PRAVDA JE TO NAJDÔLEŽITEJŠIE

Eduard Grečner je výraznou osobnosťou slovenskej kinematografie 60. rokov. So svojím silným charakterom a pevne ukotvenými názormi predstavuje ideálnu látku pre dokumentárny portrét. Grečner dokáže o filme premýšľať nie len v praxi, ale aj v teórii – čo už potvrdil svojou zbierkou esejí Film ako voľný verš (2015). Jeho výpovede, hoci ovplyvnené poetickým cítením a zmyslom pre náboženské metafory, si zachovávajú zrozumiteľnosť a neskĺzavajú do bezhlavých myšlienkových úletov. O tom nás presviedča dokumentárny film Maroša Brázdu Pravda je to najdôležitejšie.

Schopnosť teoretickej reflexie činí z Grečnera slovenský unikát a približuje ho k osobnostiam svetovej kinematografie, ako bol Robert Bresson alebo Andrej Tarkovskij – filmárom, ktorí sa suverénne vymedzili kamerou a perom voči dominantným prúdom populárnej kinematografie. Sledovanie Grečnerovho filmového portrétu prináša hrejivý pocit z vedomia, že slovenská kinematografia sa môže hrdiť touto na okraji žijúcou, no duchom veľkou osobnosťou.

Grečnerova periférna pozícia dokáže dojať. Umelec, ktorý neuznal sovietsku okupáciu Československa, bol za trest odsunutý zo stoličky režiséra do štúdia dabingu. V 90. rokoch dokázal odolať lákavým pokušeniam kapitalizmu a uchovať si svoje hodnotové nastavenie. Výsledkom však bolo to, že sa nedostal k realizácii scenárov, ktoré si odkladal v zásuvke svojho stola.

Grečnera uchvátil film už počas jeho gymnaziálnych rokov, kedy sa vďaka zájazdu na filmový festival zoznámil so zahraničnou umeleckou kinematografiou. Následné štúdium na pražskej FAMU bolo popretkávané bohémskym životom a zdravotnými ťažkostiami, ktoré ho donútili prejsť z katedry réžie na scenáristiku. Výnimočný tvorca, ktorému sa nepodarilo založiť stabilnú rodinu, zostáva dnes v ústraní a vedie spokojný život v penzióne pre seniorov.

Veľkú časť Brázdovho dokumentu – okrem archívneho materiálu – tvoria Grečnerove výpovede o jeho prístupe k umeleckej tvorbe. Generácia filmárov 60. rokov chcela zobrazovať pravdu a vymedziť sa voči umelosti socialistického realizmu. Grečner – ako mnohí iní – obdivoval taliansky neorealizmus a s veľkou pasiou navštevoval krčmy, v ktorých sa koncentrovali tie najzaujímavejšie tváre. Grečner – podobne ako básnik – dáva prednosť spontánnym inšpiráciám. Slovami Milana Rúfusa: „Báseň sa má prihlásiť sama, že chce byť napísaná.“

Grečnerove výpovede sú dopĺňané komentármi najvýznamnejších slovenských osobností z oblasti filmovej teórie a histórie: Martin Kaňuch, Katarína Mišíková, Jelena Paštéková a Eva Filová. Filmológovia prevádzajú myšlienky režiséra do zrozumiteľnejšieho jazyka a zasadzujú ich do spoločensko-historického kontextu. Zarazí si však, že do výberu nebol zaradený snáď najpoučenejší „grečnerológ“ Milan Cyroň – autor podrobnej monografie o tomto režisérovi.

Brázda v dokumentárnom portréte variuje Grečnerovo pojatie filmu ako voľného verša. Režiséra zachytáva spontánne a nesystematicky v rôznych prostrediach a každodenných aktivitách: v seniorskom penzióne, galérii moderného umenia, električke, kaviarni alebo počas bežných prechádzok. Skladba týchto prostredí je komponovaná voľne, bez snahy o budovanie systematickej štruktúry.

Rozpadajúca sa betónová socialistická budova a starý muž vo vetrovke s palicou, sú snímaní na pozadí zelenajúcich sa stromov. Nejde tu o navodenie kontrastu medzi krásnou prírodou a zašlou civilizáciou, ale o objavovanie pôvabu prostredí, ktoré bežne považujeme za odpudivé.

Pre obdivovateľa Grečnerovej kinematografie budú silné momenty, v ktorých dokumentarista variuje krúživé pohyby kamery Vincenta Rosinca z filmu Drak sa vracia (1967), spolu s hudobným sprievodom Ilja Zeljenku. Tieto momenty však dokážu nadchnúť len okrajové publikum, ktoré si k slovenskej kinematografii 60. rokov vybudovalo vzťah. Dokumentárny film – napriek svojej pôvabnosti – zostane pre mnohých podobne provinčný, ako jeho hlavný aktér.

Pravda je to najdôležitejšie (Slovensko, 2023, 81 min.)
Réžia: Maroš Brázda. Scenár: Maroš Brázda. Účinkujú: Eduard Grečner, Mária Ferenčúhová, Martin Šulík, Martin Kaňuch, Katarína Mišíková, Eva Filová, Jelena Paštéková, Emília Vášáryová ...