BANDITI PRE BALADU

Vladimír Morávek je v Česku známy predovšetkým vďaka svojím divadelným inscenáciám. Jeho javiskové prevedenia Dostojevského románov patria k tomu najlepšiemu z novodobej českej divadelnej tvorby. Obvykle sa pokúša známu látku svojrázne interpretovať v expresívnom štýle, avšak na architektonicky jednoduchom javisku.

Na divadelnú tradíciu nadväzuje aj Morávkov nový film Banditi pre Baladu. Podobne, ako sa režisér nebojí experimentovať na javisku, tak aj jeho filmovou realizáciou prestupuje značná dávka originality. Avšak na rozdiel od jeho úspornejších a formálne rozvážnejších divadelných inscenácií, môžu Banditi pre Baladu pôsobiť ako nie príliš vydarená montážna koláž, ktorá mnohých divákov už od začiatku odradí.

Názov filmu odkazuje k divadelnej inscenácii Balada pre banditu z roku 1975, ktorú pre Brnenské divadlo Husa na provázku (vtedy Divadlo na provázku) na motívy románu Ivana Olbrachta pripravil Milan Uhde. Legenda o Nikolajovi Šuhajovi lúpežníkovi pochádza zo Zakarpatskej Ukrajiny. V Morávkovej dystopickej roadmovie sledujeme cestu brnenských intelektuálov do týchto končín, aby odohrali známu legendu v priestoroch jej vzniku.

Vo filme sa objavia herci z pôvodnej inscenácie a jej následnej filmovej verzie Miroslav Donutil a Boleslav Polívka. Režisér vedľa profesionálnych aktérov obsadil množstvo nehercov a podľa vlastných slov odzrkadlil reálny zážitok. Pri ceste Juhočeskej filharmónie do Koločavi – rodiska lúpežníka – sa stalo niekoľko malých katastrof. V Morávkovej spletitej koláži je však ťažké rozoznať, čo je realita a čo fikcia.

Na jednej strane film vypovedá o kraji, kde Nikola Šuhaj figuruje ako legendárna postava. Miestami sa ozýva osud zakarpatských Ukrajincov, ktorí milujú to, čoho sa im nedostáva. Kľúčovou postavou je mladá Ukrajinka, ktorá si vyhliadne jedného z hercov a naivne sa doňho zamiluje. V Morávkovom nespoľahlivom rozprávaní sa však všetky ideály rozpadajú a túžba Ukrajincov po Západe kryštalizuje do naivnej ilúzie.

V Banditoch pre Baladu nájdeme pozostatky postupov tzv. sovietskej montážnej školy dvadsiatich rokov minulého storočia. Tieto filmy na úkor rozprávania používali špecifické štylistické prostriedky, ktorými sa pokúšali vyjadriť kľúčové ideologické argumenty. Hlavným prostriedkom bola montáž, ktorá častokrát vytvárala nereálne väzby medzi priestormi a časmi, a to za účelom konštrukcie nového – ideologického – významu.

Podobnú formálnu manipuláciu používa Morávek. V chaotickej skladačke prepojuje vyznania lásky a slobody z vulgárnosťou; pôvodne však medzi týmito črepinami neboli žiadne väzby. Morávek strihom vytvára novú kauzalitu, v ktorej sa na ideál odpovedá nadávkou. Skepsa o vznešenosti lásky a slobody je neprehliadnuteľná.

Morávek však ide ešte ďalej. Filmy sovietskej montážnej školy rozprávali jednoduché a dostatočne známe príbehy – politické agitky. Divák na jednej strane sledoval formálne výstredné diela, na druhej strane z jednoduchého príbehu o triednom boji pochopil hlavnú ideológiu. V prípade dystopických Banditov pre Baladu sa však ideológia rozpadá.

Príbeh sa tu neustále prerušuje alebo vracia späť. Sledujeme niekoľko dejových línií, pričom každá z nich je prezentovaná vždy len v krátkom okamihu, aby bola následne prerušená ďalším mätúcim vstupom. Divák stráca niť. Rozprávanie sa neustále vracia k blúdiacemu autobusu alebo hercovi Norbertovi Lichému, ktorého ansámbel zabudol niekde na pumpe. Vo fragmentoch sledujeme helikoptéru s Donutilom a Polívkom, ktorá nemôže kvôli nepriaznivému počasiu vzlietnuť; mnohé podstatné spojitosti nám však unikajú.

Opakovaný začiatok a spiatočný pohyb nás vracia späť v čase do momentu, kedy sa začína rozprávať odznova. Vzniká tak koláž, ktorá sa nepokúša nikoho o ničom presvedčiť. Hrdina Nikola Šuhaj kradol a rozdával každému, kto to potreboval. V Morávkovej vízii sa tento romantický mýtus úspešne rúca.

Ironicky pôsobí snaha rozprávanie zjednotiť a postaviť tým legendu z hlavy na nohy. Medzititulky označujú presný čas deja, avšak v kontexte neprehľadnej zmesi fragmentov sú len ďalšou smršťou mätúcich informácií. Hlas rozprávačky je podobne ironický. Dianie dramatizuje a pokúša sa naratívny mišmaš prepojiť. Tieto neúspešné snahy o koherenciu sú v konečnom dôsledku výsmechom tradičným rozprávačským postupom.

Pojmy, ako láska a sloboda pôsobia v Banditoch pre Baladu ako veľké, avšak v rozpadnutom svete neukotvené túžby. Vlajočka Európskej únie a sny o členstve Ukrajiny v tomto spoločenstve, figurujú skôr ako ironický komentár než prísľub lepších zajtrajškov pre našich východných susedov. Zatiaľ, čo mladí hovoria o láske, starí prepadli dezilúzii. Jediné, čo skutočne konkuruje tomuto kolapsu predstáv je nádherná hudba v podaní Juhočeskej filharmónie.

Martin Huba vo svojej slovnej hre vytvára neuveriteľné prepojenie medzi Albrightovou, Olbrachtom a dokonca Old Shatterhandom. Táto umelá konštrukcia súvislostí je v skutočnosti len náhodným prepojením podobne znejúcich slov. Pevný základ, ideológia či spoločný mýtus, na ktorom by sa dali budovať dejiny, je stratený alebo vzdialený v nedohľadne.

Bandité pro Baladu (ČR / SR, 2022, 84 min.)
Réžia: Vladimír Morávek. Scenár: Vladimír Morávek. Hrajú: Jan Zadražil, Tereza Marečková, Martin Huba, Norbert Lichý, Eva Vrbková, Attila Mokos, Boleslav Polívka, Dominik Teleky, Marek Oszlík, Anna Čonková, Miroslav Donutil