NA CESTE (JADDE KHAKI)

Túto recenziu píšem zrovna počas môjho putovania po Iráne. Keď sa miestnych mladých ľudí pýtam, či medzi rovesníkmi poznajú niekoho, kto by nechcel emigrovať, odpovedajú vždy záporne. Náboženská a ekonomická situácia zeme je natoľko skľučujúca, že len málo kto by nechcel využiť šancu na lepší život. Zároveň títo ľudia zostávajú so svojou zemou a kultúrnym dedičstvom nerozlučne spätý. V taxíkoch znejú prevažne iránske piesne, znalosť veršov perzských básnikov je na bežnom poriadku. Z tohto dôvodu odchod do cudziny predstavuje pre mladú generáciu Iráncov vyslobodenie i nostalgické utrpenie.

Tento paradox emigrácie – blízkosť smiechu a plaču – preskúmava Panah Panahi vo svojej prvotine Na ceste. Tvorca je synom významného režiséra Jafara Panahiho, ktorý sa iránskym autoritám sprotivil ako kritik nerovného postavenia žien alebo cenzúry v kinematografii. Na rozdiel od otcových filmov, politický kontext v snímke Na ceste nie je explicitne vyslovený, len nenápadne tlie na pozadí. Príbeh sa stáva odyseou dlhého lúčenia syna so svojou rodinou, počas ktorej nostalgicky zaznievajú hlasy populárnych speváčok z obdobia pred islamskou revolúciou.

Obrat Panaha Panahiho od politiky ku kultúre približuje snímku Na ceste k tvorbe Abbása Kiarostamího. Na neho tvorca nenadväzuje len témou putovania, ale aj minimalistickým štýlom, ktorý redukuje rozprávanie na priestor jedného automobilu a prostej iránskej scenérie.

Rodinu Chosra (Hasan Majuni) začíname sledovať niekde uprostred cesty bez bližšie špecifikovaného cieľa. Jeho manželka – pozoruhodne stvárnená Panteaou Panahihou – rozžialene spieva pieseň precitlivenému staršiemu synovi (Amir Simiar) – šoférovi automobilu. Ako energický živel vystupuje neposedný mladší syn (Rayan Sarlak) komicky snažiaci vydobyť si postavenie v kruhu najbližších. Groteskné prvky sa striedajú so zádumčivými pohľadmi postav do diaľky. Smútok rodiny je zjavný, divák však nedokáže zo začiatku porozumieť jeho príčinám skrytým ďaleko za horizontom.

Množstvo informácií deja je totiž zahmlených. Až postupne sa dozvedáme, že rodina sa pokúša nájsť zapadnutú obec niekde v severnom Iráne. V nej chcú vyhľadať prevádzačov, ktorí staršiemu synovi umožnia emigrovať do Azerbajdžanu. Dôvody odchodu zo zeme sú však zahalené tajomstvom. Realistické pozadie tiesnivej nábožensko-ekonomickej situácie je ozvláštnené absurdnými prvkami, ako je ovčia kožušina, ktorú si musí emigrant pred svojou cestou zaobstarať.

Panahi kombinuje prvky vysoké a nízke, vznešené a populárne, Schuberta a Batmana. Keď mladší syn bozkáva zem a velebí Boha, matka ho karhá za olizovanie špinavej hliny. Chlapcovu modlitbu v arabčine strieda dialóg o venčení psa – podľa islamskej viery nečistého zvieraťa. Neskôr chlapec prednesie vlastnú improvizáciu básne o močení, ktorá vzbudí u ostatných pútnikov nemalý ohlas. Dialógy spochybňujúce výkon zdatného športovca alebo odhaľujúce precitlivenosť komixového superhrdinu, sú ďalším potvrdením nespútanej Panahiho hry s autoritami.

Tomuto napätiu medzi vysokým a nízkym nemusíme rozumieť len ako skrytému politickému protestu proti rigidnému režimu islamskej teokracie. V dialektike vážneho a groteskného vyvstáva nerozlučnosť tradície a modernity. Fekálny humor sprevádzajúci náboženský akt nie je ani tak revoltou voči tradícii, ako skôr hľadaním syntézy vysokého a nízkeho. Cesta rodiny tak pripomenie náboženskú procesiu, ktorá zahŕňa púť k posvätnému miestu aj jarmočné veselenie.

Panahi dosahuje karnevalizačnú hru bolesti a radosti zapojením populárnych iránskych piesní. V nich zaznievajú motívy lásky, nostalgie po milovanej osobe a bolesti z jej nenávratnosti. Hlasy hviezd z predrevolučného obdobia režisér umne prepojuje so spevom hercov. Miestna hudobná kultúra tak vystupuje ako prirodzená súčasť biosféry protagonistov. Je atribútom lokality, z ktorej sa žiada uniknúť a zároveň volá po návrate. Tento paradox nerozlučnosti radosti a smútku je dominantou Panahiho odysei.

Režisér však rozvoľnením rozprávania odpútava pozornosť od motívu cesty a pomocou jednoduchých vizuálnych prostriedkov vytvára filmovú poéziu. Kamera je v niektorých momentoch umiestnená v automobile a krúživými pohybmi sleduje jednotlivých členov rodiny i priestor mimo vozidla. Pre Panahiho je často dôležité to, čo sa odohráva na pozadí. Emotívny moment je snímaný z odstupu; v zábere dominuje prostá krajina, osamelé stromy a slnečné svetlo presvitajúce mrakmi. Rozhovor otca a odchádzajúceho syna sprevádza vanutie vetra a prúd rieky. Panahiho prvotina – úspešne vyhýbajúca sa manierizmu – je drzá a uhrančivá zároveň.

Na ceste upúta divákov, ktorí ešte nevstúpili do rodiny iránskej kinematografie, do sveta náznakovej poézie automobilu a krajiny. Publikum oboznámené s tvorbou Kiarostamího alebo staršieho Panahiho si taktiež môže odniesť ozvláštňujúci zážitok. Aj keď Na ceste nie je vizionárskym dielom, karneval vysokého a nízkeho nevystúpil v tvorbe zmienených tvorcov v natoľko hravej nespútanosti, ako je tomu v tomto pozoruhodnom debute.

Jaddeh Khaki (Irán, 2021, 93 min.)
Réžia: Panah Panahi. Scenár: Panah Panahi. Hrajú: Hassan Madjooni, Pantea Panahiha, Rayan Sarlak, Amin Simiar ...