SVETLONOC

Tereza Nvotová po mestskej dráme Špina (2017) nakrútila autorskú žánrovú provokáciu z vidieckeho prostredia. Snímka Svetlonoc uspela na prestížnom festivale v Locarne, kde bola ocenená Zlatým leopardom v sekcii Cineasti del presente, ktorá sa zameriava na nastupujúcu generáciu filmárov. Uštipačný film kombinuje prvky folkhororu. Ide o žáner, ktorý zdroj hrôzy nachádza v lokálnej ľudovej tradícii – napríklad Čarodejnica alebo Slnovrat.

Napriek intenzívnemu lyrizovaniu prírody, má Svetlonoc ďaleko od literatúry Františka Švantnera či Dobroslava Chrobáka, ktorí do prózy vniesli baladické prvky a postavy mýticky zjednotili s prírodou. Nvotová na mytológii buduje pôdorys deja, ale zároveň proti nej brojí a do ústredia stavia kritiku patriarchálnej moci. Feministický film funguje ako účinná provokácia, avšak veľmi sploštená a schematická.

Príbeh začína retrospektívnou sekvenciou, ktorá ústi do tragédie. Malá Šarlota uteká z domu pred násilníckou matkou, vystrašená mladšia sestra ju nasleduje. Šarlota sestru posotí a neúmyselne ju vrhne do útesu.

Po rokoch sa tridsaťročná Šarlota vracia do rodnej dediny. U miestnych vzbudzuje nemalú rozpačitosť. Po zmienenej tragickej udalosti sa Šarlota záhadne vytratila a takmer všetci sú presvedčení, že ju zabila miestna bosorka.

Návrat Šarloty nesprevádza len podozrievavosť dedinčanov, ale aj chlipné pohľady mužov. Divák dokáže veľmi rýchlo odhadnúť, že monštrom tohoto príbehu nebude magická bytosť, ale mizogýnia. Ale nie len ta. Poverčiví dedinčania pri drevenici, ktorú kedysi obývala údajna bosorka, zapaľujú ochranný oheň. Zloba pramení v predsudkoch a v odmietnutí hľadať pravdu. Vedľa tmárstva je rasizmus ďalším hýbateľom nenávistného nálepkovania.

V snímke nasýtenej erotikou funguje brúsenie kosy ako priamočiary flirt. Sexualita tu má dvojakú výrazovosť. Je nástrojom patriarchálnej moci, ktorou sa muži domáhajú dominancie nad ženami. Zároveň je aktom slobody, ktorú stelesňuje Šarlotina spriaznená duša Mira, stvárnená Evou Mores. Promiskuitným životom manifestuje svoju nezávislosť na mužskej moci Za nespútanosť však platí vlastným pohodlím; na jej individualizmus je odpovedané intoleranciou.

Snímke sa nedá uprieť snaha o autorskú odvážnosť. Fyzické estetické premeny hlavnej hrdinky spochybňujú mýtus o kráse ženského tela. Žiaľ jej vnútorný svet a osobné traumy nie sú vykreslené v presvedčivej hĺbke.

Šarlota si nesie pocit previnenia a životného zlyhania. Postava rozhodne nie je plochá, jej jednaniu však v niektorých momentoch chýba dostatočná motivácia. Napríklad nie je jasné, kde vnútorne roztrmácaná postava, ktorá trpí špecifickou psychickou poruchou, našla odvahu a silu k vzdoru. Postava je dotiahnutá viac hereckým výkonom Natalie Germany, než scenáristicky.

Svetlonoc primárne funguje ako úspešný feministický výboj, nie ako uvedomelá sociálna kritika. Mužské postavy – až na jednu výnimku – sú sploštené na mizogýnov a tyranov vlastných detí. Operujú ako antagonisti žánru, či hororové monštrá, nie ako detailná kresba spoločnosti. Spoločensko-kritický pohľad tak ustupuje na úkor žánrovým, autorským či ideologickým zjednodušeniam. Autorka jeden mýtus popiera, nový mýtus ustanovuje.

Na veľkom plátne vyniknú pútavé kompozície malebných hôr zahalených oparom. Nevidíme ostré štíty, ale kopce jemných „ženských“ tvarov. Apokalyptický symbol hada, ktorý v kultúre predstavuje zlo, sa v pojatí Nvotovej stáva neškodným zvieraťom. V snímke, ktorá demytologizuje prírodu, zdrojom hrôzy nie je magická sila či monštrum z ľudovej slovesnosti, ale freudovská pudovosť.

Vizuálne aj hudobne najvýraznejšie vyniká sekvencia letného slnovratu. Tá začína veselicou pri vatre, ktorá satiricky pracuje so slovenskou hymnou a vrcholí divadelne štylizovaným opojením.

Počin, ktorý sa pohybuje na pomedzí hororu, thrilleru a mytológie, nie je legitímne hodnotiť prizmami realizmu. Pokiaľ však Svetlonoc má byť kritikou patriarchátu, zaslúžila by si väčšiu poučenosť či hlbšie vykreslenie postáv a spoločnosti.

Schematické zjednodušenie mužských tyranov pravdepodobne bude prekážať aj tým, ktorí nepochybujú o význame práv žien a stotožňujú sa s feministickým hnutím. Na druhej strane, Svetlonoc preniká do esencie nenávisti a možno dokáže niekomu otvoriť oči. A to je veľmi dôležité.

Podcastovú recenziu nájdete TU.

Svetlonoc (Slovensko / Česko, 2022, 109 min.)
Réžia: Tereza Nvotová. Scenár: Barbora Námerová, Tereza Nvotová. Hrajú: Natália Germani, Eva Mores, Juliána Brutovská, Iva Bittová, Jana Oľhová, Zuzana Konečná, Marek Geišberg, Peter Ondrejička, Noël Czuczor, Matúš Ryšan ...