IMAGINÁRNI PRIATELIA |
IMAGINÁRNI PRIATELIA |
Toto leto prináša do kín aj originálne projekty, nielen x-té pokračovania obľúbených sérií. V Paramounte si pri aktuálnej situácii chcú udržať aspoň pár talentov, a tak po dvoch miestach získal režisér dvoch dielov Tichého miesta John Krasinski šancu natočiť si detský film podľa vlastného námetu. Akurát nie je isté, či to nebude aj jeho jediný originálny počin, lebo asi nebude ľahké túto látku zaplatiť.
Sympatická 12-ročná Bea má život, ktorý jej spočiatku nemožno závidieť. Mama jej zomrela, keď bola ešte malá a otca teraz čaká náročná operácia. On ju síce berie s humorom, ale ona nedokáže svoju ťarchu smútku a prirodzený strach odložiť v dočasnom útočisku u svojej babky. V bytovom dome si však rýchlo nájde aj nečakaných kamošov – záhadnú bytosť pripomínajúcu motýľa a chlapíka menom Cal. Zdá sa, že ich nevidí iba v dome, ale aj v inom prostredí. Ale po čase sa ukáže, že je asi jediná, lebo veľkého fialového chlpáča nezbadá malý chlapec, ktorého priazeň si chce príšerka získať.
Kto sú tieto príšerky a o čo im ide? To je najväčšia záhada tohto filmu, ktorá sa dá rozšifrovať jednoducho – všetko sú to tzv. imaginárni priatelia, ktorých si deti vytvárajú, aby ľahšie prežili svoje detstvo, no keď sú starší, začnú na nich jednoducho zabúdať. Opustené príšerky sú rady za každého nového priaznivca, lebo je cítiť, že nové deti si už nedokážu získať – alebo sú určené vždy iba pre jedného majiteľa?
To sa film snaží jemne naznačiť, resp. dlho tancuje okolo nevysvetliteľných momentov. Akoby sa snažil to svoje mystérium postupne dávkovať a nechal nás, rovnako ako Beu tápať, a premýšľať, čo tu ako funguje. Kvôli tomu vyzerá dej na jednú stranu pomerne zamotane, no vo finále sa však ukáže byť celkom triviálny a idete po stopách v štýle: Bea vidí príšerky, tie sa trápia, Bea im bude pomáhať – a poďme hľadať majiteľov.
Imaginárni priatelia vznikli podľa pôvodného námetu Johna Krasinského. Tu je citiť, že nie je vypilovaný scenárista a mal asi pár dobrých nápadov, no natiahnuť ich na 104 minút bolo dosť náročné. Na papieri to vyzerá super a obsah vás chytí za srdce: koncept imaginárnych priateľov, moment ich opustenia či opätovná snaha nájsť v ich dospelosti. Keď vidíte tieto idey adaptované vo filme, vzniknú z nich skôr zdĺhavé scény. Niektoré sú lepšie a chytia vás srdce (možno aj slzu vyroníte), iné ani veľmi nie. Napríklad línia s dvojicou Blue-Jeremy je celkom dobrá, vtipne podaná a vidíte aj spojitosť muža a jeho imaginárneho kamoša – ale je to azda scéna, ktorá poteší viac dospelého diváka ako detského.
Krasinski natočil film pre detí i rodičov, je zrejmé, ktoré scény cieli na koho. Prehliadka rozmanitých druhov kamošov pripomínajúca výberové konanie do cirkusu poteší skôr deti, lebo v krátkej sekvencií uvidia tucet typov – od veľkých chlpáčov cez impulzívnych borcov po milé kocky ľadu. Ich vyčíňanie, narážanie do x predmetov alebo podobné interakcie sú detinské a zábavné pre mladšiu cieľovku. Na druhej strane, keď sa mentorský medveď posadí na lavičku a radí Bei, ako sa vrátiť v čase, je to skôr moment, ktorý má atmosféru ako z filmov Woodyho Allena, Polnoc v Paríži či Koleso zázrakov.
To dokazuje, že Imaginárni priatelia sú formálne výborne zvládnutí a vyťahujú z päty miestami neskutočnú staromilskú atmosféru – nechýba old-school New York, počúvajú sa tu staré platne, ukážu muzikálové čísla a oživujú niektoré miesta. Kto si však užije tieto momenty? Dospelý divák. Ten detský skôr privíta zábery, keď sa obrovský kamoš snaží napratať do malej detskej izby k novému dieťaťu. A predsa sa nájdu aj scény pre obe cieľové skupiny – je tu napríklad chalan v nemocnici Benjamin, ktorému Bea hľadá zo všetkých síl potenciálneho imaginárneho kamoša a stále to nejako nejde.
Imaginárni priatelia bojujú s výzvami pri obsahu, ale pri forme takmer niet čo vytknúť. CGI kamoši sú fajn animovaní, chlpatí, hubatí, majú dosť nápadov pri dizajne a sú dobre vkliesnení do rôznych prostredí (keď je niekto veľký, chcú ho napratať do menších priestorov a pod.). Celkovú atmosféru výborne dokresľuje hudba Michaela Giacchino – borec známy z diel Disneyho a Pixaru prináša podobný soundtrack ako z Hore. Precítený, dlhý, miestami pomalý, ale vhodne vkladaný do scén.
Pri hereckom obsadení treba vyzdvihnúť najmä Cailey Fleming. Rastie nám slušný talent, sama vie utiahnuť dlhé scény s trikovými kamošmi a pôsobí sviežo, originálne. Mihla sa iba párkrát ako mladá Rey v poslednej trilógii Star Wars. John Krasinski nemá veľký priestor a Ryan Reynolds si strihol skôr pohoďáka predtým ako to rozbalí koncom júla opäť vo Wolverinovi.
Celkový dojem z Imaginárnych priateľov nie je márny, no doručia niečo iné ako asi čakáte. Kto príde na detský film s pišišvormi, toho odpáli smutný úvod i pomalšie scény. Niektoré momenty sú výborné, citlivo podané, iné skôr zdĺhavé a film sa v nich hľadá. Vo finále ide o doooosť smutný, ale nie márny film. Solídne posolstvo a vybrané scény zaberajú lepšie ako celok – no za výrazný debut Cailey Fleming (u nás ju dabuje vo veľkom sóle Grétka Luprichová) a hudbu Michaela Giacchina by mohla návšteva kina stáť. Hoci asi skôr so staršími ako najmenšími deťmi.
IF (USA/Kanada, 2024, 104 min.)
Réžia: John Krasinski. Scenár: John Krasinski. Hrajú: Cailey Fleming, Ryan Reynolds, John Krasinski, Fiona Shaw, Steve Carell, Phoebe Waller-Bridge, Louis Gossett Jr., Alan Kim, Liza Colón-Zayas ...