AKO SA VYDARIL FILMOVÝ MARATÓN NA CINEMATIKU 2023

Osemnásty ročník Cinematiku potvrdil vysokú kvalitu programových výber, stúpajúcu tendenciu v ich nasadení a aj viaceré novinky.

Tohtoročný festival Cinematik priniesol peknú nádielku filmov z celého sveta, pričom stavil aj na veľké mená a už druhý rok po sebe sa ukázal víťaz z Cannes (Anatómia pádu). Milovníci Cannes sa dočkali aj iných kúskov: Perfect Days od Wima Wendersa, Club Zero, Chiméra či miláčika publika Fallen Leaves.

Možno tento rok nemal také magnety slovenského filmu ako vlani Piargy či Svetlonoc, no už otvárací film Úsvit potvrdil dobré zastúpenie českej a slovenskej tvorby. Úsvit sa premietal na Cinematiku v premiére po štarte v Karlových Varoch, ale už sa dá vidieť v bežnej distribúcii a ide určite o jeden z lepších kusov. Je to jeden z najdrahších filmov posledného obdobia, ktorý stavil na výbornú výpravu, zaujímavú zápletku i výborné herecké výkony. Nádherná kamera na Tatry či spracovanie mestečka Svit sú silné devízy. Možno to nie je film, ktorému prídete na chuť hneď, no patrí určite k lepšej polovici videných kúskov.

Z celkovej palety lokálnych premiér možno spomenúť duo „človekov“ – Šťastný človek a Citlivý človek sa možno spočiatku mýlili názvom, no každý rieši úplne inú tému. Piatok 15.9 priniesol tri premiéry, či išlo o Územie fantázie, kraťas Jonáša Karáska Choroba (utajovaná téma sa pretavila na dosť očividnú vec) a Všetci ľudia budú bratia. A sobota priniesla opäť tri filmy, kde okrem dokumentu Andyho Warhola bolo potrebné vybrať už ráno, či dať sci-fi Bod obnovy alebo chválený kúsok Tonko, Slávka a kúzelné svetlo.

Aj päť filmov denne

Zatiaľ čo utorok sa niesol ešte v ľahšom duchu a nižšom počte premiér, od stredy sa rozbehol festival naplno a nebola núdza o silné filmy. Možnosť ísť päťkrát denne do kina otestovala divákov, ktorí išli na prvý už o jedenástej doobeda a postupne na ďalšie o 14., 17., 20. a 23. hodine.

Program bol taký nabitý, už o jedenástej chodili veľké veci a niektoré nemali ani reprízu. Zďaleka neplatilo, že zvučné filmy idú až podvečer či večer. Na druhej strane ísť na film o 23:00 donieslo dilemu, či má ešte divák energiu dopozerať ho do konca, najmä ak išlo o chuťovky dlhšie ako dve hodiny či pomalým tempom.

Tým, že bolo v programe veľké množstvo lákavých filmov, neraz sme riešili dilemu, na ktorý ísť, ak nemal vôbec reprízu. Dlho viselo rozhodnutie, či ísť vo štvrtok doobeda na Falcon Lake alebo výbornú kanadskú drámu Pracovná sila – napokon sme rozložili sily a každý radí videný film do svojej vyššej časti rebríčka.

Len jeden postreh vopred – je zaujímavé akú obrodu zažíva formát 4:3 a je často využívaný. Platilo to vlani pri Cinematik kúsku Osem hôr a tento rok bolo minimálne sedem filmov nečakane v tomto formáte.

TOP kúsok už v stredu

Nebudeme dlho naťahovať – najlepší film (subjektívne) išiel už v stredu o sedemnástej. Očakávaný kúsok Wima Wendersa Perfect Days o chlapíkovi, čo čistí WC v Tokiu a má zdanlivo najšťastnejší život v celej metropole, potvrdil očakávania. Z malých fragmentov a každodenných rituálov poskladal Wenders skvelý atmosférický kúsok, ktorý vám ukáže veľa zo života jedného človeka, množstva neznámych ľudí, aj citlivé odkazy. Koji Yakusho tu odvádza skvelý herecký výkon, Tokio je nezabudnuteľné a škoda len formátu 4:3, lebo širokouhlý by vtisol filmu ešte lepšiu atmosféru. Distribučná premiéra bude 29.2.2024 – to bude dlhé čakanie na povinnú reprízu.

Streda priniesla aj prvú dilemu, na čo ísť – gro divákov volilo Karaoke Blues, to sme si nechali až na nedeľu. Zvolili sme Sisi a ja, čo sa môže zdať príliš skoro po vlaňajšom Korzete, ale táto dráma ukazuje Sisi z iného uhla – optikou jej pobočníčky, ktorú stvárnila Sandra Huller. Osobne si cením, že Sisi a ja spracovala život Sisi až do smrti, je tu miesto aj pre jej výstrelky a akoby pokračuje snaha zraziť pekný obraz Sisi na kolená.

Záver dňa priniesli opäť Rakúšania v podobe drámy Eismayer, ktorá rieši riadny paradox v armáde. Nastúpi do nej homosexuálny nováčik Falak, ktorý prebudí city aj v tvrďákovi seržantovi Eismayerovi. Gayovia v armáde? Téma ako hrom a film vznikol podľa skutočných udalostí. Silný kúsok, ktorému stačí 87 minút.

Štvrtok v znamení víťaza Cannes

Tento deň priniesol okrem rannej dilemy lepšie i slabšie kusy. Pracovná sila je u niekoho v TOP5 festivalu (trestuhodne som ju asi minul), zatiaľ čo Falcon Lake je nádherný príbeh o dospievaní 13-ročného chalana a o tri roky staršej kamošky Chloe na letnej dovolenke pri jazere, okolo ktorého vznikla duchárska legenda. Je to nenápadný málorozpočtový kúsok s nezabudnuteľnými scénami i otvoreným koncom – opäť jeden vo formáte 4:3. Mimochodom, Falcon Lake je od 28.9 v distribúcii, Pracovná sila sa zatiaľ nechystá.

Španielska dráma 20 000 druhov včiel o 8-ročnom dievčatku, ktoré sčasti bojuje s identitou, má skvelý námet (cíti sa viac ako chlapec či dievča) a silné scény, najmä v podaní jej mamy (ktorá rieši tri krízy naraz). Na predvolebnom Slovensku išlo o rozhodne zaujímavý kus, akurát ho ťahá nadol dlhá stopáž a typicky naťahované španielske dialógy.

Nemecká dráma V plameňoch ponúkla ďalší kúsok o niekoľkých ľuďoch na dovolenke (spoločna téma nejedného filmu) s hrozivým požiarom pár kilometrov od štvorice hrdinov. Rozohrá sa síce fajn prepletená mozaika jednej ženy a troch chlapíkov, stále čakáte, ako požiar ovplyvní ich a čo bude s literárnym dielom jedného z nich. Napriek dobrému námetu film ťahajú dole slabšie dialógy, tempo i motivácie.

Vrcholom dňa bola preto (opäť subjektívne) Anatómia pádu, brilantná súdna dráma, ktorá začína nevinne na chate v horách, kde zomrie manžel hrdinky a začína vyšetrovanie, či to bol zločin alebo samovražda. Je to 150-minútová nálož plná dialógov a výborných rekonštrukcií, flashbackov i scén na súde, pričom výkon Sandry Huller (mala tu dva filmy) patrí k najlepším. Názory na film sú rozpoltené, na časť divákov azda nezapôsobilo rozkladanie vzťahu pomaly na atómy (nad rámec súdu). Víťaz Cannes štartuje v kinách 19.10.

Piatok s plnou sálou i novým Karáskom

Pretože Anatómia pádu nás dostatočne vyšťavila, nechali sme si taliansku Chiméru na druhý deň a bola to dobrá voľba. Alice Rohrwacher má 130-minútový film so super námetom (vykrádači erijtrejských hrobov v 80. rokoch s talentovaným cudzincom zažívajú nečakané dobrodružstvá), pekný vizuál, no pomalé tempo, čo by sme do pol druhej v noci nezvládli. Rukopis režisérky sa nezaprie a magický realizmus má podobné prvky ako minulý počin Šťastný Lazarro. Nie je to márny kus, ale na festivale boli aj lepšie.

Choroba Jonáša Karáska sa vezie sčasti na režisérovej popularite viac ako 200-tisícového Invalida a možno by si zaslúžila aj dlhšiu stopáž ako iba 7 minút, lepšie by rozvinula osudy jednotlivých postáv.

Marocké Svorky ukazujú jednu noc smoliarov a ich trampoty v Casablance. Je to dráma o podvodníčkoch, ktorým sa poserie azda všetko čo sa dá a vzniká tu reťazová reakcia ich podsvetia, kde každý chce u niekoho službičku a najmä prežiť do rána. Filmu nechýbajú napínavé momenty, nečakané náhody i štipka brutality (korunovaná parádnym záverečným záberom), no podobných nocí-blbcov sme už videli niekoľko.

Na ôsmu večer sme si vytipovali najnovší film Jessicy Hausner Club Zero, ale keďže sme naň dobehli len 10 minút pred ôsmou, bola už plná sála a zhruba s ďalšou stovkou divákov sme upaľovali cez park do Domu umenia na Pápežov zákon (pôvodný plán bolo ísť naň v nedeľu). Koľké prekvapenie! Bol to jeden z TOP5 filmov festivalu s výborným námetom: v roku 1858 zoberie pápežova jednotka údajne pokrsteného Žida do Vatikánu, aby ho učili katechizmus. Ale židovská rodina to nechce vzdať a snaží sa ho získať späť. Tým, že sa v Taliansku postupne mení politická situácia, žije šanca aj na opätovnú slobodu pre chlapca. No bude ju ešte chcieť? Filmu pomáha aj bohatšia výprava, dobrá hudba i celkové výkony.

Sobota: od Bodu obnovy po Minulé životy

Sobota priniesla opäť štyri rozličné filmy: krajinami pôvodu i žánrom. Prvým bol Bod obnovy, čo je podľa mňa podarená sci-fi krimi na lokálne pomery: kus Gattacy, kus Minority Report, všetko v českom podaní. Až by som povedal, že lepšie prekvapenie ako Tvorca... Bod obnovy už brázdi kiná viac ako dva týždne.

Nasledovala ďalšia silná dráma festivalu – Blažine lekcie prišli z Bulharska, vyhrali Karlove Vary a majú aktuálny námet o podvodoch na senioroch, ktorí vyhadzujú peniaze von oknom pod tlakom, že sa ich synovi či vnukovi niečo stalo. Učiteľka Blaža zažije šok, no sled udalostí ju posúva ďalej do hraničných situácií. Toto je film, ktorý mohol vzniknúť aj na Slovensku, má veľmi podobné reálie a rozhodne by pomohol aj našim divákom. Hoci finálne minúty predstavujú istú výzvu a otočku charakteru, je to výborný film.

Nečakaným filmom na festivale bol Klub zázrakov, britská komédia o niekoľkých ženách, ktoré cestujú do Lúrd vo viere, že sa im zmení život alebo sa dočkajú zázraku (napríklad, že začne hovoriť mĺkvy syn). Filmu dominujú najmä herecké výkony dám: Laura Linney, Kathy Bates i Maggie Smith sú výborné. Scenár je fajn napísaný, v kontexte celého festivalu išlo o ľahší kúsok, ktorý má aj dobrú hudbu, no pomalšie tempo.

Večer patril očakávanému Sundance hitu Minulé životy. Dobrá dráma s parádnym začiatkom a následne sa ukáže veľká dilema. Príbeh dvoch postáv, ktoré sa stretli, keď mali dvanásť rokov, pokračuje o 12 rokov, keď si dvojica píše na diaľku a napokon ich čaká pár osudových dní v New Yorku. On ju prišiel navštíviť zo Soulu a prináša závan domova, ona je manželka spisovateľa, ktorý sa obáva, či mu ju nepreberie. Totálne uchopený film s témou prvej lásky i životných rozhodnutí. Hoci... vaša afinita k nemu môže závisieť aj od času, kedy ho uvidíte – raz môže zaskórovať lepšie ako v inej fáze života. V kinách od 12. októbra.

Nedeľa pre repete, reprízy i premiéry

Pozitívna zmena bola v tom, že festival odovzdávania cien prebehol v sobotu večer. Nedeľa kombinovala časť premiér (aj nový Almodovar) a reprízy top kúskov, pričom sa dala kúpiť akreditácia iba na nedeľu za 15 eur. To bola unikátna šanca vidieť za jediný deň po sebe Minulé životy, Anatómiu pádu, Pápežov zákon i Perfect Days vo veľkej sále Domu umenia...

My sme dali prednosť Karaoke Blues od Akiho Kaurismäkiho, ktorý dostal večer predtým cenu v hlavnej súťaži Meeting Point Europe a sme prekvapení, že nie aj divácku cenu (tú vyfúkli Minulé životy). Dôvod je jednoduchý: fínska komédia s útlou stopážou 81 minút potešila prakticky každého, kto ju videl. Je to zručne natočený horkosladký príbeh o alkoholickom robotníkovi a jednoduchej slečne, ktorí si striedavo nachádzajú cestu k sebe. Súhra náhod, nehôd a ich rozhodnutí je vtipne natočená a nemá hluché minúty. Do kín dorazí 16. novembra a má veľkú šancu osloviť tisícky divákov.

2x TOP5 festivalu

A na záver dva odlišné TOP5 rebríčky celého Cinematiku. U mňa rozhodne vedie Wim Wenders a Perfect Days, nasleduje Anatómia pádu a trio Blažine lekcie, Minulé životy a Pápežov zákon.

Lenkin rebríček má inú podobu, pretože aj jej skladba videných filmov bola odlišná. Do jej TOP5 sa dostali tiež Perfect Days, Minulé životy a Pápežov zákon, no okrem nich zaraďuje aj filmy Sisi a ja a spomínanú Pracovnú silu.

Každopádne, tento ročník Cinematiku bol výborne zorganizovaný, prialo počasie a program bol fakt nabitý, že bolo treba starostlivo vyberať. Niektoré filmy nedorazia asi vôbec do distribúcie, iným to bude trvať pár mesiacov. Posledných pár rokov kvalita i štruktúra stúpa – tento ročník nasadil latku v Piešťanoch vysoko!