LÁSKAVÝ ŠTAMGAST Z HELSINSKEJ PERIFÉRIE: PROFIL AKIHO KAURISMÄKIHO

Jeho životné dielo je esenciou krajšieho Fínska. V „Akilandii“ si smola a šťastie spoločne špinia ruky vo fabrike, následne si smútok a radosť spolu sadajú do krčmy a dávajú si šieste „druhé pivo“ a absurdnosť s osudovosťou si tu rozumejú. Optimizmus a pesimizmus kráčajú deň čo deň ruka v ruke, strohosť a ľudskosť žijú bok po boku. Svet podľa Akiho.

Najznámejší fínsky režisér je pravý autor: k svojím počinom si prirodzene sám píše scenáre, produkuje ich a zhruba polovicu z nich aj zostrihal. Býva označovaný za „európskeho Jima Jarmuscha“, je miláčikom návštevníkov filmových klubov a okrem iného sa aj päťkrát uchádzal o prestížnu Zlatú palmu v Cannes. Na Kineme sme urobili prierez jeho výživnou tvorbou.

Filmársky samouk začínal ako scenárista prvých diel svojho staršieho brata Miku, v ktorých si vyskúšal i herectvo. Kým existenciálny Klamár (Valehtelija, 1981), inšpirovaný francúzskou novou vlnou, je poctou Godardovi (odkazy na Na konci s dychom, Bandu pre seba), tak „príbehovejší“ Vyvrheli (Arvottomat; 1982) sú satirickým mixom melvillovskej gangsterky, road-movie i love-story, a celkovo predobrazom Akiho neskoršej tvorby, ktorú pripomínajú obrazovou stránkou, prostredím, témami (osudová láska) a absurdnými replikami.

Kým v prvom z nich hrá Aki titulnú rolu, v druhom už iba sekunduje. V oboch prípadoch však hrá Ville Alfu (podľa Godardovho Alphaville), ponevierajúceho sa voľnomyšlienkárskeho flákača a notorického klamára s dlhmi na krku. Práve v tejto filmovej dvojičke nájdeme korene mĺkvej fínskej kinematografie s dialógovou poetikou bizarného humoru.

Aki Kaurismäki si za svoj celovečerný debut zvolil adaptáciu Dostojevského a Zločin a trest (Rikos ja rangaistus, 1983) preniesol do Helsiniek 80tych rokov. Jeho verzia sa voľnejšie drží najslávnejšieho diela ruského klasika: hlavná postava jednak nie je chudobný študent, ale mäsiar a jednak nezabije úžerníčku, ale z veľmi osobných dôvodov vysokopostaveného muža. Už v jeho prvotine cítiť nástup znamenitého rukopisu: fixácia na robotnícku vrstvu, prostredie krčmičiek, absurdné dialógové výmeny či americké songy. Snímku označili viacerí za málo výraznú, aj keď pre znalcov predlohy a iných filmových adaptácií musí byť táto verzia príjemne ozvláštňujúca.

Už režisérov druhý počin Calamari Union (1985) má poviesť jeho najradikálnejšieho filmu. 14-členný gang Frankov vyráža do ulíc Helsiniek za akýmsi vyslobodením s cieľom dostať sa na druhú stranu mesta, kde ich čaká lepší život. Všetko je to tak uletené, bizarné a jedinečné zároveň. Máme tu rock´n´roll a odkazy na gangsterky, osudové ženy z filmov noir či Scorseseho Taxikára (1976). Cez optiku čiernobielej kamery navyše vyniknú starostlivo vyberané mestské lokácie so svojím geniom loci.

Po Dostojevskom a bizarnej „klubovine“ nasledoval začiatok tzv. proletárskej trilógie, ktorá už zadefinovala jeho dodnes nezameniteľný rukopis. Hrdinami sú pracujúca trieda: predavačka v potravinách, smetiar, baník, robotník v prístave či pracovníčka vo fabrike na zápalky. Predstavme si tento trojlístok.

Tiene v raji (Varjoja paratiisissa, 1986) sú romancou podľa Kaurismäkiho. Predavačka a smetiar (Kati Outinen a Matti Pellonpää) hľadajú lásku vo fínskej realite a ich pomyselná cesta je sprevádzaná vzťahovým odchádzaním a prichádzaním, nachádzaním radostí i zvládaním starostí. Máme tu presný autentický kasting, vypointované dialógy, rezignáciu na silné emócie, stoicizmus a sarkazmus, výborný soundtrack a čaro prostredia (nočných ulíc, krčiem, prístavov). Cinefili si navyše pochutnajú: počas rande premietajú v kine leonovku Dobrý, zlý, škaredý (1966). 

Prostredný diel Ariel (1988) je zasa esenciou (americkej?) slobody (vo Fínsku). Hlavný hrdina (Turo Pajala nemôže nepripomenúť Nicka Cavea) je čerstvo prepustený baník, ktorému po otcovej samovražde zostáva len staré auto a vydáva sa na cestu za lepším životom. Na štýle mu pridáva kožená bunda, cigareta, prenosné rádio, pištoľ a kabriolet. Pestrosť žánrových motívov neustále zabáva: od road-movie a osudovej romantiky, cez väzenský film, až po gangsterku a populárny dejový motív milencov na úteku. Fajnšmekrov poteší tematický odkaz na lúpežný noir High Sierra (1941) s Humphreym Bogartom, ktorý pozerajú chlapi na ubytovni.

Záverečné Dievča zo zápalkárne (Flickan från tändsticksfabriken, 1990) predstavuje kvalitatívny vrchol a zároveň tretiu spoluprácu s dvornou herečkou Kati Outinen, tento raz v hlavnej, titulnej úlohe. Ide o minimalistický hodinový klenot, kde nie je jedna scéna navyše a každá replika tu má svoje miesto (vrátane textov piesní). Mladá predstaviteľka je so svojím výrazom outsiderky dokonalá v každej scéne. Ide o menej veselý počin než Akiho predošlé i následné filmy, ale aj tu dôjde na úsmevné pointy. Hrdinkino víťazoslávne škrtnutie zápalkou asi nikdy nebolo sladšie. Cinefili opäť neobídu na prázdno, poteší ich plagát Bogarta a Bacallovej vo vestibule malého kina.

Počas „proletárskej“ triády stihol (po Calamari Union) aj dva uletenejšie projekty. V modernej, satirickej shakespeareovskej adaptácii Hamlet podniká (Hamlet liikemaailmassa, 1987) laškuje s noirovými formami a nesmierne baví. Príbeh z pera anglického dramatika zosmiešňuje nielen obsahovo, ale navyše ho oblieka do noirového kabáta: používa kontrastné svietenie, časté detaily cigaretového dymu a neprehliadnuteľný je Hamletov outfit v podobe baloniaku typického pre ikonografiu filmu noir.

Ďalšou uletenosťou z konca 80tych je bizarná rocková kapela na cestách, čo nemôže byť nič iné než Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku (Leningrad Cowboys Go America, 1989). Ich nespočetné cover verzie nevznikajú v titulnom meste, ale na sibírskych pláňach a nikoho nezaujímajú. Cestou k úspechu tak jedine zostáva cesta do USA! Už krátko po uvedení nabral počin na kultovom statuse. Sám autor o ňom prehlásil, že je „najhoršou snímkou všetkých čias, ak nerátame filmy Sylvestra Stalloneho“. Nasledovalo pokračovanie Leningradskí kovboji stretávajú Mojžiša (Leningrad Cowboys Meet Moses, 1994).

V komédii Najal som si vraha (I Hired a Contract Killer, 1990) sa opäť žánrovo vyhral. Keď úradníček (Jean-Pierre Léaud) príde o prácu, jediný zmysel svojho života, rozhodne sa vziať si život. Po dvoch nevydarených pokusoch o samovraždu si najíma profesionála. Keď stretne predavačku ruží, kontrakt smrti si rozmyslí. Cynicky štylizovaná chuťovka funguje ako vážne sa tváriaca paródia na noirové zápletky, postavy femmes fatales, nájomných vrahov a ich osudovosť. Po „Hamletovi“ Aki znova koketuje s formami filmu noir.

Nasledoval jeho dovtedy najambicióznejší projekt, v ktorom opustil Fínsko a robotnícku triedu. V dobovej nostalgii Bohémsky život (La Vie de bohème, 1992) naservíroval silnejšiu kávu: „lesk a biedu umeleckej bohémy“. Tak by sme mohli nazvať jeho adaptáciu románu Zo života parížskej bohémy (1851) Henriho Murgera. Trojicu umelcov – spisovateľa, maliara a hudobného skladateľa – spoja v metropole Francúzska existenčné problémy. Popíjajú víno, chodia po kaviarňach, hostincoch a živoria v spoločnom byte. A čakajú na osudové lásky. Čiernobiely materiál prináša vizuálne príťažlivú estetiku parížskych uličiek. Obsah je tragickejší a forma umeleckejšia než predošlé jeho diela.

Popri dvorných hercoch si tu cameo role strihli slávni režiséri Samuel Fuller a Louis Malle. Tento kúsok sa dočkal svojho nepriameho pokračovania, kde sledujeme postavu starnúceho spisovateľa Marcela Marxa. O tom viac však neskôr pri zmienke o Le Havre (2011).

Okrem hranej tvorby sa fínsky kormidelník príležitostne venoval aj tej dokumentárnej. Z jeho troch dokumentov vyzdvihneme výborne zostrihaný koncert spomínaných Leningrad Cowboys a ruského vokálneho zoskupenia Alexandrovci – Total Balalaika Show (1994). Ich spoločné vystúpenie sa konalo v júni 1993 na helsinskom Senate Square, ktoré navštívilo cez 70.000 divákov.

Po Ariel a Leningradských kovbojoch priniesol Aki svoj ďalší road-movie v podobe Drž si šatku, Tatiana (Pidä huivista kiinni, Tatjana, 1994). Príbeh sleduje krajčíra (závislého na káve) a automechanika (fičiaceho na vodke), ako sa vyberajú naprieč Fínskom a po ceste k sebe nabaľujú dve ženy, ktoré sa potrebujú dostať domov do Sovietskeho zväzu. Mimoriadne ostýchavé prekonávanie jazykových i ľudských bariér je dohnané ad absurdum s tradičným suchým humorom. Ak by bol Jarmusch Fínom, nenakrútil by túto jazdu o rockeroch a fínskej mentalite inak.

Komédiu Mraky odtiahli (Kauas pilvet karkaavat, 1996) možno označiť za „gastro film“ dochutený jeho typickým smutno-veselom korením. Ona je čašníčka v reštaurácii, on vodičom električky. Postupne obaja prichádzajú o prácu a začínajú si hľadať novú (životnú cestu). Smútok a radosť, smola a šťastie si u Akiho tradične rozumejú. Máme tu celú radu živých hudobných čísel a absurdných situácií s absurdným humorom („Zákazníci zostarli, už toľko nevypijú.“).

Juha (1999) je aj na tvorcovu tendenciu pohrávať sa so žánrovými pravidlami veľkým experimentom. Namiešal tu nemý film (so skvelými medzititulkami), grotesku a koncert (skladateľa Anssiho Tikanmäkiho) v jednom. Rušivo môže jedine pôsobiť výrazná zvuková stopa. Obsahovo je to však „starý dobrý“ Aki a rovnomenná adaptácia fínskeho klasika Juhaniho Ahoa naplno zapadá do jeho sveta. Príbeh sleduje milostný trojuholník: vidiecka žena v domácnosti – sedliak – mestský švihák.

Kaurismäkiho postavy pravidelne hľadajú útek zo spoločenského okraja. A v Mužovi bez minulosti (Mies vailla menneisyyttä, 2002) sa vplyvom amnézie dostáva hrdina priamo a doslova na perifériu spoločnosti – medzi bezdomovcov a Armádu spásy. (Westernové) Klišé s príchodom cudzinca vlakom je ironizované: ani on sám nevie, kým je. Za režisérove trademarky tu popri osviežujúcej thrillerovej zápletke kopú mĺkve postavy, dvorní herci (v Cannes ocenená Kati Outinen, zosnulý Matti Pellonpää na fotke zavesenej v bare), komické situácie, vystúpenia kapely či jukebox a psík. Muž bez minulosti získal Veľkú cenu a Cena ekumenickej poroty na festivale v Cannes a ako Kaurismäkiho zatiaľ jediný titul bol nominovaný na cudzojazyčného Oscara.

Svetlá v súmraku (Laitakaupungin valot, 2006) predstavujú Kaurismäkiho slabší kúsok a pracujú s príbehovým východiskom, ako fatálne zmení nočnému strážnikovi jeho monotónny život stretnutie s príťažlivou ženou. Sociálna rovina ustupuje tej kriminálnej a chýba povestný balans na rozmedzí starosti (sociálneho realizmu) a radosti (odľahčujúceho lakonického humoru). Nechýbajú však iné trademarky ako farebná štylizácia interiérov a kostýmov, retro rádio, živá kapela, prístav (nádeje) či humanistická koncovka. Fajnšmekri môžu v postave femme fatale „spoznať“ Kim Novak z Vertiga (1958) a bonusom pre režisérových skalných je cameo Kati Outinen v supermarkete za pokladňou.

Kaurismäki sa v Le Havre (2011) vracia k postave poeta Marcela Marxa z Bohémskeho života (1992). Vedomá si je toho i samotná postava žijúca v titulnom francúzskom prístave, keď konštatuje: „Prežil som bohémsky život v Paríži.“ Dnes je z neho síce stále povaľač, ale umenie už vymenil za pouličné čistenie topánok. Je to typický Aki: humanistický prístup k outsiderom, motív prístavu, prostredie hostincov, retro štylizácia interiérov a kostýmov, vystúpenie hudobnej skupiny a milý psík. Akurát mu tento raz chýbajú údernejšie repliky s preňho typickým lakonickým humorom.

V Druhej strane nádeje (Toivon tuolla puolen, 2017) sa po filme Mraky odtiahli nielen vracia do reštauračného priemyslu, ale i autorsky reaguje na aktuálnu spoločenskú problematiku – imigrantskú krízu. A to na minimálnom naračnom priestore a s gráciou humornej absurdnosti. Sýrsky utečenec z Aleppa nachádza útočisko v gastro podniku starnúceho obchodníka, ktorý vyhráva v pokri a otvára si prevádzku. Kaurismäki opäť v sebe nezaprie dobrodinca a vo svojej „azylovej reštaurácii“ podáva fínsku nádej.

Motív osudovej lásky sa viac či menej výrazne tiahne celou autorovou tvorbou. Za výslovnú romancu však možno považovať iba Tiene v raji (1986) a... až o 37 rokov neskôr Karaoke Blues (Kuolleet lehdet, 2023). Tam kde zaúraduje ostýchavosť, pomôže osud. Melancholická love-story predavačky v obchode a robotníka na stavbe je kaurismäkiovským destilátom toho najlepšieho: šťastie a smola, nádej a skepsa si dávajú rande v tomto helsinskom lokáli. Fínsky klasik zabáva ako svojich priaznivcov, tak nováčikov, ktorí vedia oceniť minimalizmus a suchý humor. Sme späť v mikro svete, kde si môžete dať šieste „druhé“ pivo. A filmových znalcov tento raz poteší skrz plagáty pred kinom.

Mäsiar, smetiar, pokladníčka, baník, pracovníčka za pásom, krajčír, automechanik, čašníčka, vodič električky, farmár, nočný strážnik, čistič topánok, predavačka v supermarkete či robotník na stavbe. To je súčet všetkých hlavných postáv, ktoré v jeho ľudských príbehoch zastávajú manuálnu prácu. Svojou špecifickou poetikou úprimne reflektuje životy ľudí na okraji spoločnosti. Môže to byť krčma, smetisko či slum pri prístave, kde bok po boku harmonicky koexistujú radostnejšie i nešťastnejšie nálady.

Film je svedectvom doby a fínsky ľudomil si to odjakživa uvedomuje. Aj keď zostáva verný svojmu mikro svetu z periférie spoločnosti, nie je ignorant a skrz média (spravidla rádio a televíziu) reflektuje spoločenské udalosti vo svete: spomeňme vojnu v Perzskom zálive (Dievča zo zápalkárne), nepokoje v Nigérii a ničivú búrku na Filipínach (Mraky odtiahli), utečenecké tábory (Le Havre, Druhá strana nádeje) či ruskú inváziu na Ukrajinu (Karaoke Blues).

Aki Kaurismäki svojou nezameniteľnou, smutno-veselou optikou rozpráva v mene humanizmu jednoduché ľudské príbehy zasadené do sociálneho realizmu, kde jediným prikrášlením je retro štylizácia a štipka ľudskosti navyše. Nikdy nepredkladá falošnú nádej, len poukazuje na jej druhú stranu. Tlmočí, že i na raj dopadajú tiene a chvíľku trvá, kým mraky odtiahnu. Vytrvalo akcentuje, že láska, humor a tolerancia sú cesta. Vďaka mu za to!