TEMNÝ DOM

Manželia Beth a Owen si žijú na prvý pohľad idylický život vo veľkom dome na brehu jazera v jednom americkom malomeste. Owen vybudoval ich útulný, ale zároveň priestranný príbytok v podstate sám, bez cudzej pomoci. Beth učí v miestnej škole a k životu im chýba snáď už len dieťa. Tieto informácie sa ale dozvedáme iba sprostredkovane vďaka niekoľkým retrospektívam behom celého filmu, dej psychologického hororu Temný dom začína takpovediac in medias res, krátko po smrti Owena. Ten si na loďke pred ich domom, neznámo prečo, strelil guľku do hlavy.

Čo ho k takémuto kroku donútilo sa zdá byť nezodpovedateľnou záhadou, pretože muž po sebe nechal iba nič nehovoriaci list o tom, že Beth sa už nemusí ničoho obávať. Ovdovelá tridsiatnička sa ale s málom neuspokojí a po nájdení záhadnej fotky neznámej ženy v manželovom osobnom počítači začne pátrať po tajomstvách jeho života. A to aj navzdory faktu, že v dome sa nebude vďaka pribúdajúcim nadprirodzeným úkazom cítiť bezpečne. Na prvý pohľad môže pôsobiť Temný dom ako film o manželskej nevere a o tom, že svojho životného partnera nikdy nemôžeme dokonale spoznať. Scenár dvojice autorov a Bruckner ale má našťastie podstatne originálnejšiu zápletku.

Rodák z Atlanty, David Bruckner, sa medzinárodne presadil predovšetkým vďaka dnes už kultovému hororu The Ritual z roku 2017. V ňom sme sledovali partičku britských mužov na horskej túre po švédskych lesoch, v ktorých sa stretávajú s nebezpečným nadprirodzeným protivníkom. Išlo tu ale najmä o polemiku o vyrovnávaní sa s výčitkami svedomia, otázke skutočného hrdinstva a hĺbke mužského priateľstva. Folklórny „bubák“ tu slúžil, samozrejme okrem strašenia postáv a divákov, najmä ako metafora duševných rozporov hlavného hrdinu.

Podobný prístup zvolil Bruckner aj v Temnom dome. V prvom rade mu ide predovšetkým o takmer až psychiatrický rozbor ženy trpiacej posttraumatickým šokom po smrti blízkej osoby, kde sú jej psychózy vyjadrené na plátne prostredníctvom klasických hororových výrazových prostriedkov. Nie je tak jasné, či ide o Bethine halucinácie a predstavy, alebo či Owen neprišiel počas života na dosiaľ neprebádané metafyzické aspekty ľudskej existencie. Postupom času sa vynára aj ďalšie alternatívne riešenie, ktoré by mohlo uspokojivo poskladať jednotlivé čriepky do logického celku.

No a premyslené, sústredené podávanie kľúčových informácií napätému divákovi sa ukazuje byť ako najväčší klad Temného domu. Príbeh sledujeme z pozície Beth, rozsah informácií je viazaný na jej vedomosti a vedomie, čiže ako postupne zisťujeme podrobnosti o Owenovej minulosti, tak zároveň vidíme a vnímame stále viac a viac pokrivenú okolitú realitu jej očami. Určite bolo múdrym scenáristickým rozhodnutím roztriediť jednotlivé informácie do zdanlivo viacerých dejových línií, divák sa tak bude neustále snažiť spojiť si množstvo nesúvisiacich prvkov do zmysluplného celku.

Príbeh je ale vymyslený tak, že odhadnúť záver a spojiť si všetky kúsky puzzle do jedného obrazu ešte pred finále nie je vôbec jednoduché a lepšie aj tak bude si nechať na záver radšej všetko vysvetliť samotnými tvorcami, než vytvárať si vlastné závery. Až vo finále sa totiž dozvedáme, či ide zápletku založenú na nadprirodzenej mytológii, alebo „iba“ o ženine desivé nočné mory. Fotky žien v mužovom notebooku nápadne sa podobajúcich na Beth, staré okultné knihy a ich obsah, Owenom nakreslené pôdorysy domu v zrkadlovom obraze oproti ich príbytku, to sú iba ťažko spojiteľné nápovedy bez pomoci záverečných odhalení.

Otázkou ale po skončení snímky zostáva, nakoľko vás toto riešenie dokáže skutočne uspokojiť, názory sa v tomto smere budú bezpochyby odlišovať. Každopádne scenáristi vymysleli celkom originálne pôsobiacu mytológiu, nemusí však ísť presne o ten typ rozuzlenia, aký by ste si nutne počas sledovania museli želať.

V spojitosti s filmom, uvedeným na festivale Sundance minulý rok, sa hovorí predovšetkým s výborným výkonom Britky Rebeccy Hall. Tej hororový alebo mysteriózny žáner dokonale sedí (Dorian Gray, The Awakening, The Gift) a túto povesť potvrdzuje aj v Temnom dome. Zároveň však vďaka fokusu celého rozprávania na jej osobu vyčnievajú na povrch viaceré logické nezrovnalosti.

Dej začína krátko po samovražde Owena a Beth sa až príliš rýchlo zapája do spoločenského života, po prvých náznakoch hrôzy v opustenom dome v ňom napriek všetkému ostáva prespávať. To je v rozpore najmä s tým, že Beth je od začiatku vykreslená ako žena riadiaca sa v prvom rade emóciami. Viaceré hororové scény vyznievajú rozpačito, nechýba ani zopár žánrových klišé. Nejde však o vážnejšie nedostatky.

Temný dom aj napriek priaznivému prijatiu kritikou nedosahuje kvalít, umeleckých hodnôt, či výnimočnosti najväčších periel žánru posledných rokov z portfólií režisérov, ako napr. Ari Aster, Oz Perkins či niektorých ďalších. A to najmä z dôvodu, že sa v istých smeroch pevne drží zavedených mainstreamových postupov, ale zároveň sa snaží byť aj umelecky ambiciózny a pôsobiť ako vážne zamýšľaná psychologická štúdia trpiacej ženy.

Výsledkom je tak kombinácia viacerých rozpačitých momentov, výborného výkonu hlavnej predstaviteľky a pomerne originálne vymyslenej mytológie. Vaše konečné hodnotenie bude závisieť najmä od toho, ktorá zo spomínaných zložiek u vás preváži.

The Night House (UK/USA, 2020, 107 min.)
Réžia: David Bruckner. Scenár: Ben Collins, Luke Piotrowski. Hrajú: Rebecca Hall, Sarah Goldberg, Vondie Curtis-Hall, Evan Jonigkeit, Stacy Martin, David Abeles, Christina Jackson, Patrick Klein, Crystal Swann, Catherine Weidner, Laura Austin ...