THE WOMAN WHO RAN

60-ročný juhokórejský filmový režisér Sang-soo Hong prináša pravidelne od svojho debutu v roku 1996 film každý jeden či dva roky. Má tak na svojom konte už úctyhodných 27 titulov. V našich končinách však nie je príliš známy, distribučné spoločnosti sa jeho portfóliu vyhýbajú aj napriek tomu, že počas kariéry získal mnoho nominácií a aj niekoľko víťazstiev na tak prestížnych podujatiach, akými sú medzinárodné filmové festivaly v Benátkach, Cannes, Berlíne, Tokyu či San Sebastiane.

Jeho novinka s anglickým distribučným názvom The Woman Who Ran získala na minuloročnom Berlinale Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu a aj nomináciu za najlepší film. Bola ocenená aj na festivale v San Sebastiane, konkrétne išlo o Zvláštnu zmienku v sekcii Zabaltegi-Tabakalera. Najmä prvá spomínaná prestížna cena určite vzbudí pozornosť u mnohých fanúšikov artových filmov, ktorí momentálne musia upriamovať pozornosť na rôzne internetové platformy. 

Dá sa predpokladať, že pre mnohých divákov pôjde o prvé stretnutie s týmto režisérom a bolo by chybou očakávať niečo v štýle jeho slávnejších kolegov, ako Chan-wook Park alebo nedávno zosnulý Kim Ki-Duk. Sang-soo Hong pracuje s inými štylistickými aj rozprávačskými prostriedkami. Rozhodne nie je akčný ako prvý spomínaný, ani tak filozoficko-meditatívny ako ten druhý.

Hlavnou hrdinkou komorného príbehu je Gam-hee, tridsiatnička zo strednej triedy žijúca v bezkonfliktnom manželstve a pracujúca v kvetinárstve. Pri stretnutiach so svojimi priateľkami však každej rada pripomína, že prežíva prvý deň po piatich rokoch, kedy nie je v spoločnosti svojho partnera. Nejde ale o orientálny zvyk, ženy z jej okolia nepovažujú takýto spôsob života za príliš prirodzený, avšak Gam-hee svojho manžela obhajuje. Napriek tomu na jednoduchú otázku, či je ich manželstvo založené na pravej láske, nedokáže priamo odpovedať.

Dej sa ale nevyvíja konfrontačným, nebodaj melodramatickým smerom, kedy by si žena zrazu uvedomila, že žije prázdny život a urobila náhle radikálne rozhodnutie, ako by mohol napovedať názov. The Woman Who Ran je až prekvapivo subtítlnym, bezkonfliktným filmom, ktorého silu musíte objaviť v takzvaných „spodných prúdoch“. Žena postupne navštevuje viacero priateliek a vedie s nimi pomerne dlhé rozhovory. Tie sú prerušované občasným vstupom mužských postáv na scénu, tí však dlho v mizanscéne nevydržia.

Slovo scéna nie je vybraté náhodou, snímanie v dlhých záberoch, absencia klasického dialógového strihu záber-protizáber a prevažne v interiéroch odohrávajúci sa sujet zámerne upomínajú na divadelné predstavenie. Ženy sa vidia možno až po dlhých rokoch a tak si majú čo povedať. Ich dialógy ale nepatria do kategórie „ženských“ seriálov typu Sex v meste, čo je možno dané aj kórejskou mentalitou, ako aj faktom, že hrdinky sa po dlhšom čase akoby museli „oťukať“.

Z dialógov cítiť, že ich zdanlivo bezproblémové životy a vzťahy nie sú až tak naplňujúce a nie je jednoduché si to priznať nielen pred priateľkami, ale ani pred samými sebou. Časť prázdnoty predstavuje pre Gam-hee aj nudná práca. Na jednej strane pôsobí predstava práce v kvetinárstve, čiže vo vizuálne úchvatnom prostredí, ako harmonická, na druhej strane sa v nej ale hlavná hrdinka nudí a pokladá si otázku o zmysle jej profesionálneho využitia.

Čiastočné odpovede ponúkajú spomínané rozhovory s mužmi v kratších sekvenciách. Jedna z priateliek Gam-hee musí čeliť stalkovaniu jednej známosti na jednu noc. Žena od muža nič viac nechce, pričom sa kamarátke sťažuje na mentalitu kórejských mužov. Podobné sekvencie sú vo filme tri a každý z týchto mužov je snímaný kamerou od chrbta, čiže im nikdy nevidíme celú tvár. Štylistika snímania sa tak prekrýva s úmyslom vyjadrenia myšlienky, že ženy buď nehľadajú v mužoch hlavnú oporu (aký to rozdiel oproti českým a slovenským urbánnym vzťahovkám), alebo ju skrátka len nenachádzajú.

Najlepšou scénou epizódne rozprávaného filmu je dohadovanie sa troch priateliek s mužom, ktorého manželke vadí to, že v bytovom komplexe kŕmia túlavé mačky a jeho žena sa tak bojí vychádzať z bytu. To, čo by v „západnom“ svete, alebo v krajinách s ľuďmi s povedzme že výbušnejšou mentalitou viedlo možno až k fyzickým útokom, v kórejskom prostredí vytvára maximálne akési veľmi skryté pnutie niekde v hĺbke myslí všetkých protagonistov. Odlišnosť našich kultúr tak vyvoláva v tomto prípade úsmev na tvári.

The Woman Who Ran nepatrí medzi snímky so silnými emóciami, vďaka jej feministickému zameraniu možno ani neuveríte, že režisérom a scenáristom je muž. Nemusí vás nutne chytiť za srdce, ponúka ale zopár zaujímavých postrehov o blížiacej sa kríze stredného veku u žien pomaly si uvedomujúcich povestné pretekanie života pomedzi prsty. Máme tu tak pomerne univerzálne témy, len rozprávané možno až priveľmi alternatívnym štýlom k súčasnej európskej a angloamerickej nezávislej tvorbe.

Domangchin yeoja (Južná Korea, 2020, 77 min.)
Réžia: Sang-soo Hong. Scenár: Sang-soo Hong. Hrajú: Kim Min-hee, Eun-mi Lee, Song Seon-mi, Hae-hyo Kwon, Young-hwa Seo, Seok-ho Shin, Seong-guk Ha, Sae-Byuk Kim