ten sviatok, ako tomu bývalo v minulosti. Vinu ale nedávam prevádzkovateľom kín, skôr neukázneným divákom. Tí sú zvyknutí počas sledovania televízie v domácom prostredí neustále riešiť záležitosti na internete, rozhovor s partnerkou a tak podobne. No a to sa bohužiaľ prenáša aj do kín. Na druhú stranu filmy určené pre kino sú, čo sa týka najmä mizanscény, uspôsobené práve pozeraniu na veľkom plátne, pretože mnoho detailov v dopodrobna premyslených záberoch, sa na menšej obrazovke proste stratí. Stále je tu tak minimálne jedna výhoda sledovania filmov v kinách oproti sedeniu na gauči a čumeniu do bedne."

Lukáš Slovák

Kino chýba, to bez debaty. Doma sa televízor teší aktuálnej priazni, ale unikátne pocity, ktoré mi dáva návšteva kina nedokáže naplno nahradiť. Chýbajú mi aktuálne premiéry, filmový klub a aj možná návšteva Febiofestu v Bratislave. Všetko v kinách, žiadny domáci "black mirror". Taktiež zbožňujem, keď moja priateľka zlupne takmer celé pukance už pri traileroch (aspoň potom nešuchoce počas filmu). Dúfam, že súčasná situácia čoskoro prehrmí a parafrázujúc Alexandra Hemalu, budú nám filmy "spríjemňovať desiatky minút, strávených v atmosfére obľúbeného kina"

Barbora Gvozdjáková

Možno to bude znieť ako klišé, ale zážitok v kine je naozaj neprenosný. Pozerať film sám má svoje čaro, ale ten vzrušujúci pocit, že sa spolu vydávate na spoločnú cestu s mnohými ďalšími je jedinečný. Osobne mi čas v kine pomáha napríklad sledovať aj snímky, na ktoré by som sa sama neodhodlala. Upokojujem sa, že nie som v tom sama. Preto sa veľmi teším, keď budem môcť opätovne usadnúť do ich sedadiel a spoločne sa smiať či plakať nad osudmi hrdinov na striebornom plátne.

Simona Sopiaková

Kino je pre mňa miestom, v ktorom odsúvam realitu bokom a nechávam sa pohltiť príbehmi iných. Je jedno, v ktorom sa aktuálne nachádzam a v akom meste som, vždy sa tam cítim ako doma. Mám rada intímne momenty, kedy sedím v kine takmer sama a celú atmosféru si môžem kradnúť pre seba. Mám rada aj tie, počas ktorých, aj v celkom plnej sále, zavládne absolútne ticho. A energia všetkých divákov sa akoby zlúči do jedného malého spoločného vesmíru. Pekné sú aj pohľady, ktoré si s neznámym spolusediacim neplánovane vymeníte a dokonale si rozumiete aj bez slov. Baví ma vnímať spontánne emócie ľudí - slzy, smiech a aj tlkot vlastného srdca počas záverečných titulkov filmu, ktorý ma úplne odrovnal. Tieto emócie doma nezažijeme, nie v takej miere. Kino mi chýba.

Michal Šmajda

Svetlo preniká tmou,

priatelia, mohol by som si zaspomínať, aké bolo moje prvé kino obdobie (po roku 2000), keď sme začali chodiť do kina so spolužiakmi zo základky; alebo ako som sa dostal k filmu noir (rok 2006); alebo ako veľmi mám rád intimitu a prítmie kinosály... ale keď sa povie kino, moje najláskavejšie spomienky smerujú inam.

Tma. Nôžky makajú, preplietam jednu cez druhú, až zakopávam o seba. Schádzam schod po schode, stále nižšie a nižšie. Babka ma ťahá za ruku, ideme čoraz rýchlejšie, asi meškáme. Tam ďaleko preniká nejaké svetlo, neviem čo to je, oslepuje ma to. Vidím si len na nohy a vidím len nesmelé svetielka pri schodoch. Už sa predierame nejakými sediacimi ľuďmi. Šuchocem sa tu a tam, o kade-koho, kade-čo. Konečne sedíme... Začínal Leví kráľ, moje prvé kino. (Rok 1994, kino Družba, Košice)

Svetlo. Vychádzam z mojej obľúbenej kinosály a prechádzam priestorom, ktoré je pre mňa mekkou kultúry a kultúrnosti. Vôňa kávy, čaju a filmových plagátov či katalógov (to lepidlo a tie farby, viete). Vonku je ešte vidno, no začína sa pomaly stmievať. Mám oduševnený pocit, cítim sa akosi nadľahčene. Akoby som mal začať levitovať a takto priamo odletieť domov. Od vzrušenia následne neviem zaspať... Neskôr som si uvedomil, že 3-iron formoval môj vkus a dal ma na cestu artového filmu. (Rok 2006, FK Cinefil, Košice)

Tma. Sme už unavení (máme za sebou silné rumunské veci), zívame, ale kašľať na to. Dopíjame kávu z automatu, otvárame energeťák. Začína polnočná projekcia, vo vzduchu cítiť vzrušenie a počuť otváranie plechovkových pív. Ozaj, ja som si prečo nekúpil? Koniec filmu. Predriemal som ho. Svetlá sa zapínajú a stretávam sa vôbec prvý raz s Peťom Konečným. Po zoznámení v uličke pri sedadlách smerujeme z kina Fontána parkom do párty stanu na Mojito, sadáme si do tureckého sedu a debatujeme. Číra radosť a spokojnosť... Taký bol záver môjho prvého dňa na mojom prvom filmovom festivale. (Rok 2008, Cinematik, Piešťany)

Súčasnosť, tu a všade. Vraví sa (a dokonca sa v jednej našej piesni aj spieva), že na svetlo vždy vyjdeš tmou. Viem, že sa čoskoro znova spustí „Svetlá, kamery, akcia!“ a slovami Normy Desmond, my opäť budeme tí skvelí ľudia tam v tme.

Eva Labayová

Kino ako kultúrno-spoločenská inštitúcia má svoju úlohu šíriť a propagovať audiovizuálne diela, prinášať divákom zážitok s kvalitným obrazom a zvukom a samozrejme v neposlednom rade ponúkať kolektívne prežívanie atmosféry. Je vítané, ak sa na návštevu kina divák teší ako na výnimočnú a obohacujúcu skúsenosť. Takto vnímam kino ako vedúca filmového klubu.

Ako učiteľka matematiky často využívam kino ako praktický príklad v mnohých úlohách. Zopár zjednodušených príkladov pre ilustráciu. Napríklad na výpočet povrchu (koľko materiálu treba na natretie fasády budovy kina), pri kombinatorických úlohách (koľkými spôsobmi si môže sadnúť 7 kamarátok, ak dve nechcú sedieť vedľa seba), pri priamej úmernosti (ak tri lístky stoja 18 eur, koľko zaplatí skupina 14 ľudí), pri percentách (ak bol film dlhý 2 hodiny a 14 minút a Jožko pri sledovaní zaspal na 20 minút, koľko percent filmu videl nakoniec) atď.

Pracujem v oblasti vzdelávania a aj pri výučbe cudzích jazykov považujem kino za výborný zdroj pre študentov. Pri sledovaní filmov v originálnom znení s titulkami je to príležitosť na zdokonalenie počúvania s porozumením. Ideálne pri angličtine, nemčine, taliančine, španielčine, francúzštine atď. a zároveň sa tým naučia študenti objavovať aj európsku kinematografiu.

Ako divák a pracujúci človek môžem povedať, že kino je pre mňa miestom, kam chodím pre príbehy, kde objavujem iné svety, kde si oddýchnem a zároveň (pri istých typoch filmov) dobrovoľne veľmi vyčerpám. Je to ten kvalitný čas, ktorý venujem sebe a doprajem si pastvu pre oči, potravu pre dušu a nové podnety pre myseľ.

Prežívam toto obdobie karantény z pohľadu absencie kina veľmi ťažko. V televízii sa snažím vyberať kvalitnejší program, ale veľké plátno a prítmie kinosály sa nedajú nahradiť.