LAST AND FIRST MEN

Hlas Tildy Swinton prehovára z budúcnosti vzdialenej dve miliardy pozemských rokov. Postava z poslednej evolučnej formy ľudstva – osemnásteho druhu – sa obracia k prvým ľuďom – teda k nám. Naši potomkovia požadujú od minulosti, aby učinila zo seba to najlepšie. Utópia, o ktorej ľudstvo snívalo, nebola nikdy dosiahnutá. Namiesto toho naša spoločnosť prechádzala obrovskými výkyvmi radosti a biedy; mohla byť vyhubená nenápadným mikróbom, klimatickou zmenou alebo dôsledkami vlastnej pochabosti. Poslední ľudia predpovedajú blízky zánik civilizácie a pripravujú sa na vyhynutie.

Last and First Men je jediným – a posmrtne dokončeným – filmom / rekviemom Jóhanna Jóhannssona. Islandský skladateľ je známy ako autor hudby k snímkam Prvý kontakt alebo Sicario. Podmanivo desivú, dojemnú a spirituálnu hudbu skomponoval aj k vlastnému filmu. Táto audiovizuálna elégia je voľnou adaptáciou rovnomenného sci-fi románu Olafa Stapledona z roku 1930. Jóhannsson svoj projekt pôvodne realizoval ako živé multimediálne predstavenie; po jeho smrti bol však dovŕšený do podoby filmového diela.

Snímka sa svojou formou radikálne vymyká konvenciám vedecko-fantastické žánru. Okrem hypnotizujúceho hlasu Swintonovej, nie sú vo filme sprítomnené žiadne iné postavy. V dlhých čiernobielych záberoch sledujeme obrovské architektonické diela podivných hranatých tvarov. Kamenno betónové monumenty pripomínajú z diaľky archaickú stavbu podobnú na Stonehenge, detailné zábery však odhalia futuristické rysy týchto objektov. Je na divákovi, aby si vytvoril spojitosti medzi literárnym komentárom a obrazom.

V kontexte ekologického posolstva zohráva vo filme nezanedbateľnú úlohu príroda. Špicaté monumenty kontrastujú s oblými tvarmi krajiny. Pomalé transformácie hmly a oparu vyniknú v spojení s meditatívnou hudbou. V iných momentoch kamera prechádza od futuristickej architektúry k rozľahlým lesom. Voči čiernobielemu obrazu kontrastuje jedine zelená farba ekvalizéru, ktorý občas vizuálne sprevádza hlas rozprávačky; a vábivý a zároveň zlovestný pohľad na ohnivo červené slnko.

Swintonovej hlas sa v prvej polovici filmu sústredí na popis v budúcnu vzdialenej spoločnosti, budov alebo technológií. Ľudia nadobudli grotesknú podobu. Astronomické oko vystrčené z ich lebky dokáže pozorovať vesmír v takých detailoch, ako naše teleskopy. Ľudia síce dosiahli nesmrteľnosť, podieľajú sa však na tvorbe nových jedincov vyššieho rádu. Vytvorili nový systém jednotnej mentality, v rámci ktorej sú mozgy telepaticky združené do skupinovej mysli. V druhej polovici filmu sa hlasový komentár presunie od popisu k rozprávaniu. Výprava prieskumníkov – navigátorov – učinila zásadný objav, ktorý predpovedá blízky zánik ľudstva.

V kontexte dejín kinematografie Last and First Men nie sú až tak radikálne vizionárskym dielom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Snímok má rysy filmovej eseje, špecifického „žánru“, ktorý pomocou audiovizuálneho materiálu traktuje filozofický obsah. Iným významným autorom filmových esejí je Godfrey Reggio, ktorý spolu so skladateľom Philipom Glassom vytvoril tzv. „qatsi“ trilógiu: Koyaanisqatsi (1982), Powaqqatsi (1988) a Naqoyqatsi (2002). Zatiaľ čo prorocké názvy tejto trilógie pochádzajú z jazyka Indiánov Hopi, v Jóhannssonovom diele zaznieva hlas z budúcnosti. Filmová esej sa nesnaží divákovi vnútiť určitý svetonázor, ale svojou nedoslovnou rétorikou ho provokuje k vlastnému filozofickému úsiliu.

Ako nás k mysleniu pobádajú Last and First Men? Zachytené monumenty sú v skutočnosti pamätníky, ktoré môžeme nájsť na území bývalej Juhoslávie. „Spomeniky“ dal v 60. a 70. rokoch minulého storočia postaviť vtedajší juhoslovanský prezident Josip Broz Tito, ako pripomienku hrôz druhej svetovej vojny. Architektúra v brutalistickom štýle symbolizovala silu a sebavedomie socializmu.

Aj keď divák nedokáže tieto objekty identifikovať, pravdepodobne vytuší, že nejde o umelé filmové kulisy. Swintonovej popis stavieb nie vždy odpovedá zobrazenému. Napätie medzi auditívnym popisom z budúcnosti a vizuálnym zobrazením z minulosti, činí z recepcie filmu znekľudňujúci zážitok. Rozprávanie o desivej budúcnosti vzdialenej miliardy rokov je v skutočnosti posolstvom o dôverne známej prítomnosti. Filmová esej kladie otázky o reprezentácii reality a o literárnosti monológu, pri ktorého interpretácii sa môže divák kreatívne prejaviť.

Jóhannsson vo svojom apokalyptickom, ale sugestívnom rozprávaní o ľudskom druhu, neustrnie v beznádejnom pesimizme. Našu tklivosť môžeme utešiť tým, že uznáme veľkoleposť presahujúceho vesmíru. Trvanie ľudstva a iných druhov je len okamžikom pre život celého vesmíru. Posthumanistický pohľad uchopuje človeka ako zanedbateľnú súčasť časopriestoru. Ľudstvo je poctivý druh, ktorý hviezda počala a hviezda ho zničí. Katarzia spočíva v triumfálnej láske k tomuto nepriaznivému osudu.

Uplatnením formy filmovej eseje sa Jóhannsson vzdialil od agresívnej rétoriky. Diváka sa pokúša osloviť nenásilnou intenzitou umenia, podmanivým obrazom, hudbou a nevnucujúcim hlasom literatúry. Pozýva nás ku aktívnemu filmovému zážitku, ktorý môže prehĺbiť náš cit k realite. Jeho esej dokáže byť hlboko humanistická v záujme o ľudský druh a zároveň posthumanistická v úcte ku krajine blízkej aj kozmicky vzdialenej.

Last and First Men (Island, 2020, 70 min.)
Réžia: Jóhann Jóhannsson. Scenár: Olaf Stapledon, Jóhann Jóhannsson, José Enrique Macián. Kamera: Sturla Brandth Grøvlen. Strih: Mark Bukdahl. Hudba: Jóhann Jóhannsson, Yair Elazar Glotman. Hrajú: Tilda Swinton