CANDYMAN

V roku 1992 nakrútil režisér Bernard Rose na motívy poviedky The Fobidden legendárneho spisovateľa a režiséra Clivea Barkera horor s názvom Candyman. Dej preniesol z anglického Liverpoolu do amerického Chicaga. To ale nie je úplne presné, pretože ten sa celý odohráva na sídlisku s názvom Cabrini-Green. Ide o miesto, aké radi označujeme pojmom ghetto. Fikčné Cabrini-Green je známe tým, že v miestnom prostredí vyčíňa vrah s hákom namiesto ruky a jeho prítomnosť je dávaná okoliu na známosť prítomnosťou včiel.

Túto mestskú legendu sa rozhodne preskúmať mladá študentka Helen Lyleová a pochopiteľne sa sama dostane do konfrontácie s Candymanom. Tento mestský horor zaujal predovšetkým dokonalým zachytením geniusu loci špinavého chicagského predmestia a to aj zásluhou snímania štvrte na pozadí s miestnymi mrakodrapmi na čele so Sears Tower. Sociálny podtext obsahuje v prvom rade síce polemiku o rasizme a segregácii, ale uniformnosť a nevzhľadnosť bytoviek nám pripomenie, že ako „včely v úle“ žijú po svete miliardy z nás a nikto nevie, vedľa koho býva.

Výborný originál bol pochopiteľne nasledovaný aj dvoma sequelmi, ale pokiaľ je v Európe relatívne málo známy aj pôvodný film, tak sequely už v podstate ani nestoja za reč a to aj napriek tomu, že v nich hrá Tony Todd, pre ktorého ide pochopiteľne o životnú úlohu. Jeho ikonická tvár a celková vizáž je skrátka nezameniteľná. No a tento fakt je bohužiaľ aj jednou z príčin, prečo najnovší príspevok k tematike nemôže dosiahnuť kvalít originálu. Todd síce v snímke hrá, žezlo ale po ňom preberá jeho nástupca.

Tohtoročný Candyman našťastie nie je remake filmu spred troch dekád, ale regulérne pokračovanie odkazujúce na udalosti verzie z roku 1992. Cabrini-Green v digitálnej ére už nie je ani zďaleka ghetto, ale na jeho základoch vyrástla moderná štvrť, keďže pôvodná výstavba sa časom ukázala ako nevydarený sociálny experiment. V drahých bytoch býva síce prevažne biele obyvateľstvo, dovoliť si ho ale môže aj Afroameričan Anthony (Yahya Abdul-Mateen II) so svojou priateľkou (Teyonah Parris). Anthony je umelecký maliar a vystavuje svoju tvorbu aj v miestnych fancy galériách. Náhodou sa dozvie o miestnej strašidelnej legende a aby sa mohol film rozbehnúť, tak povie päťkrát pred zrkadlom meno Candyman. Pre nadprirodzeného vraha v štýle Freddieho Kruegera ide totiž o akúsi vstupenku do našej reality.

Netrvá dlho a na rôznych miestach vo štvrti sa začnú objavovať zohavené mŕtvoly. Roseov Candyman reagoval ako na slasher vlnu osemdesiatych rokov, tak bol aj ozvenou blaxploitation rokov sedemdesiatych. Režisérka Nia DaCosta a trojica scenáristov, vrátane oscarového Jordana Peelea (Get Out), sa snažia čo najviac vo svojej novinke zachovať ducha prvého dielu, avšak pridávajú aj vlastné postupy.

Zasadenie viacerých sekvencií do umeleckého prostredia dodáva filmu určitý glanc a samotné vraždy v ňom pôsobia ako prejav konceptuálneho umenia. Najviac vám ale do očí udrú pomerne početné animované retrospektívy. Pri nich si spomeniete napríklad na podobne ladenú scénu, taktiež retrospektívu, zo siedmej časti Harryho Pottera, znalci histórie kinematografie si ale ihneď spomenú na výtvarný štýl Lotte Reiniger, predovšetkým potom na Dobrodružstvo princa Ahmeda z roku 1926.

Candyman sa neprekvapivo snaží reflektovať súčasnú dobu a problémy na báze rasizmu a segregácie afroamerickej menšiny v Spojených štátoch, ale paradoxne explicitné vyjadrovanie sa k aktuálnej tematike výsledku uberá na pôsobivosti. V tomto smere určite víťazí prvý film nechávajúci priestor na viaceré interpretácie videného. Nia DaCosta a scenár má však vo veci jasno a doslovne predáva divákovi myšlienky zo scenára.

Pričom práve hororový žáner je jeden z najvhodnejších pre hľadanie a nachádzanie implicitných významov a metafor a otvorenej interpretácii videného. Zároveň ale tento prístup odráža súčasnú vyhrotenú dobu, kedy je treba konať a povedať názor nahlas, aby sa riešenie dlhodobých problémov konečne začalo hýbať vpred. Niet potom divu, že napríklad všetci policajti bielej pleti sú vo filme zobrazení ako negatívne a anonymné postavy.

Určite väčším problémom je ale remeselné zvládnutie jednotlivých hororových úsekov, kedy sa divák teší, že sa bude patrične báť. Režisérke sa rozhodne darí budovať atmosféru, kompozícia záberov a zakomponovanie zrkadiel do mizanscény je miestami úchvatné a občas si spomeniete na majstrov žánru typu Daria Argenta. Zároveň sa ale nedarí budovať dostatočné napätie a i keď klasické, hlasne ozvučené ľakačky sú už roky otravné, film by v niektorých momentoch výrazne oživili.

Najväčším kameňom úrazu je potom celý záverečný akt, respektíve jeho absencia. Pointa snímky je síce jasná a úderná, Candyman ale končí v momente, kedy očakávate, že prichádza veľké finále. Pritom pri deväťdesiatminútovej stopáži sa pokojne mohla pridať intenzívna štvrťhodinka a aj výsledné hodnotenie mohlo byť vyššie.

Candyman (Kanada/USA, 2021, 91 min.)
Réžia: Nia DaCosta. Scenár: Jordan Peele, Win Rosenfeld, Nia DaCosta. Hrajú: Yahya Abdul-Mateen II, Teyonah Parris, Nathan Stewart-Jarrett, Colman Domingo, Kyle Kaminsky, Vanessa Williams, Brian King, Miriam Moss, Rebecca Spence ...