HOTEL CHELSEA

Stavba známa ako hotel Chelsea stojaca na Manhattane v New Yorku bola postavená ešte v 80. rokoch 19. storočia, avšak to, čo ju robí výnimočnou spomedzi ďalších stovák historických stavieb vo „veľkom jablku“ je jej špecifická história. Hotel sa stal strediskom umeleckej bohémy každej doby, z čoho vyplývalo aj to, čo sa vnútri, medzi stenami hotela, či na závrate spôsobujúcom schodisku, odohrávalo.

Nekonečné párty, drogové večierky, či len „obyčajné maľovanie alebo nakrúcanie slávnych filmov. Prípadne nejaká tá sebevražda avantgardného umelca. Alebo napríklad aj nakrúcanie slávnych videoklipov ku klasickým hitom, ako v prípade Madonny či Mariah Carey. A pokračovať by sme mohli ešte hodinu.

To platí aj o výpočte slávnych osobností, ktoré v hoteli strávili noc, či dlhší časový úsek. Bol tu skrátka každý, od Marka Twaina v dávnej minulosti až po Ethana Hawkea v súčasnosti. V medziobdobí zase Jack Kerouac, Allen Ginsberg, Andy Warhol, Patty Smith, Janis Joplin, Miloš Forman či Stanley Kubrick.

Dokumentárny film tieto osobnosti otrocky nevymenováva, ale zobrazuje ich pomocou premietania na stenách interiérov a exteriérov budovy. O nich ale koprodukčný dokument nie je. Hotel Chelsea je portrétom samotnej budovy, ktorá kedysi žila prostredníctvom umenia, neskôr chátrala a dnes sa ju snažia už niekoľko rokov investori dostať do stavu, kedy by im mohla začať opäť zarábať peniaze.

Že sa tým stratí jej duch, či osobnosť? Film dvojice Amélie van Elmbt a Maya Duverier vznikol okrem toho preto, aby na tento fakt upozornil. Hotel nie je len synekdochou nekontrolovaného urbanizmu svetových veľkomiest a ukážkou jeho premeny v priebehu vekov, ale aj metaforou prístupu kapitalistickej spoločnosti k umeniu vo všeobecnosti.

Hotel je v dnešnej dobe už zrekonštruovaný a slúži ako zdroj vysokých finančných ziskov. Umenie je dnes predovšetkým biznis a biznisom sa tak nevyhnutne stala aj nostalgická spomienka na zlaté časy undergroundu. Duchovia týchto čias možno prežívajú medzi novými sadrokartónovými stenami zrekonštruovanej budovy a ak máte bujnú fantáziu a hotel niekedy navštívite, možno sa zjavia pred vami na stenách interiérov izieb.

Ako duchovia starých časov pôsobia aj pôvodní obyvatelia nehnuteľnosti, ktorí sa buď rozhodli v hoteli zostať natrvalo, alebo nedostali odstupné na vysťahovanie. Tí sa ale musia zmieriť s neustálym stavebným ruchom, hlukom a prachom, prípadne s robotníkmi pozorujúcimi ich bežný život z plošiny pred oknami ich bytov. Stojí to zato?

Zrejme áno, pretože v momente, kedy opustí svoj príbytok jej posledný pôvodný obyvateľ, odídu s ním, či už do inej stavby, alebo do hrobu, aj duchovia slávnych osobností. A Hotel Chelsea prestane byť raz a navždy symbolom revolty, stane sa definitívne iba zdrojom zisku. Tieto postrehy však vyplývajú z filmu akoby mimochodom, nejde o žiaden uplakaný nostalgický pomník stavbe, jej minulosti a nezávislého umenia.

Atmosféra snímky tak nie je klasicky nostalgická, skôr melancholická a kamera sa snaží budovu preskúmať z každého uhlu pohľadu. Okrem vstupov do príbytkov jej obyvateľov, čo sú bývalí umelci či náhodní nájomníci, je na nerozoznanie od ľubovoľnej stavby, kde prebieha rekonštrukcia a nekonečné stavebné práce. Ale práve interiéry obývaných bytov či izieb dodávajú celému komplexu dušu a nakoniec aj celému, relatívne chladne pôsobiacemu filmu.

Jeho nedostatky môžeme hľadať v možno trochu prestrelenej stopáži. Snímka príliš negraduje, skôr pomaly doznieva, i keď záverečná pasáž s najstaršou obyvateľkou domu je emocionálne najsilnejšia. Ide o dokument pre minoritnú skupinu klubových divákov.

Kto nikdy o hoteli Chelsea nepočul, alebo nepociťuje nostalgiu napríklad za Factory Andyho Warhola, či nevie o existencii jeho filmu Chelsea Girls, ktorý tu bol nakrúcaný, nedokáže naplno oceniť ani snahu oboch režisérok.

Dreaming Walls: Hotel Chelsea (Belgicko / Francúzsko / Holandsko / Švédsko, 2022, 80 min.)
Réžia: Amélie van Elmbt, Maya Duverdier. Scenár: Amélie van Elmbt, Maya Duverdier. Hrajú: Merle Lister