PRVÝ DEŇ MÔJHO ŽIVOTA

Tsunami emócií, zamotaná pavučina príbehov, ale aj osudovosť, ktorá by sa dala prehadzovať lopatami. V čase balenia vianočných výzdob do krabíc do slovenských kín dorazila novinka talianskeho režiséra Paola Genoveseho Prvý deň môjho života.

Po úspešnej dialógovke Úplní cudzinci či Mieste splnených túžob Genovese pokračuje vo vychodených šľapajách a opäť raz útočí na zmysly a city divákov ambicióznou mozaikou v ľahkom fantasy kabáte.

Opulentnú reťaz mikropríbehov Genovese servíruje v snímke, ktorá takmer automaticky delí divákov na dva tábory. Tých, ktorí sa filmu otvoria a nechajú unášať Genoveseho rozohratou partičkou osudového šachu a cynikov, ktorí zbesilú hru na city, skrátka, tak ľahko nepredýchajú.

Genoveseho staré známe filmové šľapaje

„Prvý deň“ sugestívne vťahuje do deja od prvého záberu. Genovese príbeh vystaval na základe jedného kľúčového nápadu, čím sa tak, ale len s námahou rozpráva o deji bez väčších či menších spoilerov. Snímke už od úvodu dominuje štvorica protagonistov, ktorých si pod svoje krídla zoberie charizmatický tajomný Bezmenný muž zahraný Tonim Servillom.

Policajtka Arianna, exgymnastka Emilia, motivátor Napoleone a youtuber Daniele sa ocitajú v zmoknutom nočnom Ríme a spája ich jediné, a to strata akejkoľvek nádeje v život. Servillov Bezmenný, sa tak stáva pre štvoricu postáv akýmsi duchovným sprievodcom či „Cháronom“, ktorý otvára ich Pandorine skrinky a trináste komnaty. Genovese si tak rad radom berie na mušku jednu postavu za druhou a prostredníctvom záhadného muža analyzuje ich životné vzostupy a pády.

„Prvý deň“ ihneď zaujme aj vďaka nejednoznačnému až mysterióznemu odkrajovaniu z deja. Postupne publikum kľúčuje leitmotív filmu a stáva sa tak polopatisickejší, no paradoxne tak zároveň aj prvoplánovejší a nudnejší. Genovese sa tak na druhej strane, ale citlivo venuje každej z postáv a častokrát originálnymi nástrojmi rozprestiera predhistóriu štvorice nešťastníkov.

Každá z postáv má svojich démonov a kostlivcov v skrini a autor ich s umom a citom predstavuje publiku. Čim konkrétnejšie a intenzívnejšie upiera reflektory scenára na minulosť jednotlivých protagonistov, tým sú plastickejší a vzbudzujú väčší záujem. Genovese tak zároveň jemne obaľuje „Prvý deň“ do akejsi fantasy patiny, a tento motív podčiarkuje najmä postavou záhadného Uoma. Ten sa síce spočiatku pohybuje v tieni akejsi symbolickej karikatúry, no postupne ho režisér aktívne zapája do deja.

Tak trochu iná Vianočná koleda Charlesa Dickensa

Treba podčiarknúť, že Genoveseho námet o rekapitulovaní vlastných smútkov a životných zakopnutí pôsobí akosi povedome a známo. Zrejme aj z toho dôvodu, že ide o určitú variáciu Dickensovej rozprávkovej klasiky Vianočná koleda, v ktorej trojica duchov držgrošovi Scroogeovi nastavujú zrkadlo minulosti.

Klasický originál, ale Genovese či už vedome, alebo nie roztrhal na kusy, obliekol do dospelého vizuálu a vytvoril, tak moderné filmové podobenstvo. Základový kameň, ale zostal rovnaký, a to minulosť, ktorej sa hlavní hrdinovia musia postaviť priamo a zoči-voči.

Podobná dejová linka o bytosti, ktorá sprevádza hrdinu na ceste osudovým očistcom, ale v roku 2023 pôsobí akosi archaicky a zaváňa koncom predchádzajúceho milénia. Neustále sa tak počas filmu musíte pýtať: Toto mi je nejaké povedomé, toto som už niekde videl.

Vo finále tak „Prvý deň“ pôsobí ako retro ohliadnutie sa cez plece do 80. a 90. rokov, keď Wim Wenders vyslal do Berlína rozťatého múrom svojich ikonických anjelov. „Prvý deň“ tak môže budiť dojem určitej filmovej variácie na dávno videné klasiky či mutáciu legendárneho Život je krásny, ktorý sa dostal do čelnej zrážky s Láskou nebeskou.

Európska civilnosť filmu pristane

Asi najväčším plusom Genoveseho novinky je európsky civilný šat, ktorý stojí v kontraste k ohranej príbehovej kostre. Práve autentický upršaný Rím, ale aj kasting hlavných hrdinov či ich repliky plné človečiny do istej miery vrstvia v snímke želaný presah.

Herci hrajú ako o dušu, svoje postavy dobre poznajú a pôsobia vo väčšine minutáže uveriteľne. Ako som vyššie spomínal, práve s predhistóriou protagonistov sa Genovese vyhral a ich osudy diváka zaháčkujú. Narozdiel od hlavnej príbehovej kostry nevyznievajú vôbec ako recyklovaný polotovar.

Genovese je vcelku sofistikovaným remeselníkom, ktorý dokáže zaujať aj technikáliami, ako kompozícia, strih či záberovanie. Zároveň sa mu darí podkresliť atmosférou jednotlivé deje a dokáže sa pohrať so scénou.

Moralizovanie, ale aj tlačenie na pílu

Ako som spomínal v úvode Genoveseho nový prírastok do filmografie, je ľahké milovať a aj úplne znenávidieť. Genovese totiž na vlne (tsunami) moralizujúcej mestskej pseudobájky môže diváka utlačiť umelými gejzírmi emócií.

Režisér tak častokrát tlačí neúmerne na pílu, čo publikum môže prekuknúť a podobná snaha diváka znechutí. Film pre takýto typ diváka postupne pôsobí unavene a doslova kričí snahou zaujať a brnkať na city.

Niektoré vyhrotené scény, ktoré majú na prvú dobrú pôsobiť, ako silná dráma, tak v určitých momentoch vyznievajú paradoxne prázdne. Režisér chce v niektorých scénach až beznádejne upútať publikum, no táto snaha stojí na hlinenej dramaturgii a padá na detailoch.

Veľké emotívne scény, ktoré Genovese ešte podfarbí na oko dramatickou hudbou, tak zdvojujú význam a pôsobia až teatrálne smiešne. Režisér scény, postavy a jednotlivé repliky využíva ako nástroj na zintenzívňovanie emócií, no na konci dňa, podobná snaha zase len kričí prvoplánovým moralizovaním.

„Prvý deň“ tak diváka zbytočne vodí za ručičku a až direktívne hovorí, kedy má byť smutný, kedy sa má zabávať a kedy tŕpnuť napätím. Je až fascinujúce, že Genovese počas snímky tak často lavíruje na tenkom ľade vkusnosti a občas sa tak prebára do ľadových vôd gýču a klišé. V niektorých momentoch autorsky víťazí, v iných sa zase z „Prvého dňa“ stáva až groteskná etuda, ako vystrihnutá z príručiek lacných motivačných guru.

Na druhej strane, tá časť publika, ktorá pristúpi na Genoveseho hru, sklamaná zrejme nebude. Režisérovi sa tak podaril „vianočný“ film, ktorý ohluší časť publika svojimi ambíciami, no za určitých okolností má nahnuté k tomu, stať sa presladenou, no nie príliš zdravou sviatočnou cukrovinkou. Obzvlášť, ak Genoveseho epopej padne do hľadáčiku západných štúdií, ktoré v „Prvom dni“ vycítia materiál na remake, nový vianočný hit nám, tak už de facto klope na dvere.

Il primo giorno della mia vita (Taliansko, 2023, 121 min.)
Réžia: Paolo Genovese. Scenár: Paolo Genovese, Isabella Aguilar, Paolo Costella. Hrajú: Toni Servillo, Valerio Mastandrea, Margherita Buy, Sara Serraiocco, Vittoria Puccini, Lino Guanciale ...