NAJLEPŠIA DESIATKA: PULP NOIR 40. ROKOV

Predstavujeme prehľad B-čkových (alebo ak chcete, brakových) noirových klenotov s pulpovou estetikou bez ohľadu na to, či vzišli z príbehov z pulpových magazínov. A viacerým tak možno odpovieme aj na otázku, prečo sa Tarantintov kult volá práve Pulp Fiction (1).

Na úvod si ozrejmime, čo tvorí „béčkoidnú“ esenciu:  je to lacný až triviálny príbeh s naivne milými nápadmi, neznámi herci, braková poetika v zmysle „z núdze cnosť“ a produkcia s malým rozpočtom a heslom „z minima maximum“. Ku každému titulu pridávame aj údaj o počte hodnotení na IMDb.

V tomto zozname nenájdete hlavných mužov filmu noir – cynického džentlmena Humphreyho Bogarta ani ironického neotesanca Roberta Mitchuma. Priestor dostávajú u nás menej známe, drsné tváre noirovej ulice: Lawrence Tierney, John Payne, George Raft či Raymond Burr.

Stranger on the Third Floor (1940)

Zoznam otvárame so skutočne prvým filmom noir (2) od lotyšského rodáka Borisa Ingstera, ktorému status prvenstva ukradla A-čková produkcia – adaptácia Maltézskeho sokola (1941) Dashiella Hammetta. Keď vidíte tiene žalúzií, prechádzku nočnou ulicou a prvý flashback – je vám jasné, že bije pravá noirová polnoc. Ťahákom tejto 63-minútovky je 7-minútová snová sekvencia, ktorá je poctou nemeckému expresionizmu. Brakový vizuál je neprehliadnuteľný: miestami až gýčové expresívne nasvietenie s natiahnutými tieňmi, rada nápaditých strihových prechodov (vodný vír, špirála, oslepujúce lúče, kvapkajúca voda), vychýlené kompozície a skratkovité dvojexpozície.

Zážitok akurát kazia lacné herecké výkony: Peter Lorre a Elisha Cook Jr. (obaja sa o rok neskôr objavili bok po boku v spomínanom Maltézskom sokolovi) sú natoľko podivínske typy, že u nich prehrávanie nevadí, horšie je to u hl. ženskej hrdinky, ktorá prepaľuje výkon očami, dikciou aj gestami. Treba však poznamenať, že dej vzhľadom na rok vzniku nie je úplne klišé: príbeh nesledujeme cez krivo obvineného muža, ale optikou korunného svedka – novinára, ktoré mu otvorí oči jeho „milá“. Doboví kritici nazvali snímku „svadbou poézie a braku“ a štúdio RKO si tu vytvorilo štylistický základ pre svoju bohatú noirovú tvorbu.

IMDb: 3.400

Among the Living (1941)

Raný noir, ktorý mal premiéru len dva mesiace po „oficiálne“ prvom Maltézskom sokolovi. Máme tu skvelú B-čkoidnú noir esenciu: úplne nepravdepodobný námet (obľúbená zápletka s dvojčatami a zámenou identít), expresívne svietenie, bizarné kamerové uhly, pulpové strihové prechody, nechcene vtipnú akciu a zároveň veľa pamätných scén: stiesňujúca scéna v bare, kde sa nášmu psychicky labilnému (anti)hrdinovi rúca svet či ukážkové prenasledovanie v nočnej, dažďom zvlhnutej uličke. Režisér Stuart Heisler neskôr nakrútil aj hard-boiled adaptáciu Sklenený kľúč (1942) a noirovú pecku Storm Warning (1951).

IMDb: 420

Strangers in the Night (1944) + Strange Impersonation (1946)

Ešte pred tým, ako začal Anthony Mann v druhej polovici 40tych rokov spoluprácu s kameramanom Johnom Altonom (T-Men, He Walked by Night), začínal vo vodách B-noiru. Nakrúcal za obmedzeného rozpočtu a s podradnými hercami. Z minima však dokázal vyťažil maximum. Z ranej tvorby vyberáme od neho túto dvojičku. Jeho prvý noir vôbec je gotickou vecičkou s triviálnou zápletkou, kde zranený vojak prežije trápenia na fronte len vďaka dopisovaniu si s neznámou dievčinou, do ktorej sa platonicky zamiluje. Po vojne sa ju rozhodne navštíviť a v dome na útese sa zoznamuje s jej matkou. Zábavný dej je pri ani nie hodinovej minutáži dynamický a čerešničkou je postava psychopatickej babičky, chorobne fixovanej na obraz svojej dcéry.

V prípade druhého titulu, ide Mann – čo sa týka „brakovosti“ – ešte ďalej príbehovo aj vizuálne. Námet vedkyne – využívajúcej neúmyselné zabitie ženy, ktorá ju vydierala a podstupujúcej plastickú operáciu, čím preberá jej identitu – je ešte viac nepravdepodobný. A z hľadiska brakovej poetiky tu máme pochybné prelínačky so zvlneným obrazom, blikajúci neón za otvoreným oknom a stiesňujúce skosené kompozície (tzv. dutch angles).

IMDb: 430 a 610

Detour (1945)

Džezový pianista Al Roberts (Tom Neal) vyráža stopom za svojou priateľkou, ktorá sa rozhodla opustiť miestny hudobný klub a okúsiť Hollywood. Zamilovaný mladík cestuje z New Yorku do L.A., smola si ho však nachádza už pri prvom zastavenom aute. Nepriazňou osudu sa stáva zlodejom, neskôr podvodníkom a napokon aj vrahom... Kráľ medzi noirovými B-čkami, o ktorom tie najdivokejšie jazyky hovoria, že pri rozpočte 20.000 $ vznikol len za 6 nakrúcacích dní, priniesol jedného z najväčších smoliarov filmového plátna. Zároveň ide o jednu z najlepších ukážok filmu noiru, disponujúcu tými pravými „čiernymi“ ingredienciami: retrospektívne rozprávanie podporené trefným voice-overom, zápletka s ukradnutou identitou, osudové stretnutie s femme fatale, cynické dialógy, typické kontrastné svietenie, častý dážď a pochmúrna až bezútešná nálada.

IMDb: 13.900

Black Angel (1946)

Adaptácia Cornella Woolricha (3) patriaca medzi najlepšie sfilmované diela tohto populárneho autora známeho svojou záľubou v postavách s amnéziou. Alkoholu holdujúci skladateľ a pianista (Dan Duryea) a bývalá speváčka (June Vincent) spoločne pátrajú po vrahovi zámožnej ženy: on musí nájsť vraha svojej manželky a ona očistiť svojho milovaného manžela, o ktorého nevine je presvedčená. Vo vedľajšej úlohe poteší ako vždy bezchybný Peter Lorre. Vzhľadom na nízky rozpočet robí kamera Paula Ivana hotové kúzla: úžasne vťahujúci úvodný záber nás zoberie priamo z ulice až vysoko do apartmánu, ďalej zaujme strihová, dvojexpozičná koláž mapujúca alkoholický záťah  po baroch a ťahákom snímky je flashbacková delirická scéna. Išlo o posledný počin režiséra Roya Williama Neilla, známeho tvorcu filmov so Sherlockom Holmesom.

IMDb: 2.540

Born to Kill (1947)

Prvý noir žánrovo ostrieľaného režiséra (a oscarového strihača Občana Kanea) Roberta Wisea je povestný svojimi prehnitými postavami. Skazení nie sú len hlavní protagonisti, ktorí sa „proste našli“ (Claire Trevor sa zamiluje do chladnokrvného vraha v stelesnení Lawrencea Tierneyho (4) s jedným jediným výrazom počas celého filmu!), ale sólo kapitolou je figúrka zapredaného súkromného detektíva (citujúceho Bibliu a Shakespeara), ktorý má od marlowevovského typu teda riadne ďaleko. Fajnšmekrov potešia brakové prvky ako časté zábery na Bay Bridge, zadné projekcie Frisca či vtipný fyzický súboj ikonických predstaviteľov noirových vedľajších postavičiek: Elishu Cooka Jr. a Esther Howard. Na rok ´47 je tu navyše odvážny náznak homosexuality.

IMDb: 4.300

Raw Deal (1948)

Anthony Mann & John Alton! To je záruka minimálne technických kvalít!  Joe (Dennis O'Keefe) uteká z väzenia a chystá sa pomstiť bývalému bossovi (Raymond Burr), pričom spoločnosť mu robia až dve, vzájomne si konkurujúce dámy... Vizuálne podmanivé, temné a štýlové. Nočné ulice plné hmly a pouličných lámp nevyzerali vo filme noir snáď nikdy lepšie. Výtvarne natoľko vďačné, že by podľa tohto mohol vzniknúť aj komiks. Navyše, neopozeraný milostný trojuholník na úteku vás bude baviť svojou nejednoznačnosťou a Claire Trevor s jej vnútornými monológmi o neopätovanej (?) láske vám určite vojde pod kožu.

IMDb: 3.900                                            

The Crooked Way (1949)

Vojnový veterán s amnéziou v podaní Johna Paynea sa vracia do rodného L.A., aby pátral po svojej identite. V meste anjelov ešte nie je ani 5 minút a už ho na každom rohu niekto spoznáva. Dozvedá sa, že pred vojnou zradil gangsterského bossa (skvelý Sonny Tufts) a musí čeliť pomste. Noirov s amneziakom, bojujúcim nielen so svojou diagnózou, ale aj temnou minulosťou, sú kopy (napr. z toho istého roku aj B-čko The Clay Pigeon), ale žiaden nemá takto úžasnú estetiku tmy. Interiérové lampičky, pouličné lampy, blikajúce neóny, low-key nasvietenie tvárí, tieňovanie a monštruózne podhľady. Vizuálna chuťovka a krásna ukážka, ako John Alton dokázal maľovať svetlom v tme.

IMDb: 880

Follow Me Quietly (1949)

60-minútové Bčko s nádherne brakovým a zároveň originálnym námetom: polícia sa snaží vypátrať sériového vraha za pomoci figuríny v životnej veľkosti (bez tváre!) vytvorenej podľa dostupných dôkazov a informácií. Jeho modus operandi: cez noc, v daždi a s holými rukami. Na stope mu je posadnutý detektív s parťákom a peknou novinárkou. Režisér Richard Fleischer, špecialista na B-noiry, pátranie v teréne technicky urýchľuje a okoreňuje dvojexpozíciami a vychýlenými kompozíciami. Zaujímavosťou je, že dôležitou stopou je pulpový magazín. Atmosféra sa drží od prvého záberu na dámske lodičky v daždi až po skvelé akčné finále v továrni. Spoluautorom príbehu je spomínaný noirový matador Anthony Mann. 

IMDb: 1.450

Red Light (1949)

George Raft (5) pomsťuje brata! Biblia ako MacGuffin a soundtrack zložený z Ave Maria v rôznych obdobách. Nenechajte sa však zďaleka odradiť; toto je pulpový klenot a vizuálne skvelý noir z obdobia vrcholiaceho cyklu. Noiristi si naplno vychutnajú schválne brakovú poetiku (časté zadné projekcie, okaté maskovanie sa novinami či opakujúcu sa Raftovu repliku „I´ll handle with this in my way!“) a krásnu noirovú štylizáciu s viacerými pôsobivými scénami: otváračka na Bay Bridge-i, ostré siluety v tmavých interiéroch, blikajúci neón a dážď za oknom, stropný ventilátor vrhajúci tiene, podhľady na robustného Raymonda Burra či finále v daždi na streche.

IMDb: 730

Ďalej odporúčame aj:

My Name is Julia Ross (1945), IMDb: 2.330

Shadow of a Woman (1946), IMDb: 230

Suspense (1946), IMDb: 320

Fall Guy (1947), IMDb: 130

The Brasher Doubloon (1947), IMDb: 870

Bodyguard (1948), IMDb: 540

Inner Sanctum (1948), IMDb: 760

Hollow Triumph (1948), IMDb: 2.190

Behind Locked Doors (1948), IMDb: 740

Search for Danger (1949), IMDb: 60

Nakoľko Bčkový film ako taký vyzeral inak v interiérových, štúdiových 40´s  a inak v exteriérových 50´s, rozhodli sme sa priniesť dva samostatné prehľady. Nabudúce sa preto pozrieme na „fifties“: pôjdeme viac do terénu a vo vzduchu bude paranoja a strach z nukleárnej hrozby.

(1)  Samotný názov PULP FICTION je poctou brakovej literatúre publikovanej v pulpových paperbackových magazínoch s prevažne „lacnými“ detektívnymi, ale aj inými príbehmi. Pôvodný pracovný názov druhej tarantinovky bol odkazom na najznámejší z nich – Black Mask.

(2)  Film noir chápeme ako štylistickú tendenciu, ktorá bola dominantou americkej kinematografie 40tych a 50tych rokov minulého storočia. Vyznačuje sa špecifickým vizuálnym štýlom a špecifickou pochmúrnou atmosférou.

(3)  Žiaden iný autor nedal filmu noir toľko námetov ako Woolrich. Filmové adaptácie nevznikali len podľa jeho regulérnych kníh (okrem Black Angel aj Phantom Lady (1944), The Chase (1946), Deadline at Dawn (1946) či Night Has a Thousand Eyes (1948)), ale aj práve na základe krátkych príbehov publikovaných v pulpových časopisoch, neraz pod jeho pseudonymom William Irish. Spomeňme noiry Street of Chance (1942), The Fall Guy, The Guilty, Fear in the Night (všetky tri 1947) či skrytý klenot The Window (1949).

(4)  Lawrence Tierney (napr. Reservoir Dogs), známy predstaviteľ „tvrďákov“, exceluje vo svojej iba druhej hlavnej úlohe po prelomovej role v životopisnej kriminálke Dillinger (1945). Okrem tohto titulu sa napríklad ako George Raft (5) objavil v celom zástupe B-noirov.