AJ ZAJTRA JE DEŇ

Nastúpi Roberto Rossellini, Vittorio De Sica a Luchino Visconti do stroja času a natočia v roku 2024 celovečerák v čiernobielom neorealistickomn outfite, no v uvedomelom kabáte myšlienok emancipovaného 21. storočia.

Nejde o začiatok krkolomného vtipu, ale o estetický koncept režisérky Paola Cortellesi, ktorá vo svojej kino novinke Aj zajtra je deň vyťažila estetiku medzivojnových a povojnových talianských klasík a recept okorenila iróniou, vtipom a muzikou, ktorá poriadne šľape.

Lásky v čase postfašistického Talianska

Delia je na prvý pohľad zhmotnenou esenciou „žienky domácej“, ktorá so sklonenou hlavou až nesvojprávne vykonáva vôľu hlavy rodiny, despotického Ivana. Ten je akýmsi extraktom toxickej maskulinity a chlapáctva postmussoliniovského Talianska, no v pohode by sa charakterovo vtesnal do kože zakomplexovaného vojnového diktátora, ale aj anonymného domáceho násilníka.

Pri detailnom pohľade, tak Deliina jednorozmerná úloha v domácnosti naberá na plasticite a stáva sa superhrdinkou, ktorá guľometným tempom odškrtáva donquijotovské povinnosti zo zoznamu domácich prác a popritom nenútene trúsi jednu sarkastickú hlášku za druhou.

Delia má pod palcom nielen ukecané klebetiace susedy, ale aj vlastnú domácnosť, v ktorej musí energiu až strategicky rozložiť hneď na viacero frontov. A to nielen medzi pitoreskne agresívneho Ivana, dvojičky, ktoré čo to z charakterovej výbavy podedili po ocinovi, dcéru, ktorá opovrhuje vlastnou mamou, ale aj šovinistického svokra.

Delia zahraná samotnou režisérkou sa musí pre rodinu denne a nonstop doslova rozkrájať na tisícku alternatívnych verzií samej seba a explicitne uprednostňovať chod rodiny pred vlastným šťastím. Režisérka ale protagonistke všije do deja viacero vedľajších dejových liniek, s ktorými sa musí popasovať.

Či už ide o romantickú linku strateného a (vz)krieseného romániku alebo dcérine svetlé zajtrajšky rodiacej sa lásky, ktorá v trpkých detailoch hrdinke projektuje jej vlastné nezdravé manželstvo.

Sociálna dráma, drsný neorealizmus, ale aj muzikál

Cortellesi si zaslúži palec nahor za obsah, ale aj progresívnu formálnu dravosť. Práve samotný vizuál už na prvý pohľad triafa do čierneho, teda čiernobieleho. Je jasné, že režisérka má napozerané a do novinky prepašovala čo najviac zo svojej zbierky kinomiláčikov. Podobne ako nedávna Chiméra od ďalšej režisérky Alice Rohrwacher aj Cortellesi pracuje s podobným konceptom.

Zatiaľ čo Chiméra zrkadlila skôr talianskych a francúzskych novovlnistov Aj zajtra je deň pracuje práve s talianskym neorealismom, ktorému dominujú silné sociálne témy, úloha jednotlivca v spoločnosti, ale aj chudoba či ustupujúci tieň vojny.

Režisérka ale do tradicionalistických kompozícií a koláží až záškodnicky vkladá sarkazmus, iróniu a nebojí sa krásne sofistikovanú kamerovú jazdu „rozhasiť“ moderným elektrom a pretransformovať ju do protest songu. Cortellesi si vypožičala staré známe neorealistické kulisy, no experimentuje a žánrové siete rozhadzuje poriadne naširoko. Existenciálnu emancipovanú komédiu vie preklopiť do napínavého trileru a následne otočiť o 180 stupňov z drsnej sociálnej drámy do muzikálového čísla.

Film zároveň vcelku sofistikovane klame telom a režisérka publiku nahadzuje falošnú návnadu. Diváci sa ale necítia oklamane, pretože Cortellesi v podstate banálny motív rozšíri o novú perspektívu. Čiernobiely vizuál či tempo síce nemusí byť pochuti každému, no autorka sa snaží formu inteligentne dávkovať.

Nejde tak len o retro pasiu a prázdne štýlové orgie, Cortellesi podčiarkuje detaily, kde treba tam zaujme kontrastom či teatrálnym svietením, inde zase upustí uzdu nad civilnou šedivosťou. Režisérka sa tak pohráva, mieša filmové nálady, podžánre, no nevzniká guláš ale formálne a ideovo silný filmový celok. Bonusom je, že režisérka vie správne pritlačiť na citlivé miesto komfornosti a explicitne roztrieskať stereotypy budované okolo nedotkunteľných spoločenských vzorcov. Priamo povedané, tradičná rodina je častokrát propagandistickým alegorickým vozom zlepeným frustráciou a zvukom faciek.

C'è ancora domani (Taliansko, 2023, 118 min.)
Réžia: Paola Cortellesi. Scenár: Paola Cortellesi, Furio Andreotti, Giulia Calenda. Hrajú: Paola Cortellesi, Valerio Mastandrea, Romana Maggiora Vergano, Emanuela Fanelli, Giorgio Colangeli, Vinicio Marchioni ...