SVÄTÝ PAVÚK

V iránskom filmovom priemysle, v ktorom panuje cenzúra, musia tvorcovia hľadať chytré spôsoby pre vyjadrenie politicky-kritického názoru. Naopak perzsko-jazyčné filmy, ktoré sa nakrúcajú mimo Irán a na ich tvorbe sa častokrát podieľajú iránski emigranti, sa môžu oprieť do spoločenských tém viac priamočiarou cestou.

Príkladom je aj kriminálny thriller Svätý pavúk režiséra Ali Abbasiho (Hranica). Kontroverzná snímka vznikala v európskej koprodukcii; ilúzia iránskeho mesta Mašhad bola vytvorená v kulisách Jordánska. Zar Amir-Ebrahimi si z Cannes odniesla ocenenie za najlepší ženský herecký výkon novinárky Rahímí, ktorá neúnavne pátra po sériovom vrahovi sexuálnych pracovníčok.

Herečka sa v minulosti preslávila v iránskom seriáli Narges. Potom, ako bola tajne nakrútená v prítomnosti svojho priateľa a video sa začala nezastaviteľne šíriť, musela opustiť svoju zem. O niečo komplikovanejší výkon – než Zar Amir-Ebrahimi – podal Mehdi Bajestani v roli psychicky labilného vraha.

Príbeh s noirovou atmosférou je inšpirovaný skutočným sériovým vrahom Saídom Hanájím, ktorý v roku 2001 zavraždil 16 prostitútok a do povedomia verejnosti vstúpil pod prezývkou „Svätý Pavúk“. O zločincovi vznikol v Iráne dokumentárny film A pavúk prišiel (2002), ktorí sa však vo svojej zemi nedočkal festivalového či televízneho uvedenia. Abbasi v niektorých momentoch tento dokument parafrázuje, jeho kriminálnemu thrilleru však chýba dostatočná miera uveriteľnosti.

Saíd je vo všedné dni bezvýznamným stavbárom, ktorý sa v zamestnaní neotesane oháňa kladivom. Veterán z iracko-iránskej vojny sa po utíchnutí konfliktu cíti byť menejcenným. Muži, ktorí počas tejto vojny zahynuli, sú v Iráne uctievaní ako mučeníci. Saíd však z konfliktu vyviazol bez škrabnutia. Je hlboko presvedčený, že svojou brutálnou misiou sa aj on môže stať náboženským hrdinom.

Napriek tomu, že v jeho rukách zomiera jedna žena za druhou, za vraha sa nepovažuje. Ulice čistí pre imáma Rezu, ktorého hrobkou je Mašhad známy ako pútnické mesto šíitských moslimov. Keďže nejde o obyčajné vraždy, ale o autoritami nepriznanú náboženskú misiu, šéfredaktor miestnych novín sa opatrne tejto téme vyhýba.

Novinárka Rahímí prichádza do Mašhadu s podozrením, že sériového vraha kryje niekto zhora. V systému, ktorému vládne patriarchálne myslenie, môže Saídova brutalita prísť vhod. Sama novinárka naráža na diskrimináciu na každom kroku. Neprívetivosť zo strany hotelovej recepcie či neustála domýšľavosť policajného vyšetrovateľa, ponárajú snímku do nevierohodne prehnanej anti-patriarchálnej ideológie.

Naopak vrah Saíd je zobrazený oveľa vrstevnatejšie než postava emancipovanej novinárky. V osobnom živote je úctivým manželom a vzorným otcom. Niekedy spočíva v ilúzii kľudu, v iných momentoch nekontrolovateľne zúri. Ctižiadostivú narcistickú osobu dokáže rozhodiť každá maličkosť. Keď očucháva mŕtve telo jednej zo svojich obetí, pochopíme neoddeliteľnosť medzi pudom násilia a slasti.

Film vyniká noirovou atmosférou, ktorá je okrem osvetlenia nočných ulíc navodená pôsobivou elektronickou hudbou. Mreže hrobky imáma Rezu – skrz ktoré vrah hľadí na svoj náboženský vzor – sú metaforou okov rigidného islamu. Zelené svetlo nočných ulíc pripomenie farebnú paletu šíitských mešít a svätýň, ktorými je Irán posiaty. Vďaka týmto vizuálnym prostriedkom vnímavý divák pocíti prítomnosť temnej tradície v každom zákutí Mašhadu.

Napriek zmieneným vizuálnym ozvláštneniam, Abbasi preberá žánrové schémy až príliš priamočiaro. Príbeh o neschopnej polícii, ktorú musí nahradiť investigatívna novinárka, je od začiatku dobre predvídateľný – a spolu s touto priamočiarosťou akoby tvorcovia zabudli zohľadniť niektoré ďalšie spoločenské problémy.

Predovšetkým sa vyhli pochybám o ináč kontroverznom iránskom trestnom práve. Rahímí sa angažuje ako pomstiteľka za všetky zneužívané či inak diskriminované ženy. Sama – aktérka „iránskej kampane Me Too“ – baží po krvnej odplate za všetky ženy, ktoré zomreli pod Saídovou rukou. V tomto angažovanom boji proti patriarchátu snímka opomína kritiku neľudského iránskeho práva... a v tejto nedomyslenosti ho mlčanlivo schvaľuje.

V kontexte súčasnej sociálnej iránskej kinematografie Svätý pavúk zaostáva. Nenájdeme v ňom otvorenosť filmov Asghara Farhadiho (Rozchod Nadera a Simin), ktorý svoje postavy nesúdi a do pozície rozhodcu stavia samotného diváka. Nenájdeme v ňom ani mix výrazných autorských postupov, ktoré nedávno predviedol Mahammad Rasoulof v poviedkovom filme Niet zla medzi nami.

Títo tvorcovia, ktorí nakrúcajú svoje filmy vo vlasti, musia čeliť množstvu obmedzení a hľadať inovatívne cesty pre sebavyjadrenie. Emigrant Abbasi akoby túto motiváciu stratil a oprel sa do témy príliš strmhlavou a nie tak inteligentne poučenou cestou.

Svätý pavúk je vo výsledku predovšetkým solídnym žánrovým prevedením. Okrem podmanivej atmosféry upúta postavou sériového vraha, ktorého náboženská determinácia a potreba po seba-uznaní dohnali k osobnému šialenstvu.

Dnešná iránska spoločnosť, ktorá je z islamskej teokracie väčšinovo znechutená, by zo Saída hrdinu v žiadnom prípade neurobila. Aj s týmto poznatkom by mal divák Svätého pavúka sledovať.

Holy Spider (Dánsko/Nemecko/Švédsko/Francúzsko, 2022, 116 min.)
Réžia: Ali Abbasi. Scenár: Ali Abbasi, Afshin Kamran Bahrami. Hrajú: Zar Amir-Ebrahimi, Mehdi Bajestani, Arash Ashtiani, Forouzan Jamshidnejad, Sina Parvaneh, Nima Akbarpour ...