HÁVEĎ |
HÁVEĎ |
Filmy o všelijakej hávedi rôzneho typu, množstva a gramáže sú tu dekády, no francúzsky režisér s českými koreňmi Sébastien Vaniček sa doňho rozhodol hodiť vidly. Teda aspoň sčasti. Minuloročný horor Háveď v týchto dňoch za cupitania drobných nožičiek a cvakania hmyzích hryzadiel vkradol aj do slovenských kinosál.
Vaniček prináša do hororového podžánru svieži, či skôr zatuchnutý vánok megabytoviek na francúzskej periférii, no zároveň postupujúcou stopážou skĺzava do generickej hry na mačku a myš.
Zbesilý útek pred háveďou
Koncept Hávede je jednoduchý. Jeden megabarák a stovky dôvodov z neho zdrhať cez zatvorené okno na trinástom poschodí. Vaniček veľmi umne vybral ako prostredie svojho celovečerného debutu klaustrofobické väzanie v podobe bytovky, ktorá už svojim tvarom vyvoláva surealistické nočné mory (reálne existuje).
Protagonistom je Kaleb, ktorý má za sebou zrejme niekoľko nie najlepších životných rozhodnutí, no aktuálne sa rozhodol sekať dobrotu a vo svojej štvrti na okraji Paríža rozbehnúť biznis so značkovými teniskami. Samozrejme, žiadny veľký kšeft, ale skôr len biznis z ruky do ruky. Kaleb je aj vášnivým milovníkom hmyzu, a tak nie je žiadnym prekvapením, že detskú izbu má prepchatú teráriami s rôznymi exotickými úlovkami.
Raz pri svojich biznis potulkách urobí kšeft svojho života a domov si donesie za dobrú cenu ďalšieho osemnohého kamoša. Keď ale Kaleb nájde v kartónovej škatuli vyhryzenú dieru, postupne mu docvakne, že si domov nedoniesol len tak hocijakého dobrosrdečného záchodového pavúka.
Špeciálny druh osemnožca, ktorý sa totiž zahniezdil v parížskej bytovke má niekoľko špecifických vlastností. Do hodiny vám pod umyvadlom nakladie kamión vajíčok, je extrémne jedovatý a ešte extrémnejšie agresívny. Kaleb tak so svojou partičkou má zarobené na poriadny problém. Postupne tak v baráku dochádza k rade nevysvetliteľných a vcelku brutálnych „okolností“, za ktorými stojí Kalebov nový prírastok do terária.
Ten si z postmodernistickej bytovky urobí megahniezdo a z jej obyvateľov živé inkubátory na nové potomstvo. Hlavní hrdina so skupinkou kamošov zisťujú, že im to v stenách, podlahe a potrubí začína poriadne žiť, a tak začína zbesilý útek naprieč poschodiami zamorenými, čím iným, ako poriadnou háveďou.
Háveď už od prvých minút klame telom. Ak by ste nevedeli, že ste na vyvražďovačke o obrích pavúkoch, pokojne by mohlo ísť o sociálnu drámu z parížskych predmestí. Práve tónina a estetika, ktorú Vaniček buduje od prvých minút je výraznou pridanou hodnotou snímky. Prostredie špinavých parížskych ulíc sa preklopí práve do obrieho baráku, ktorý sa postupne stáva nedobrovoľným väzením hlavných hrdinov.
Režisér toto prostredie veľmi dobre pozná, vie, čo ním chce povedať a ukázať. Postupne dávkuje opotrebovaný Paríž z druhej ruky, ktorý nie je o Eiffelovke a Champs-Élysées ale stratenom mikrosvete. Vaniček tak vyzobáva od svojich predchodcov ako Raid či Dredd to najlepšie a „požičiava“ si od kolegov atmosféru a ekosystém, nad ktorým vrchných desaťtisíc už dávno zlomil palicu. Práve kontext a prostredie posúva Háveď z bezbrehej béčkovej jazdy do šuplíka prekvapení s potenciálom.
Vaniček tak sebavedomo buduje bezvýchodiskové klaustrofobické peklo, záberovanie pod jeho palcom má v sebe Filipa a strihové montáže pointu. Pavúčie hordy v hávedi nevyšli zo Zakázaného lesa vedľa Rokfortu, takže diváci môžu zabudnúť na trpkosladkého gigantického Aragoga. Tešiť sa ale môžu na detaily, ktoré vo vás ešte aj hodnú chvíľu po skončení záverečných titulkov vyvolajú postraumatický syndróm pri každom podozrivom tieni či zašramotení v stupačkách. Vaniček sa tak do istej miery oproti konkurencii drží pri zemi, no o to intenzívnejšie do ničnetušiaceho diváctva vyprázdni zásobník totálnych nechutností.
Na druhej strane režisérova autorská istota vyprcháva každou minútou a v závere sa tak inteligentný horor so sociálnym presahom mení práve na béčkový chaos. Budované napätie pochovajú nánosy banálnych scén, ktoré finále udusia, tak ako pohár lapeného pavúka. Najmä vo finálnej dvadsaťminútovke cítiť Vaničkovu bezradnosť. Zatiaľ čo prvé dve tretiny nekompromisne hnali minutáž a hrdinov vpred nelichotivému osudu, v závere namiesto katarzie prichádza len ulepené vyvrcholenie na autopilotovi.
Vermines (Francúzsko/USA, 2023, 106 min.)
Réžia: Sébastien Vanicek. Scenár: Florent Bernard, Sébastien Vanicek. Hrajú: Théo Christine, Sofia Lesaffre, Jérôme Niel, Lisa Nyarko, Finnegan Oldfield