SPRÁVA

Mimoriadne favorizovaná dráma o úteku dvoch slovenských Židov z koncentračného táboru klope na dvere našich kín. Vlani sme ju poslali na Oscary (na shortlist s pätnástimi filmami nedošla), pochodila už festivaly a konečne ide do širšej distribúcie. Je to prekvapivo krátky film (94 minút) a nepozerá sa ľahko. Ale je dobré vidieť ako sa dokážeme popasovať s kúskom histórie a ako chceme ponúknuť svetu známu udalosť.

Správa sa sústredí na útek dvojice Vrba-Wetzler od prvého dňa. Neukazuje nám dlhý čas ich pobytu v tábore – začína prvý deň 7. apríla 1944, keď sa skryli počas pracovnej šichty pod drevo vo vonkajšej časti tábora. Rozruch a peklo v lágri začína pri večernom počítaní, kde už chýbajú a celý barak č.9 trpí ich absenciou pod dohľadom prísneho veliteľa. Celé tri dni sú schovaní v úkryte, až potom začína ich pochod naprieč Poľskom a Slovenskom, aby sa mohli dostať do Žiliny a nadiktovať tu správu o zažitých a videných zverstvách.

Ak na film prídete so zvedavosťou ako muži putovali viac ako 100 km v chladnej jari, budete prekvapení, že samotná cesta tvorí menšiu časť filmu. Prvá polovica pokrýva tri dni v tábore, kedy sa muži skutočne utrhli od zvyšku tábora a museli prežiť, kým neskončí poplach. Zhruba 45 minút sme vystavení brutalite poručíka, nociam skrehnutých vojakov bez spánku a napätiu, či dakto vyzradí, kam sa podeli chýbajúci väzni. Na lokálne pomery vidíme solídne nakrútenú väzenskú drámu, kde nechýba dobrý flashback príchodu do tábora, kedy väzeň príde o šaty, vlasy a cennosti, aby sa unifikoval s číslom namiesto mena ako si to Nemci želali.

Väzenská dráma je náročný žáner, ale Správa kombinuje chlapíkov v úkryte (avšak my tušíme, že sa z neho musia vykopať) a ostatných členov baraku, medzi ktorými nájdeme obete, ktoré neboli ochotné nič prezradiť. Miera brutality nie je nízka, spôsoby likvidácie a rastúceho počtu obetí objavia minimalistické scény, aj isté dialógy, po ktorých nasleduje nečakaný akt.

Náročný divák si však všimne, že zo skutočného Osvienčimu tu veľa nevidí a zrejme si tvorcovia postavili kópiu tábora, ktorá však mierne trpí nízkym rozpočtom. Nejde ani o atmosféru, ktorú sa podarilo doručiť, ale o istú mieru autenticity. Z prvej polovice zaujme aspoň nemecký veliteľ a vo vedľajšej úlohe aj františkán, ktorí majú výborné dialógy či dramatické momenty.

Keď začne útek po troch dňoch, prevalí sa najväčšia slabina filmu: nie je napínavý. Peter Bebjak nakrútil v lesoch kvantá materiálu (Čiara, Trhlina), ale pomalé tempo a minimum informácií (divák netuší kade duo ide, čo je škoda) dramatické sekvencie zúži na občasný stret s inou postavou alebo prechod cez hranicu. Ak ste tak ako ja zvedavý, kde sa museli Vrba-Wetzler skrývať, čo jedli a pili, ako sa orientovali, kde sa museli schovať alebo ako to celé prežili v nevľúdnom čase, veľa sa nedozviete. Najväčšie nádeje sa znížia na polhodinu, ktorá mohla byť lepšia i bohatšia...

Finále patrí písaniu známej 32-stranovej správy a podávaniu reportu. Vysoká miera nedôvery je uveriteľná a pobyt v Žiline akoby pripomínal nové väzenie. Časti odborníkov na tému sa bude možno zdať posledná štvrtina tiež skratkovitá, pozostáva z niekoľkých dialógov a prestrihaných scén, aby dospela do svojho finále.

(Ne)súlad medzi brutalitou tábora a podávaním správy je adekvátny. Dá sa namietať, že gro záveru tvorí iba jeden dialóg, v ňom by malo byť najviac presviedčania. Slabá reakcia na udalosti (znalci vedia, že vraždenie koncom apríla 1944) ústi do záveru – história si pamätá správu, ktorá obletela svet, no ten rýchlo nereagoval.

Na slovenské pomery nasadil Peter Bebjak pomalé tempo do príbehu, ktorý sa po rokoch očakávaní nakoniec zdá byť menej dramatický ako by sme chceli. Paradoxne lepšie vychádza prvá polovica v tábore ako všetko, čo nasleduje po ňom – hoci práve od úteku či podávania správy máte väčšie očakávania. Nízke tempo vs. 94-minútová dĺžka značí, že režisér nás chce nechať tápať v dlhých scénach, čo sa sčasti bije s ambíciou dať novej generácií pútavý dej.

Obávam sa, že väčšinové publikum film neosloví ako to festivalové, ktoré je však zvyknuté za posledné roky na vyššiu úroveň drám aj z druhej svetovej vojny (Saulov syn je o dve triedy inde). Môže za to nízky rozpočet, nie úplne presvedčivé lokality a absencia dynamiky. A možno hrubý strih, máte pocit ako by sa do finálnej verzie nedostalo všetko. Noel Czuczor a Florian Panzner odvádzajú solídne party, ostatní herci skôr decentné výkony, ktoré si na druhý deň asi už nebudete pamätať.

Audiovizuálna stránka doručí síce dobrú kameru, kde občas príde aj otočka o 180 stupňov či ťažko určiteľný uhol – niekedy je to dobrá idea, inokedy skôr samoúčelný efekt. Nehovoriac o istej ľakačke ako z hororu! (Ale do kontextu sa hodí.) Hudobná stránka má pár motívov a najmä sa snaží o simuláciu hudby s pomocou rôznych zvukov – čo je rozhodne svieži nápad.

Finálna otázka znie, ako budú film vnímať tí, čo o dvojici Vrba-Wetzler nevedia vôbec nič. Nebude pre nich príliš zbrklý a skrátený? Správa málo vysvetľuje, akoby od diváka očakávala, že minimum znalostí si do kina prinesie. Finálna montáž počas záverečných titulkov sa síce snaží zasadiť film do súčasného kontextu, avšak osobne sa mi tam rozhodne nehodí a sčasti zhadzuje dovtedajší kontext. Chápem myšlienke, ale spracovanie sa mi príliš nepozdáva.

PS – Správa má možno trošku nešťastný termín nasadenia. V čase, keď je spoločnosť totálne rozpoltená a hľadá názorové rozdiely, prináša nemalú mieru depresie z koncentračného tábora a jeho úteku. Ale ideálny termín už asi v súčasnej distribúcii neexistuje.

Správa (SR, 2020, 94 min.)
Réžia: Peter Bebjak. Scenár: Jozef Paštéka, Tomáš Bombík, Peter Bebjak. Kamera: Martin Žiaran. Strih: Marek Kráľovský. Hrajú: Noel Czuczor, Peter Ondrejička, Wojciech Mecwaldowsky, Christoph Bach, Florian Panzner, Lars Rudolf, Aleksander Mincer, Jan Nedbal, John Hannah