BARDO: FALOŠNÁ KRONIKA NIEKOĽKÝCH PRÁVD

Mexický režisér Alejandro Gonzáles Iñárritu sa na začiatku storočia presadil trojicou komplikovane prerozprávaných snímok Amores Perros - Láska je kurva (2000), 21 gramov (2003) a Babel (2006). Scenáre týchto mozaík; vždy troch príbehov v jednom filme; napísal renomovaný scenárista Guillermo Arriaga.

Vo svojej dobe išlo o jednu z najuznávanejších autorských dvojíc na poli umeleckej, ale zároveň aj divácky relatívne prístupnej kinematografie. Dvojica po hviezdne obsadenom Babel ukončila spoluprácu, čo nejedného jej fanúšika muselo prekvapiť.

Odvtedy je Iñárritu ústredným autorom scenárov k vlastným, tentokrát už chronologicky napísaným a nakrúteným snímkam. Avšak spolupracuje na nich prevažne ešte aj s kolegami Nicolásom Giacobenom a Armandom Bo. Do tejto éry režisérovej tvorby patria diela Biutiful (2010), Birdman (2014) a Revenant Zmŕtvychvstanie (2015), na ktorom ale spolupracoval so scenáristom Markom L. Smithom.

Predovšetkým posledné dva spomínané Alejandrove filmy ho dostali do absolútnych výšin kinematografického neba; čoho dôkazom sú aj Oscary za najlepšiu réžiu udelenú dva roky po sebe. Ťažko odhadovať, kedy najbližšie, a komu, sa podarí podobný husársky kúsok.

Jeho novinka nakrútená v produkcii spoločnosti Netflix s komplikovaným názvom Bardo, falošná kronika niekoľkých právd zaujíma v jeho tvorbe výnimočné miesto. Nepodobá sa totiž na nič, čo doposiaľ napísal a nakrútil, i keď opäť spolupracuje s Giacobonem. Introspekcia do života a mysle fiktívneho mexického a zároveň aj amerického novinára (umelec žije v Los Angeles) a režiséra dokumentárnych snímok Silveria Gamu je plná autobiografických čŕt.

Snímka Bardo: Falošná kronika niekoľkých právd ponúka filozofickú polemiku o úlohe novinára a filmára v spoločnosti a miestnej kultúre a v neposlednom rade aj o postavení úspešného muža na čele relatívne početnej rodiny, ktorá na rozdiel od väčšiny mexických rodín nemusí hladovať. Aby toho nebolo málo, Iñárritu skúma aj mexickú históriu a korene tohto početného stredoamerického národa.

Autor si je vedomý, že podobná tematická a myšlienková „nálož“ potrebuje dostatočný priestor na to správne vyznenie a tak ide nielen o najartovejší Iñárrituov počin doposiaľ, ale zároveň aj najdlhší. V 159 minútach stopáže je všetko presne na svojom mieste a objavuje sa v správnom čase, avšak režisér nemá ani v najmenšom v úmysle ísť akýmkoľvek spôsobom takpovediac divákovi vpred. Bardo bude bezpochyby porovnávaný s podobne tematicky a naratívne ladenými dielami Federica Felliniho, ako 8 ½ (1963) alebo Sladký život (1960).

Tým ale výpočet inšpiračných zdrojov pre rôzne alúzie a citácie nekončí. Z poslednej doby Bardo pripomenie napríklad oscarovú Veľkú nádheru (2013) Paola Sorrentina, v domácej mexickej tvorbe by sme mohli nájsť niektoré styčné surrealistické prvky so snovými dielami Alejandra Jodorowskeho. Už jedna z úvodných scén s „reverzným“ pôrodom dáva jasne najavo, akými cestičkami sa Iñárritu tentokrát vydá. Ak by sme ale predsa len mali jeho novinku prirovnať aj k niektorému z režisérových predchádzajúcich diel, určite sa Bardo naratívne, formálne (dlhé zábery) aj tematicky (slávni umelci) najviac blíži snímke Birdman.

Snímka obsahuje niekoľko dychberúcich sekvencií, pričom ich význam ale budete musieť hľadať predovšetkým v referenčných významoch smerom k mexickej histórii a kultúre. Kult mŕtvych v danom regióne pozná vďaka pixarovskému Cocu aj mainstreamové publikum. Iñárrituove zobrazenie mexickej metropoly ako mesta mŕtvych je sekvencia, ktorá svojou temnou postapokalyptickou atmosférou zrejme najviac uviazne v pamäti každého diváka.

Nakoniec sa ukazuje, že ide o pľac, kde Silverio nakrúca svoj ďalší dokumentárny film a zároveň sa vyrovnáva s krvavou históriou Mexika, alebo aj otázkou, nakoľko je kompetentný sa k tejto téme vyjadrovať. Ak by scenár neustále neskákal od všeobecnejších myšlienkových rovín k súkromnému Silveriovmu životu, Bardo by bol širším publikom zrejme o niečo stráviteľnejší.

Popisovať všetky myšlienkové roviny novinky slávneho tvorcu by zabralo niekoľko (možno až desiatok) strán, vaša túžba po rozplietaní a identifikácii všetkých symbolov, metafor, alúzií a citácii sa však bude s najväčšou pravdepodobnosťou odvíjať od vašich sympatií voči hlavnej postave v podaní presného Daniela Gimenéza Cacha. To iste nebude jednoduché, Silverio je komplikovaná, trochu narcistická postava a množstvom osobnostných chýb, ale aj s výrazným umeleckým talentom a láskou k svojmu národu („Mexiko je najmä pocit“) a rodine.

Bardo, falsa crónica de unas cuantas verdades (Mexiko, 2022, 159 min.)
Réžia: Alejandro G. Iñárritu. Scenár: Alejandro G. Iñárritu, Nicolás Giacobone. Hrajú: Daniel Giménez Cacho, Griselda Siciliani, Ximena Lamadrid, Íker Sánchez Solano, Luis Couturier, Luz Jiménez, Andrés Almeida, Clementina Guadarrama ...