VÝNIMOČNÉ OSCAROVÉ FILMY PODĽA REDAKCIE KINEMY. TIETO DIELA OBDIVUJEME

14 členov a členiek redakcie Kinemy dostalo jednoduché zadanie. Vybrať jeden titul z minulosti, ktorý si Oscara zaslúžil podľa nášho názoru najviac. Vzájomne sme o svojich výberoch nevedeli.

Michal Šmajda

Rád spomínam na oscarový triumf Martina Scorseseho. Samozrejme, Oscara v kategórii Najlepší film či Najlepšia réžia mal získať už dávno pred tým. Príležitostí bolo kvantum: od Taxikára (1976) a Zúriaceho býka (1980), cez Mafiánov (1990), až po Gangy New Yorku (2002) či Letca (2004).

Na druhej strane, Na druhej strane (The Departed, 2006) je u mňa titul za 10/10. Špecialista na tento žáner priniesol nadupanú, novodobú gangsterku (a teda nie úplne akademický film, čo boli o to väčšie radostné emócie). Prvotriedni charakteroví herci, čierno-humorné hlášky, cool soundtrack, bohatosť twistov, filmárske nápady a krysy. A mne naozaj nevadilo, že ide o „prerábku“ (a naopak, The Departed dodnes považujem za dobrý remake).

Víťaza ohlásil symbolicky Jack Nicholson, šialene dobrý predstaviteľ Franka Costella, a tento úspech je akousi satisfakciou za celú sériu Martyho nepremenených šancí. A to ešte potom nasledovali ďalšie nominácie: Hugo, Vlk, Írčan...

Pozrite si aj Martyho ďakovnú reč po tom, čo si po 26 rokoch prevzal svojho vôbec prvého zlatého plešivca za Najlepšiu réžiu. Je to zimomriavková záležitosť!

Barbora Bačíková

Povojnový Rím sa stal kulisou jednej z top oscarových snímok. Zlatú trofej získal v roku 1950 a stal sa testamentom ťažkých čias, keď sa Európa zviechala z mizérie. Vittorio de Sica natočil výnimočné svedectvo. Preniesol nás do doby, v ktorej pád do absolútnej chudoby nebol ničím výnimočným a boj o svoje miesto na svete zvádzal každý bežný človek. Je poctou ľudskosti, obžalobou nedôstojnosti a poníženia. Zlodeji bicyklov (Ladri di biciclette, 1948) sú mojou oscarovkou. Nie jedinou, no môj subjektívny čas preveril, že predsa len najsilnejšou. Rezonujú vo mne rovnakou intenzitou, ako keď som ich videla prvýkrát. A to je dostatočný argument. Ten trpký neorealizmus sa zarezal príliš hlboko.

Juraj Malíček

Najväčšie predstavenie na svete (The Greatest Show on Earth, 1952) je najprv taká tá abstraktná spomienka z detstva, film uviaznutý v pamäti. Prvýkrát som ho pravdepodobne videl niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, asi na ORF, inde veľmi nebolo kde, a pamätal som si z neho len veľký cirkusantský vlak, slonov a extrémne akrobatické čísla. A samozrejme, to obrovské nadšenie, atmosféru, ten pocit výnimočného zážitku. Film, čo sa mi ale že fakt, fakt, fakt naozaj páčil. Celé detstvo, podstatnú časť puberty, film, čo sa z neho stala najprv spomienka a potom mýtus. Nielenže som netušil, čo to bolo za film, ale aj som vlastne pochyboval, či vôbec existuje.

Existuje, v polovici deväťdesiatych rokov som naň narazil vlastne náhodou, keď sme v rámci štúdia dejín filmu preberali Cecila B. DeMilla. Ten veľký hollywoodsky mogul, jeden z otcov zakladateľov. Cecil B. DeMille, čo sa jeho meno zvykne hovoriť v jednej vete so Samom Goldwynom, Louise B. Mayerom, Jackom Warnerom, Charlie Chaplinom či Davidom W. Griffithom.

„Vynálezca“ blockbusteru, producent a režisér veľkých výpravných komerčných spektáklov, ktorý v roku 1952 spojil kinematografiu s jeho prvým a najprirodzenejším rivalom, cirkusom aby vytvoril alianciu proti televízii.

Ten film sa volá Najväčšie predstavenie na svete a Cecile B DeMille zaň ako producent dostal v roku 1953 svojho prvého a jediného „konvenčného“ Oscara v kategórii najlepší film. Nomináciu za réžiu nepremenil, ale to je viac menej jedno, Najväčšie predstavenie na svete je dodnes fantastický kúsok. Film ako atrakcia, najlepší film z cirkusového prostredia ever.

Tatiana Rusnáková

Všetko o mojej matke (Todo sobre mi madre, 1999) - Nemyslím si, že v tej dobe bolo veľa režisérov, ktorí by dokázali natočiť absolútnu telenovelu a povýšiť ju na film, aký si Akadémia jednoducho nemohla dovoliť prehliadnuť, nebodaj ho nevyhlásiť za Najlepší cudzojazyčný film. Zároveň je ale snímka stále skrz naskrz telenovelou, čo je jasný dôkaz toho, že skutočne dobrý režisér urobí majstrovské dielo z akéhokoľvek žánru. Navyše si myslím, že Almodóvar je jedným z režisérov, ktorý ovplyvnil obrovské množstvo súčasných, na veľkých festivaloch aj na Oscaroch, či Zlatých Glóbusoch ocenených tvorcov.

Michal Korec

Môj oscarový favorit - Anglický pacient (The English Patient, 1996). Mnohí budú tvrdiť, že na ten film už dávno zabudli, ale keď si zoberiem rok 1996, je to absolútne zaslúžený triumf a neviem naň zabudnúť - pozerám ho takmer každý rok.  Anglický pacient má 9 Oscarov z 12 nominácií a je škoda, že nepremenil aj zvyšné tri - ale chápem, že Geoffrey Rush mal životnú rolu (Shine) a Frances McDormand bola vo Fargo famózna. Ale možno toho scenára je škoda...

Pretože práve štruktúra a obsah filmu sú špičkové. Úvodné titulky a záver sú rovnaká scéna a keď si film pozriete, rýchlo pochopíte prečo a ako. Úvod je však stred rozprávania a film sa rozvíja v dvoch líniách: má skvelý systém flashbackov a zároveň sa posúva vpred. Mnohovrstevnatý scenár otvára mnohé romance (úspešné i tragické), osudy postáv a do toho vložil kontrast druhej svetovej vojny, viacerých postihnutých miest (Toskánsko, Afrika) a nedorozumenia v kontexte bojujúcich strán. 

Anglický pacient je výborne zrežírovaný film a jeho 160 minút ubieha rýchlo. Má výborných hercov (Ralph Fiennes polovicu hrá iba hlasom, Juliette Binoche ja vynikajúca, Kristin Scott Thomas a Colin Firth nemenej dobrí), spomínaný scenár, ale aj strih, zvuk a najmä hudbu Gabriela Yareda (mieša aj maďarské piesne i inštrumentálne skladby). A do toho je skvostne natočený (kamera nad dunami či tajná jaskyňa majú unikátnu atmosféru) a formálne remeslá ako výpravu či kostýmy. To je dobový film ako sa patrí.

Ale zároveň je to pekná ukážka síce už nie najstaršieho, ale poctivého Hollywoodu. Tragická romanca ako hrom!

Simona Sopiaková

Americké predmestie. Klamlivý model dokonalej rodiny. Pokrivené charaktery. Muž v zajatí krízy stredného veku. Zúfalá osamelosť. Túžba vymanenia sa zo šablónovitého života. Susedia. Magor od vedľa. Potláčanie sexuality. Materializmus ako výplň duševnej prázdnoty. Poletujúce lupene ruží. Domáce video. Šantivý tanec vrecka, ktorému sekunduje jesenné lístie. Silná potreba lásky. Hľadanie samého seba. Prijatie. Katarzia. Červený fľak na stene. Skrytý svet. A v ňom toľko krásy, až ju nedokážeme uniesť.

Brilantný režisérsky debut Sama Mendesa. Famózny scenár Alana Balla. Perkusné nástroje v zimomriavkovom soundtracku Thomasa Newmana. Herecký koncert Kevina Spaceyho. Rozpočet 15 miliónov dolárov. 72. ročník udeľovania Cien Akadémie. Oscara za Najlepší film roka 1999 získava Americká krása (American Beauty, 1999). Zlatú sošku odovzdáva Clint Eastwood. Producenti Bruce Cohen a Dan Jinks prednášajú svoju ďakovnú reč. O rok na to vzniká Kinema.

Erik Binder

Marty (1955) je u nás pomerne málo známy oscarový film, pričom tento komorný kúsok získal v roku 1955 hneď štyroch Oscarov, a to vrátane najlepšieho filmu. Legendárny Ernest Borgnine si v ňom zahral nesmelého tridsiatnika žijúceho u matky a dlhodobo bez akejkoľvek známosti. Pokiaľ máte dojem, že samota je fenoménom iba digitálnej doby, tento film vás môže vyviesť z omylu a je akýmsi dôkazom, že každá veková kategória rieši v každej dobe v podstate rovnaké problémy, len to spoločenské pozadie je odlišné. Marty je z dnešného pohľadu akousi kombináciou Seymoura Skinnera a Očka Szyslaka, ale nejde o komédiu či paródiu, ale nesmierne vydarenú a civilnú romantickú drámu. Nielen o vzťahoch krásnych ľudí bol klasický Hollywood.

Veronika Blaškovičová

S oscarovými víťazmi som osobne väčšinou spokojná. Ale ak mám vybrať jeden, ktorý s odstupom času považujem nielen za naozaj správne rozhodnutie, ale v danom ročníku za bezkonkurenčného favorita, tak to bude posledný diel trilógie Pána prsteňov – Návrat kráľa (The Lord of the Rings: The Return of the King, 2003).

Okrem množstva vynikajúcich technických aspektov, hudobnej zložky a samotného príbehu, zrežírovaného do dokonalosti ide o uzatvorenie výnimočného fantasy príbehu, na ktorý budeme v dobrom spomínať ešte dlhé desaťročia. Pán prsteňov je jednou z najlepších trilógií v histórii kinematografie a s celkovým počtom 11 Oscarov sa zaradil medzi dvojicu Ben Hur a Titanic. Prijatie Oscara za „Najlepší film“ z rúk Stevena Spielberga, režiséra mnohých nezabudnuteľných filmov, nieslo v sebe v roku 2004 nádhernú symboliku.

Tomáš Daneček

Prvýkrát som onú známu, dnes už ikonickú Silvestriho melódiu začul z telky pár rokov po premiére a hneď ma pripútala k malej obrazovke z Oravy. Sympatický "ňouma" v špinavých botaskách a zostrihom (pravdepodobne) od podobne intelektuálne vybaveného súputníka starostlivo založil pierko, ktoré mu priviala náhoda do svojej obľúbenej maľovanej knižky a hodlal sa rozpovedať svoj životný príbeh každému, kto by si prisadol k nemu na lavičku a bol ochotný počúvať. Príbeh človeka s nie zrovna šťastne rozdanými kartami, ktorý však dokázal rozohrať hru silnejšiu než život sám, aby ju nakoniec vyhral. Zemeckis popri sledovaní životných útrap Forresta Gumpa (1994) dokázal zrekapitulovať a kriticky  zhodnotiť cca pol storočia amerických dejín, výdatne si pomáhajúc dobovou hudbou, ktorá už asi zostane neprekonaná. Výsledkom je film, ktorý môžete pozerať stále znova a znova, a navyše ním vyfúkol Oscara spred nosa Frankovi Darabontovi.

Hana Lippová

Meno Alejandra Gonzáleza Iñárritua sa na udeľovaní Oscarov skloňuje už od Amorres Perros (2000) prakticky s každým jeho novým celovečerným filmom – a ja mám rada naozaj úplne všetky. Dokonca aj mnohými trošku zaznámavéno Birdmana (2014), ktorý je pre mňa dôkazom, že tento pán filmár dokáže absolútne strhnúť aj v pomerne komornom, zdanlivo úzkoprofilovom a dokonca čiastočne komediálnom formáte. Skvelý Michael Keaton a scenár, ktorý funguje z toľkých rôznych perspektív, že sa na to dá pozerať zas a znova a vždy pritom objavovať niečo nové. Zároveň ma celkom príjemne prekvapilo, že tento svojský filmík na 87. udeľovaní cien akadémie v roku 2015 v hlavnej súťaži tromfol aj také oscarové tutovky ako Boyhood alebo Selma.    

Peter Pavlík

Nech si o filme Titanic (1997) myslí ktokoľvek čokoľvek, je jasné, že tento flák patrí k vrcholným ukážkam možností Hollywoodskej kinematografie. Strhujúci, dojímavý a technicky brilantný spektákel má kvôli svojej popularite mnoho odporcov. Sú to však našťastie iba ufrflané hlasy menšiny. Pred ceremoniálom sa šuškalo, či sa akadémia ku Cameronovi nepostaví rovnako macošsky ako svojho času k Stevenovi Spielbergovi s Purpurovou farbou (11 nominácií, žiadne víťazstvo). Opak sa stal pravdou. Rekordných 14 nominácií (rovnaký počet malo vtedy iba Všetko o Eve) sa z drvivej väčšiny premenilo na zlatú sošku.

Keď na pódium nastúpil Sean Connery s obálkou, kde sa nachádzalo meno víťaza, nebolo stále isté, či akademici nedajú na poslednú chvíľu predsa len prednosť Brooksovi a jeho As Good As It Gets. Nakoniec sa tak nestalo a Cameronov triumf bol spečatený, 11 oscarový rekord Beh Hura dorovnaný a vizionársky tvorca sa korunoval za Kráľa sveta. Úplne zaslúžene a nie iba kvôli svojej zapálenosti (projektu vtedy nikto neveril a predikoval sa megaprepadák, ktorý bude ničiť kariéry). Titanic je stále úžasný film a zaslúžil si zlatú sošku ako máloktorý iný kúsok.  

Babora Gvozdjáková

Spotlight (2015) - táto dráma patrí pre mňa k filmom, v ktorých sa v správnom pomere mieša aktuálna téma s remeselne zvládnutou formou. Tvorcovia spracovali odhodlanosť redakcie amerických novín The Boston Globe. Novinársky tím „Spotlight“ sa rozhodol posvietiť si na škandál v rímskokatolíckej cirkvi – zneužívanie maloletých duchovnými. Režisérovi sa podarilo do hlavných úloh obsadiť herecké esá ako Rachel McAdams, Mark Ruffalo či Michael Keaton. Dokázali sa detailne zamerať na jednu tému bez zbytočných dejových odbočiek. Upozornili na tabuizovanú tému. Sošku za najlepší film roka im odovzdal Morgan Freeman. Filmový štáb poďakoval za to, že mohli svojim dielom dať hlas mnohým obetiam, ktoré sa často sami obávajú proti inštitúcii svedčiť. Veria, že z nich bude čoskoro zbor a ich hlas budú počuť až vo Vatikáne. Našu spoločnosť však čaká ešte dlhá cesta.

Lukáš Slovák

Na tomto mieste by mohlo byť množstvo srdcoviek z radov oscarových víťazov, ktorých buď preveril čas alebo spadli do zabudnutia. Paradoxne si však vyberám ostatného víťaza kategórie „Najlepší film“ a teda juhokórejský titul Parazit (Gisaengchung, 2019). Už od prvej projekcie (na MFF Cinematik 2019) som sa do filmu doslova „zakukal“ a ihneď som mal tušenie, že to môže dotiahnuť veľmi ďaleko, pričom už vtedy mal vo vrecku Zlatú palmu z Cannes.

A tak sa aj stalo. Na Oscaroch ukoristil sošku za „Najlepší medzinárodný film“, no nezostalo to len pri tomto klasickom ocenení zahraničnej snímky. Stal sa vôbec prvým neanglicky hovoreným víťazom Oscarov a priložil aj ceny za réžiu a originálny scenár. Niet sa čomu čudovať.

Parazit je unikátnym a chutným multižánrovým gulášom, namixovaným s extrémnou precíznosťou. Režisér ukážkovo pracuje s potenciálom príbehu a primiešava odľahčený humor so vtipnými momentami. Nielen diváckym prístupom, ale aj artovým zázemím sa stáva ohromne jedinečným. Hoci ešte nezložil skúšku časom, pre mňa osobne znamená presne ten typ filmu, ktorého víťazstvo som si veľmi želal. Keď pred vyše rokom Jane Fonda vyslovila dané, za bežných okolností skôr hanlivé slovo, bol som úprimne potešený.

Eva Labayová

Pri plnení úlohy od šéfredaktora (vybrať svoj „naj“ oscarový film) listujem zoznam víťazov v kategórii Najlepší celovečerný film a zároveň si v duchu dávam ďalšiu úlohu – doplniť si vedomosti a pozrieť si aspoň niektoré filmy staršieho dáta, ktoré boli od začiatku udeľovania Oscarov (1928-1929) ocenené. Ale späť k zadaniu.

Pôvodne som si myslela, že vyberiem jeden z novších titulov (Parazit prípadne Roma – ako najlepší cudzojazyčný film), ale nakoniec mi zrak spočinul na roku 2001 a vedela som, že mám víťaza. Je ním film Ridleyho Scotta v hlavnej úlohe s Russellom Crowom – Gladiátor (2000). Priznávam, výber bol na základe emócií a spomienok, ktoré sa mi k filmu viažu. V čase uvedenia filmu som mala krásnych 21 rokov a bol to môj posledný spoločný kino-zážitok s otcom a bratom. Nespomínam si, že by sme odvtedy boli niekedy spoločne v kine. Čo mi dáva ďalší bod do môjho „to do“ zoznamu... len čo sa kiná otvoria. A navyše keď pre vás tieto riadky píšem, v pozadí mi znie fenomenálna hudba Hansa Zimmera, ktorá film povyšuje na ešte silnejší zážitok (o tom vizuálnom, myslím, netreba vôbec hovoriť).

Takže toto bol film, ktorý v roku 2001 zvíťazil v oscarovej aréne nad súpermi akými boli: Čokoláda (Chocolat), Tiger a drak (Crouching Tiger, Hidden Dragon), Erin Brockovich (Erin Brockovich), Nadvláda gangov (Traffic). Víťaza vyhlasoval a zlatú sošku na 73. udeľovaní Oskarov odovzdal herec Michael Douglas. „It takes a lot of people to make a coliseum but it only takes one or two to mess it up“ ... týmito slovami začala ďakovná reč. A koľko pravdy je v nej. Naozaj si žiada veľa ľudí (a samozrejme času) vybudovať niečo veľké a žiaľ stačí jedno alebo dve individuá, aby to pokazili. Našťastie pre portál Kinema platí len tá prvá časť vety. Rok 2001 bol dôležitý nielen pre film Gladiátor, ale aj pre náš filmový portál, ktorý sa stal pevným koloseom pre všetkých milovníkov filmov a kinematografie.

Peter Konečný

Obchod na korze (1965) „Tragikomické podobenstvo o nemožnosti kompromisu so zlom, o slabosti, strachu, nevedomosti a hlúposti ako živnej pôde pre hlásateľov násilia. Komorný príbeh jednoduchého stolára, ktorému jeho švagor, miestny veliteľ Hlinkovej gardy, prihrá skrachovanú židovskú galantériu, aby mu nenarúšal kádrový profil. Jednoduchý stolár Tóno Brtko sa ocitá medzi dvoma svetmi – čistým, nedotknuteľným svetom starej nahluchlej Židovky a svetom reality, symbolizovanej nezmyselnou drevenou Babylonskou vežou na námestí, oslavujúcou vládnuci režim. Brtko svoje previnenie zastiera, uteká pred ním. Neodolal naivnej vidine zbohatnutia, ale chce zostať poctivým človekom. Je ním až do chvíle, kedy v opojnom záchvate strachu z fašistov aj zo svojho svedomia nakoniec spôsobí tragédiu.

Vrcholné dielo úspešného režisérskeho tandemu prijal celý kultúrny svet s nadšením ako vzrušujúce etické posolstvo so strhujúcim umeleckým vyjadrením. Rozprávačská triezvosť a klasicky cítené realistické herectvo dokázali svoju podmanivosť vo vtedajšom príboji moderných vyjadrovacích foriem. Film, ktorý okrem iného osvetľuje temné obdobie našich národných dejín, varuje pred provinčným siláctvom a velikášstvom, pred zastieraním malosti a podriadenosti.“ Absolútne presný popis ASFK, ktorá film distribuovala do filmových klubov v rámci dôležitého Projektu 100. Vzdelávanie kvalitnými filmovými dielami je budúcnosťou modernej edukácie.