ČIERNE OKULIARE

Taliansky subžáner kriminálnych trilerov kombinovaných s hororovými prvkami s názvom giallo prežíval zlaté obdobie v sedemdesiatych, respektíve osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho dozvuky ale sledujeme dodnes a to nielen v talianskej kinematografii. Názov giallo, po taliansky žltá, je odvodený od farby obálok starých vydaní temných detektívnych príbehov.

Naratív giallo snímok obsahoval vraždu, respektíve vraždy páchané tajomným páchateľom oblečenom v tmavom kabáte doplneným čiernymi rukavicami. Scény vrážd, páchané predovšetkým veľkými kuchynskými nožmi, boli inovatívne zostrihávané a tvorcovia sa vyžívali v explicitnosti zobrazovania krvi a nahoty. Častokrát boli totiž vraždené krásne ženy a jedna mŕtvola takmer nikdy nestačila. Zároveň predstavoval tento subžáner vo svojej dobe hlavný inšpiračný zdroj pre americký slasher.

Svedkom prvej vraždy bol poväčšinou náhodný okolodúci (neskôr hlavná postava) a ten sa stal pochopiteľne ďalším terčom vraha. V závere sme svedkami prekvapivého odhalenia identity vraha. Do popredia sa dostávali psychické traumy ako vraha, tak ústredného svedka. Dôležitá bola vizuálna stránka snímok, výtvarné riešenie interiérov sa vyznačovalo prenikavým využitím farieb, predovšetkým červenej, a ženy sa rady obliekali do expresívnych šiat vtedajšej módy. Naratív sa príliš nezaoberal precíznou kauzalitou scén či logikou. Názvy filmov často obsahovali číslovky a zvieratá či hmyz (napr. Štyri muchy na šedom zamate).

Tvorcom číslo jedna v rámci gialla je bez diskusie 82 – ročný režisér Dario Argento. Ten je zodpovedný za nakrútenie zrejme dvoch najvýznamnejších filmov subžánru; diel Vták s kryštálovým perím (1970) a Tmavo červená (1975). Jeho najkultovejším dielom je však skôr priamočiary horor s nadprirodzenými prvkami Suspiria (1977). Ako jeden z mála ústredných predstaviteľov gialla si udržiaval konštantnú kvalitu tvorby aj počas nasledujúcich dvoch dekád. Spomeňme napríklad kultovú Phenomenu (1985) alebo Traumu (1993).

V novom tisícročí to už predsa len ide s kvalitou Argentových snímok v tomto subžánri dolu vodou. Kartový hráč z roku 2004 pôsobil viac ako televízny film a jeho novinka s názvom Čierne okuliare z tohto roka nie je na tom oveľa lepšie. Predsa len ale môžeme túto post-giallo snímku označiť aspoň za priemernú a pozerateľnú. Dôvodom mierneho sklamania je najmä fakt, že z dôležitých trópov a konvencií gialla si Argento vypožičiava predovšetkým spomínanú absenciu logiky. Nejde však o zámer, skôr o nesústredenosť, či skôr lenivosť, autora pri písaní scenára. Nechýbajú našťastie ani krvavé vraždy, zopár explicitných, nepríjemných scén a niekoľko vhodne zvolených lokácií.

Diana je luxusná prostitútka, ktorá nemá problém vypýtať si od solventných zákazníkov 500 eur za hodinu. V Ríme však začína po nociach vyčínať sériový vrah sústreďujúci sa na miestne predajkyne telesnej rozkoše. Bolo len otázkou času, kedy si vyhliadne aj Dianu. Tá sa mu snaží uniknúť, avšak pri následnej naháňačke ulicami Ríma narazí svojim autom do vozidla s rodinou čínskej národnosti. Rodičia umierajú, ich malý syn Čin, rovnako ako Diana, prežije. Nehoda však neostane bez zdravotných následkov, Diana prichádza o zrak. Vrah ale nezabúda, s novým handicapom tak bude žene ťažšie čeliť ďalším konfrontáciám so zlom.

Zápletka pôsobí neoriginálne, čo ale pri gialle nikdy obzvlášť neprekážalo. Vizuálne pôsobí snímka síce občas až televíznym dojmom, nočné prechádzky prázdnymi uličkami Ríma alebo jeho parkmi majú stále svoje čaro, rovnako ako v sedemdesiatych rokoch.

Okrem Diany spoznávame iba málo postáv; jej najlepšiu priateľku, malého Čina, pomerne skoro aj samotného vraha alebo napríklad pár nie príliš schopných policajtov. Je otázne, či je to dôsledok nižšieho rozpočtu, alebo snahy o čo najkomornejšie vyznenie. Každopádne niektoré postavy odchádzajú zo scény príliš skoro a scény vrážd sú síce explicitne krvavé, ale pôsobia až príliš béčkovo a nemoderne. Čo fungovalo Argentovi pred niekoľkými desaťročiami, dnes už vyznieva až príliš retro.

Solídna atmosféra a vhodne zvolená predstaviteľka hlavnej úlohy sú asi najväčšími kladmi snímky. Bohužiaľ Argento zlyháva v najdôležitejšom momente, a to v samotnom finále. To pôsobí takmer až odbitým dojmom, akoby to už pred kamerou málokoho bavilo, snáď iba Danielinho psa.

Argento sa netradične viac sústreďuje na vzťahy a traumy ústrednej postavy s okolím, čo taktiež nemusí sadnúť každému jeho fanúšikovi. Čo sa týka netradičnejších gore scén, poteší najmä pasáž s vodnými hadmi. Čierne okuliare sú predovšetkým snímkou určenou pre najvernejších režisérových sledovateľov, pre neznalcov jeho bohatej a úspešnej tvorby pôjde o zameniteľné krimi béčko.

Occhiali neri (Taliansko / Francúzsko, 2022, 86 min.)
Réžia: Dario Argento. Scenár: Dario Argento, Franco Ferrini. Hrajú: Ilenia Pastorelli, Asia Argento, Andrea Gherpelli, Mario Pirrello ...