LEONORA ADDIO

Počiatky režijného tandemu bratov Paola a Vittoria Tavianiovcov siahajú až do obdobia zlatého veku talianskej kinematografie. Každé dielo, ktoré sa objaví z „pera“ akýchkoľvek klasikov, vzbudzuje väčšinou nemalý záujem. Leonora addio je prvý film, ktorý nakrútil Paolo bez prítomnosti svojho nedávno zosnulého brata. Snímka uvedená na Berlinale však nezaznamenala výrazný úspech a niektorí kritici ju vidia len ako tichú ozvenu predchádzajúceho úspechu režijného tandemu.

Taviani vo svojom sólovom počine sleduje putovanie popola Luigiho Pirandella. Pre režiséra taliansky spisovateľ nepredstavuje novú tému. Spolu s bratom Vittoriom podľa Pirandellovej zbierky poviedok nakrútili v roku 1984 film Kaos. Okrem toho, že Leonora addio vzdáva hold slávnemu spisovateľovi, zároveň je skrytým lúčením s režisérovým bratom, ktorému je snímka dedikovaná.

Napriek tomu, že za snímkou stojí deväťdesiatročný režisér, nechýba jej mladistvý duch experimentu. Tavianiho hravé testovanie diváka začína už názvom filmu. Ten odkazuje na Pirandellovu novelu, ktorej pasáže režisér plánoval zaradiť, ale nakoniec sa do výsledného filmu nedostali a nijak s ním nesúvisia.

Dielo, v ktorom sa prelína krása, absurdný humor a odchádzajúca mladosť, sa štiepy do dvoch – na prvý pohľad nie príliš prepojených – častí. Prvá sleduje cestu urny s Pirandellovým popolom; druhá je adaptáciou poslednej spisovateľovej poviedky s názvom Klinec.

Na začiatku vidíme archívne zábery, na ktorých si Pirandello preberá Nobelovu cenu za literatúru. O chvíľu leží na smrteľnej posteli a pristupuje k nemu trojica jeho potomkov. Rozlúčenie s mladosťou a životom nie je nepriazňou osudu, ale nevyhnutnou melanchóliou, s ktorou sa odchádzajúci dramatik musí zmieriť.

Miestni funkcionári chcú usporiadať nezabudnuteľný fašistický pohreb a vzdať hold Mussoliniho režimu. Pirandello však vo svojej záveti požaduje úplne inú podobu pohrebu. Podľa jeho poslednej vôle má všetko prebehnúť v nenápadnej tichosti. Pohrebný voz má byť tak podradným, aby zastupovať tých najchudobnejších. Jeho popol má byť rozptýlený v mory alebo zarazený do skaly v rodnom kraji na Sicílii.

Vo vojnovom období však urna s popolom zostáva bez väčšej pozornosti na cintoríne v Ríme. Po skončení rokov bojov a strachu začína nie veľmi chápavé zbližovanie Talianska a Ameriky. Niektorí si naivne myslia, že americké úrady čakajú s otvorenou náručou na popol veľkého dramatika. Krypta je otvorená a urna sa vydáva na kľukatú cesta na juh Talianska – do Pirandellovho rodného kraja.

Ak opomenieme osobnosť dramatika, Leonora addio nemá protagonistu. Jednotlivý aktéri prichádzajú do rozprávania bez väčšej pozornosti a rovnako bez povšimnutia príbeh opúšťajú. Epizodické postavy sú utlmené, neprechádzajú žiadnym výrazným vývojom a prakticky sa nedozvieme nič z ich súkromného života.

Najvýraznejším aktérom je poverenec, ktorý s vlasteneckou hrdosťou a úctou voči spisovateľovi prepravuje urnu z Ríma na Sicíliu. Skupinka južanských kňazov a seminaristov demaskuje napätie medzi verejným a súkromným. Navonok sa duchovní Pirandellovmu odkazu radšej vyhýbajú; v súkromí ho však tajne uctievajú ako skrytý prameň mladého života. Túto dvojpólovosť z inej strany potvrdí jedna sicílska rodina, ktorá nad nebožtíkom úctivo trúchli, avšak zároveň sa neubráni úškrnu nad jeho smiešnou rakvou.

Taviani sa pomocou týchto epizodických postáv a situácií pokúša narysovať rôzne aspekty života a smrti. Túto mnohotvárnosť dosahuje režisér aj na úrovni autorskej rozšafnosti, v ktorej sa prelína film, literatúra a história. Hojne používa fragmenty z neorealistických či iných dobových hraných filmov a taktiež zábery z archívnych reportáži.

Autenticitu archívneho materiálu autor kombinuje s výraznou štylizáciou čiernobieleho obrazu. Ampule s liekmi a iné nemocničné predmety komponuje do jednoduchého ale pôsobivého zátišia. Nádherné ženské vokály potvrdzujú, že Taviani – napriek hojným satirickým momentom – usiluje o úctyhodný rešpekt k dramatikovi. Keď čiernobiely obraz konečne objaví farbu a odhalí azúrovú farbu mora, pocítime dotyk s bezhraničnou večnosťou, po ktorej túži každý umierajúci.

Zasadenie adaptácie Pirandellovej poviedky Klinec zrejme u mnohých divákov vzbudí nechápavé otázky. Významovo však zostáva film koherentný aj napriek tejto naratívnej odbočke – poviedka Klinec je o prekonaní smrti. Ukazuje, ako sa z násilného aktu rodí oddaná láska.

Snímka, ktorej sa nedá uprieť výrazný Tavianiho autorský vklad, nedosahuje kvality zlatého veku talianskej kinematografie, do ktorého sa režisér pokúša nostalgicky navrátiť. Napriek spleti nerozvinutých postáv či rozčleneniu do dvoch príbehových celkov, dokáže byť hlavné posolstvo filmu čitateľné. Obsahový potenciál je však nerozvinutý a hlavné myšlienky môžu vyznieť mierne banálne.

Leonora addio (Taliansko, 2022, 90 min.)
Réžia: Paolo Taviani. Scenár: Paolo Taviani. Hrajú: Fabrizio Ferracane, Matteo Pittiruti, Dania Marino, Dora Becker, Nathalie Rapti Gomez, Claudio Bigagli, Roberto Herlitzka ...